Ján KralovičV marci 2025 vyšiel v Denníku N článok kultúrneho redaktora Patrika Garaja Umenie vraj nezostane ticho. Tak prečo ho nepočuť?, ktorý vyvolal reakciu slovenskej výtvarnej obce. Autor v ňom kritizoval nedostatočne kreatívnu formu protestov proti aktuálnej kultúrnej politike, ktorá je v súčasnosti oficiálne reprezentovaná nacionalistickou vládou, konkrétne ministerkou kultúry Martinou Šimkovičovou (nominantka SNS) a generálnym tajomníkom služobného úradu Lukášom Machalom. Článok vychádzal z predpokladu, že vzhľadom na katastrofálnu situáciu a rozklad inštitúcií je forma protestov málo výrazná, málo viditeľná či počuteľná. Zároveň text reagoval na v danom čase odštartovaný štafetový protest umelcov a umelkýň pred budovou Slovenskej národnej galérie, ktorý začal 11. marca a trval do dňa (neverejného) výberového konania na riaditeľa SNG (8. apríla). V mnohom s textom Garaja súhlasím: ak je žiadaným cieľom dosah a upozornenie na neadekvátne praktiky a neodbornosť, je potrebné zasiahnuť čo najširšie publikum a využiť prostriedky (mediálne, popularizačné, spektakulárne), ktoré to umožnia a dokážu. Väčšina protestných aktivít umelcov a umelkýň (vynímajúc mnohé občianske protesty a pochody, organizované alebo spoluorganizované platformou Otvorená kultúra, ktoré mali skutočne masový charakter) boli skôr komornejšie, smerovali viac k posilňovaniu komunity ako k efektívnemu zasiahnutiu väčšej masy. Zmysel však vidím v ich množstve a rozptyle, v snahe permanentného vzdoru, ktorý sa v komunitách a platformách pretavuje do rôznorodých aktivít, performancií, rozhovorov, diskusií. Možnosti odporu a v konečnom dôsledku i zmeny nemusia byť v „povalení“ vlády či jej čelných predstaviteľov, v náhlej a radikálnej zmene, ale skôr v abrazívnej schopnosti gest, vyhlásení, afektov a akcií, ktoré obrusujú a narúšajú stabilitu systému. Vidím ho v permanentnej a na iteráciu zameranej performatívnosti našej prítomnosti – prítomnosti našich tiel – na udalostiach a protestoch.
Vzhľadom na fakt, že tento text som pôvodne písal ešte pred letom, výberovo reflektuje najmä performatívne akcie z prvej polovice roka 2025: Parsifalova procesia k Vítaniu jari, Keď… a Pozor, padá kultúra! Všetky tri sa odohrávali vo verejnom priestore a počtom performerov a performeriek išlo skôr o komorné udalosti. No ich sila bola práve v tom, že sa neschovávali za dav protestujúcich na námestí. Vyjadrovali svojou prítomnosťou, telom a jeho gestami metaforu nutnosti ostať vo verejnom priestore, vzbúriť sa a vyzvať k spoluúčasti proti rezignácii a laxnosti vo vzťahu k tomu, čo sa deje v spoločnosti.Odvtedy tlak umeleckej a kultúrnej obce mierne slabne, no ostáva stále prítomný. Dôkazom je aj cyklus akcií pod značkou Slobodná národná galéria v priestoroch garáží na Námestí Karola Vaculíka, ktoré upozorňovali na tristnú situáciu v SNG. V deň otvorenia Bienále ilustrácie Bratislava (3. október 2025) sa odohrala akcia s názvom We love BIB, we boycott BIB! Mala podobu performatívneho protestu, ktorého sa zúčastnilo niekoľko desiatok ľudí v žltých maskách, ktoré odkazovali na logo BIB. Jedným z posledných viditeľných happeningov bola udalosť Bezpečná krajina na Jednom svete (22. 10. 2025) spojená s festivalom dokumentárnych filmov Jeden svet.
Javisko ulica
Pre tento text sú podstatné tri pojmy. Performancia – v širšom slova zmysle ako spektrum procesuálnych ľudských aktivít (spoločenského, dramatického, rituálneho, každodenného, profesijného, rodového a iného charakteru). Špecifická umelecká performancia – tá súvisí s vlastným predvádzaním, konkrétnym telesným konaním, ale aj referenčným rámcom poukazujúcim na významový odkaz, ktorý je potrebné dešifrovať a interpretovať. Tretím pojmom je performatív, ktorý označuje jazykovú výpoveď,ktorá podmieňuje reálnu – nie iba symbolickú zmenu (ako píše J. L. Austin). Ako však robiť niečo v rovine fyzického konania, telesných znakov alebo symbolických gest a dosiahnuť reálnu spoločenskú zmenu?
