Potrebujeme Caroline? A potrebuje ona nás?

Nekontrolovaný somatický trip

Keď sa telá zdvihnú zo zeme, začíname si jasnejšie uvedomovať, ktoré z nich patrí Eve Priečkovej a ktoré Silvii Svitekovej, hoci vo výsledku to bude úplne irelevantné. Pokračujú v „somatickom tripe“ (ako performanciu autorky označujú), ktorý miestami pripomína akýsi ezoterický obrad, kolektívne otváranie čakier, uvoľňovanie energií. Z času na čas sa zaseknú v nejakej póze či v repetitívnom pohybe. Napokon sa telá oddelia a každé „tancuje“ sólo, avšak v istom zmysle stále spolu – vedľa seba, občas proti sebe, v protipohybe, niekedy sa kopírujú, dopĺňajú, inokedy ako keby pred sebou utekali. Aj bez dotyku je medzi nimi vzťah, ktorého dynamika prechádza rôznymi stupňami emocionality.

Performerky sa pohybujú nekontrolovane, spontánne, impulzívne, bez pravidiel, bez akejkoľvek snahy o esteticky vyčistený pohyb. Gestá sú ledabolé, zastavujúce sa niekde medzi konkrétnym a nekonkrétnym významom, poskakovanie miestami pripomína behanie po ihrisku a následne akúsi energickú rozcvičku. Z ničoho nič sa zjaví krokový prvok ako vystrihnutý z diskotéky osemdesiatych rokov či folklórna vsuvka. Keď sa zdá, že sa tanec ide preklopiť do štruktúrovanejšieho pohybu, udeje sa tak len v náznaku. Performancia nie je sprevádzaná žiadnou hudbou, zvukovú kulisu vytvárajú tenisky narážajúce na baletizol a hlasný dych performeriek.

Asi v polovici sa Priečková so Svitekovou na pár minút stíšia v kľaku. Objímajú sa, ale už nie sú tými bezpohlavnými telami z úvodu, ale telami, ktoré sú si blízke, poznajú sa. Po chvíli trip pokračuje, performujúce egá a zrážajúce sa končatiny sa vlnia niekde medzi hravosťou a zvodnosťou. V závere sú pohyby dynamickejšie, drzejšie, provokatívnejšie a všetko vrcholí v spoločnom objatí a unisónnom spievaní piesne Cattails od Big Thief: „And you don’t need to know why when you cry…“ Odkrýva sa nám tak pointa názvu. Má ale pointu aj samotné dielo? Vieme pomenovať, čo sa pred nami odohralo?

Tak trochu zbytočný divák

Interpretácia, ku ktorej navádzajú aj samotné autorky, je, že sme sledovali zrod novej tretej bytosti – Caroline. „Caroline je tvorená naším spoločným priesečníkom.“ Vo finále môže byť Caroline akýmsi alter egom ich vzťahu, ale aj jednou „z najúžasnejších bytostí, ktoré budete mať možnosť v živote stretnúť“, ako presviedčajú.

Zrod je procesom a my si v tomto prípade nie sme istí, kedy začal. Tušíme, že ešte dávno predtým, ako sme vstúpili do sály kultúrneho centra P*AKT, kde mala performancia premiéru. Dokonca dávno predtým, než do priestoru vstúpili samotné performerky. Caroline je výsledkom dlhoročného priateľstva, pohybovej spolupráce, možno ozvenou zabudnutých rozhovorov, navrstvených životných zážitkov, umeleckých rezidencií. Zjavuje sa „tu a teraz“ pred nami (alebo presnejšie: bez ohľadu na nás), no my vidíme len jej fragment; úryvok vznikania (novej kolektívnej identity) a súčasne zanikania (dvoch autonómnych identít).

Nakoľko je však osobný vzťah prenositeľný do predstavenia? Otázka, ktorú v anotácii kladú aj samotné performerky, je absolútne opodstatnená. Potrebuje vôbec takýto typ diela diváka? Na javisku vzniká veľmi osobný uzavretý environment, až sa divák môže cítiť ako niekto, kto je v tejto situácii navyše. Nerozumie celkom svojej úlohe, tomu, na čo sa vlastne pozerá a prečo sa na to pozerá (You don’t need to know why…). Performerky navyše publikum okolo seba v podstate ignorujú. Niekedy si len šepkajú medzi sebou, je im jedno, či počujeme, čo hovoria, či sú v sále samy alebo obklopené inými pohľadmi. Caroline sa zjavuje bez ohľadu na nás a asi aj bez ohľadu na kontext, do ktorého ju skúšame umiestniť. Ostáva pre nás neuchopiteľná, nezaraditeľná, ale pripravená ďalej sa vyvíjať, pokúšať, provokovať.