Performancia Kataríny Zagorski (na realizácii spolupracovali aj Tereza Maco a Gréta Grega) Parsifalova procesia k Vítaniu jari, ktorá sa odohrala 13. marca, na Kvetnú nedeľu, predstavovala jej individuálny pochod v svadobných šatách z bratislavského Hlavného námestia k budove Národnej rady SR. Tu položila, respektíve hodila svadobnú kyticu k socheVítanie autora Jána Kulicha. V rukách jej ostala ešte jedna kytica so symbolickým motívom troch karafiátov. Tie zdvojovali motív, ktorý sa objavuje na soche – žena držiaca dve kvetiny v pravej ruke a jednu v ľavej. Akcia v sebe implikuje niekoľko odkazov. Prvým je načasovanie – na Kvetnú nedeľu sa v kresťanskej tradícii pripomína slávnostný príchod Ježiša do Jeruzalema. Názov sviatku je odvodený od kvetov, ktorými bývajú ozdobené chrámy, alebo od kvitnúcich ratolestí, ktoré sa rozdávajú veriacim počas bohoslužieb a majú pripomínať palmové vetvy, ktorými ľud vítal Ježiša. Zagorski pracovala s motívom kvetu i putovania, no cieľom jej cesty bola budova parlamentu (ako reprezentácia štátnej moci) a socha normalizačného sochára, ktorá odkazuje na alegóriu jari. Podstatný je motív karafiátu – v kresťanskej ikonografii mariánsky symbol, symbol ženy. Bohato sa však využíval aj v svetskej ikonografii, kde sa tejto kvetine pripisovali liečivé účinky a ochranné sily, v renesancii bol aj symbolom snúbencov, zamilovanosti. Kvet je teda v kontexte performancie ambivalentným symbolom odkazujúcim nielen na nevinnosť, ženstvo, lásku či zrod, ale aj na pominuteľnosť. Performerka tu vstupovala do roly nevesty. Kostým bol nerozoznateľný od sviatočného odevu, ktorý sa tradične nosí počas „prechodového rituálu“ svadby. Z toho vyplývali aj reakcie okolitých chodcov zachytené na fotografiách z akcie (mávanie, gratulácie a pod.). Celá perfomancia bola teda divadelnou pouličnou travestiou, ktorej význam je aj v nerozlíšiteľnosti postavy – semiotického tela, tela ako znaku, ktoré vyjadruje významy v zastúpení postavy, a fenomenologického bytostného, živého tela, ktoré definuje moje „ja“. Základ je v tom, že diváci a diváčky nevedia alebo nemusia vedieť, že sa jedná o hru a že sa nejedná o skutočnú nevestu. Hodenie kvetov k nohám Kulichovej nevesty je demonštrovaním, že normalizačná atmosféra a návrat kádrovania a cenzúry sa stal opäť aktuálnym.
Druhou akciou je už viacnásobne opakovaná skupinová performancia organizovaná slovenskou vizuálnou umelkyňou Ilonou Németh: Keď… (pôvodne z roku 2016), pri ktorej 6 ľudí drží transparenty s textami: „Keď vraždili Židov, mlčal som. Keď deportovali Maďarov, keď mlátili Rómov, keď napádali homosexuálov, keď odmietli utečencov – mlčal som. Keď prišli pre mňa, tak už všetci mlčali.“ Akcia prebehla aj pred budovou SNG, ktorú po zosadení riaditeľky Alexandry Kusej obsadili osoby odborne nekompetentných úradníkov (Timko, Bittner, Niňaj), ktoré sa stali skôrvykonávateľmi deštrukcie inštitúcie. Napokon bol v neverejnom výberovom konaní vybraný aktuálny riaditeľ – Juraj Králik. Akcia sa realizovala ako súčasť dlhodobejšieho štafetového protestu. V tomto prípade boli ľudia držiaci transparenty „stelesnením“ nápisov na nich. Stali sa akýmisi fyzickými „statívmi“, personalizovaným sprítomnením hesiel. Hoci slogany odkazujú na nezáujem o osud kultúrnych, národných či sexuálnych menšín, v tomto prípade poukazujú aj na nutnosť nemlčať, byť razantný, presvedčivý vo svojom morálnom postoji napriek nepriazni doby a politickej situácie. Németh pracuje v performancii s jasnými, zrozumiteľnými heslami. Etymológia pojmu je v tomto kontexte dôležitá: lat. trans – cez, za, pārens – viditeľné, pārēre – zjavovať sa, ukazovať sa. Objekt je transparentný, ak vidíme cez neho, ak sa nám cez neho niečo zjavuje. Práve tento vzťah medzi etymológiou transparentu a samotnými textami (ktoré materiálovo transparentné neboli) je evokáciou významu. Texty sú ukazovaním či zjavovaním sa myšlienky morálneho postoja a jeho konzistentnosti. V situácii kultúrneho rozkladu bola akcia apelom na postoj kultúrnej obce postaviť sa za ľudí, ktorých deštrukcia naplno postihla – dostali výpovede, boli vyhodení alebo vyštvaní a museli znášať ponižovanie a osočovanie.
Poslednou vybranou udalosťou je nepretržitá dvadsaťštyrihodinová (od 24. 4. 20:30 – do 25. 4. 20:30) protestná performancia Pozor, padá kultúra! Pred budovou ministerstva kultúry sa postupne vystriedali performerky a performeri z oblasti súčasného tanca, študentstvo z Vysokej školy múzických umení aj Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Performancia bola voľnou adaptáciou pohybovej inštalácie Ne-príbeh, ktorá vznikla v roku 2024 v autorskej koncepcii choreografa Juraja Korca a dramaturgičky Michaely Hučko Paštekovej. Choreografia bola založená na motíve telesného pádu, narušení telesnej konfigurácie či architektoniky tela. Performeri a performerky pád zastavovali v motíve akoby „zmrazeného“ tela. Z troch spomínaných akcií tu z hľadiska práce s vlastným fenomenálnym telom i z hľadiska výdrže zohrávalo telo najdôležitejšiu, signifikantnú úlohu. Zároveň bolo tým, ktoré vykonáva performanciu – znakovým nástrojom vyjadrujúcim ťažkosť situácie, narušenie, rozpad, deštrukciu. Bolo zosobnením všetkého, čo sa na ministerstve kultúry za posledné obdobie deje. Telo performerstva tu vystupovalo a súčasne vstupovalo do polohy „nemohúcnosti“. Bolo metaforou pozície jedinca v spoločnosti, pre ktorého je najväčšou prekážkou neschopnosť ideového asimilovania sa. Tvorivý tím vystavoval samého seba, svoje vlastné telo, ktoré je výrazom nášho postavenia vo svete. „Architektúra“ tela, zostavená z jednotlivých funkcií, vytvárala dynamickú syntézu možných skúseností – telesnú schému.
Francúzky filozof Maurce Merleau-Ponty v štúdii Vnímaný svet prezentuje telo nie ako predmet medzi predmetmi, ale ako hmotu citlivú na všetky podnety ostatných predmetov. Charakterizuje telo ako zvláštny „predmet“, ktorý využíva svoje časti na symbolizáciu, vďaka nemu sme vo svete, sme jeho súčasťou, zapájame sa do neho a pretvárame ho. Telo je habituálnym znakom – teda dispozitívom vyjadrujúcim širšie spoločenské a politické udalosti, gestá a normatívy, ktoré na spoločnosť, jednotlivcov dopadajú, ktoré ich obmedzujú. Stanovená poloha je demonštráciou tohto presvedčenia. Netreba zabúdať na fakt, že akcia sa odohrávala na rušnom bratislavskom Námestí SNP. „Pohľad druhého“ posilňuje vyššie interpretovaný význam práve v zdieľaní pocitu, v „prevtelení“ subjektívneho názoru do spoločensky vnímateľného aktu. Spoločenský kontakt – to že telo je videné druhými – je kontakt, ktorý je výsledkom prepletenia tela a sveta, mňa a druhého, na ktoré už zmienený filozof Merleau-Ponty tiež upozorňuje. Vo svojej nedokončenej knihe Viditeľné a neviditeľné píše, že naše telo je vidiace, ale aj videné a obe tieto polohy ho determinujú. Keď vieme, že sme videní, uvedomujeme si symbolickú stránku svojho tela zreteľnejšie
Performancia Pozor, padá kultúra! pracovala s bazálnym materiálom – telom a primárnou skúsenosťou (v tomto prípade pádom). Telo je primárnou súčasťou nášho bytia, je podmienkou života a prežívania. Všetkým, čím sme, sme vďaka nemu. Telo je „mierou vecí“, ktorá podmieňuje naše vnímanie, je výrazom nášho postavenia vo svete. V tomto prípade sa (personálne) telo radikalizuje vstúpením do situácie v priestore, kde mu táto situácia nie je vlastná (ležanie, padanie na ulici). Týmto spôsobom na seba berie úlohu existenciálneho znaku – je tematizovaním výrazu postavenia vo svete. Nemohúcnosť či pasivita umelca vyvoláva reakciu druhého, ktorého sa takéto konanie „dotýka“. Je nútený prispôsobiť svoje telo druhému telu. Práve na tejto „dvojsituácii“, vzťahu ja – ty, je založený koncept akcie.
Ako meniť telami
Spomenuté performancie boli telesnými „inštaláciami“. Performeri a performerky v nich nestvárňovali iba postavy (napríklad nevestu v prípade Kataríny Zagorski), ale boli sami sebou. Významný divadelný teoretik a komparatista Hans Thies-Lehmann zdôrazňuje, že kým v divadle ide o transformáciu reality na základe hereckého výkonu, vperformancii ide o sebatransformáciu na základe reality. Kým divadlo na základe dištancie prostredia vytvára reflexie reality prostredníctvom symbolických významov, reprezentácie telesných gest a slov, performancia je sebareflexívnym, seba meniacim aktom, ktorý do reality vstupuje, obsadzuje ju telom či telami a tým sa priamo dotýka druhého (spoločenského).
Dôležitým kontextom boli aj miesta, kde sa akcie realizovali. Vždy išlo o frekventovaný verejný priestor v centre Bratislavy. Filozof James Mensch v štúdii Public space uvádza, že verejný priestor je miesto, kde vidím a som videný ostatnými, ako sa na tomto verejnom charaktere spolupodieľam. Pouličná performancia je špecifickým spôsobom „obsadenia“ časti mesta, keďže ako umelý prvok vstupuje do prostredia bežného života. V tomto priestorovom rámci sa model videnia a videného blíži komunikácii viac ako v klasickom javiskovom predstavení. Zámerom pouličnej performancie je dramatická interpretácia situácie. V tom je pouličná aktivita viac odkázaná aj na spontánnosť a improvizáciu. Je závislá od externých faktorov, jej súčasťou je zmena, vychýlenie od jasne stanoveného scenára.
V performancii Parsifalova procesia k Vítaniu jari sa preplietalo semiotické telo (rola) s fenomenálnym telom (bytostným telom). Performerka svojou rolou reprezentovala (nevestu) a zároveň jej táto rola umožňovala vyjadriť motív naviazaný na deň udalosti – Kvetná nedeľa ako počiatok pašiového týždňa a s ním spojené udalosti obvinenia a odsúdenia (ako analógia aktov vykonávaných predstaviteľmi kultúrneho establišmentu na slobodnej kultúre). V druhom prípade (Keď …) boli telá performerov a performeriek skôr tesným sprítomnením hesiel, boli „protézou“, ktorá posilňuje samotné významy viet práve tým, že „za“ nimi stáli živé bytosti. Tretia performancia (Pozor, padá kultúra!) bola z fenomenologického hľadiska najpriamejšia, telo bolo prezentované ako matéria. Ako diváctvo si však uvedomujeme, že telo nikdy nie je iba tým, kto ho vlastní (nie je iba „mäsom“), ale vždy aj znakom. Ako píše teoretik performativity Philip Auslander, problém performujúceho tela spočíva v napätí medzi faktom, že telo vždy slúži ako označujúce, a zároveň túto funkciu prekračuje bez toho aby ju opustilo. A rovnako to platí i naopak, ak chceme predviesť telá performerstva ako znak, tak sa do toho telesnosť vždy vloží. Vzhľadom na fakt, že sa pohybujeme v žánri umeleckej performancie, je tento spôsob aktivít iba hrou na zmenu. Je nepravým performatívom, ktorý reálne zmeny neuskutočňuje, iba na ich možnosti odkazuje. Z môjho hľadiska má však aj táto reprezentácia – navyše, ak sa zmnožuje frekvenciou aktivít – význam. Stelesnenie udalostí, ktoré sa nás dotýkajú, ich manifestovania (či už v masovej, alebo individuálnej podobe) vo verejnom priestore sú výrazným signálom. Dúfam, že kumulácia týchto aktivít vytvára možno na prvý pohľad neviditeľný, no prítomný tlak a poukazuje na mnohé neprávosti a neudržateľnú situáciu. Sila týchto aktivít je pre mňa v často neviditeľnom, ťažko postrehnuteľnom geste, ktorého vytrvalosť, opakovanosť, permanentnosť spôsobuje postupné rozrušovanie dominantných, monolitických štruktúr aktuálneho riadenia slovenskej kultúry v duchu nacionalistickej ideologickej doktríny a politiky perzekúcie. Performancia je spôsobom, ako niečo meniť telami, ako niečo meniť vlastnou prítomnosťou a účasťou na verejnom dianí, na občianskej spoločnosti. Je pre mňa vytrhávaním z pasivity a premenou uvažovania a teoretizovania na aktívne činy a prax.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
