... obliekanie – vyzliekanie – preobliekanie – vyzliekanie – obliekanie...

Keď sa aspoň na okamih pozastavíme a vykloníme hlavu z rútiaceho sa vlaku, všimneme si istý fenomén 21. storočia. A to, že aj napriek luxusnej možnosti hlavu z vlaku vystrčiť, nadýchať sa čerstvého vzduchu a porozhliadať sa, radšej komfortnejšie zalezieme… do šatníka.

Súčasné divadlo má však ambície búrať formálne stereotypy nielen zastavením či spomalením toho ryšavo hrdzavého vlaku, ale i opačným postupom – nazbieraním a vtesnaním sveta mimo koľajníc do malého vagóna – na javisko.

Prečo takýto poetický úvod? Pre bratislavský súbor Debris Company je poetickosť príznačná a často kľúčová. Ich inscenácie (jedným dychom spomeniem aspoň posledné Epic a Clear) sú priam presiaknuté metaforami, abstraktnými obrazmi a predovšetkým silnou aktuálnou filozofiou.

Inak to nie je ani pri ich poslednom kuse WOW!, ktorý je prvou časťou pripravovanej trilógie (ďalšími sú Únos Európy a Job). Tvorcovia stavili na text Eugena Gindla, ktorému politické, ekonomické, medziľudské, environmentálne témy nie sú ľahostajné, hoc k nim pristupuje dosť skepticky a výsmešne. Už podtitul tomu nasvedčuje: Úsporná správa o krátkom pohostinskom vystúpení súboru Homo sapiens sapiens na planéte Zem. „Homo sapiens uviazol v klepci prítomnosti, ktorú začínajú ovládať klauni. V každodennom živote, v umení, v politike. Títo klauni však nie sú nemotorní, komickí baviči publika. Sú zlí, zákerní, nevypočítateľní.“1

Tvorcovia nám už celkom v úvode naznačili, že nepôjde o žiaden príbeh interpretovaný v konkrétnom priestore. Už len pomyslenie, že sa dá vtesnať sedemdesiattisíc rokov dlhú históriu do jednej hodiny, je prinajmenšom trúfalé. Preto sa nachádzame v divadle. Šum mikrofónu, nastavovanie svetla, herci v priestore A4 nehybne čakajú na posledného oneskorenca. Z mikrofónu sa zrazu ozve Rozprávač (Braňo Mosný), ktorý šeptom a veľmi stoicky začne tlmočiť Gindlove myšlienky. Autor textu pre umocnenie antiiluzívnosti priestoru využíva aj plno divadelných fráz a pojmov. Preto ani herci nestvárňujú žiadne postavy, sú skrátka hercami, rovnako tak diváci sa „len“ dívajú. Kombinácia šepotu a dynamickej, hlasnej a významotvornej hudby Jozefa Vlka spôsobuje častú nezrozumiteľnosť. No tento spôsob rozprávania, ktorý navonok pôsobí príjemne a upokojujúco, vytvára zaujímavý kontrast nielen voči obsahu výpovede, ale aj k akciám na javisku.

Scéna pozostáva z plátna, ktoré prekračuje závesný priestor, a tiahne sa až do vyše polovice javiska (podobné scénické riešenie sme videli na Nudance feste 2016, v predstavení Martina Danielisa Mainly love). Inscenátori si vďaka dlhoročným skúsenostiam a zručnostiam môžu s ľahkosťou dovoliť podriadiť všetko konanie scénografii a povýšiť ju tak na jeden z nosných pilierov inscenácie. Vďaka presne vypočítaným projekciám (Alex Zelina) a maximálnej synchronizácii pohybu – projekcií – hudby, funguje duo Vlčeková – Cseri veľmi pozoruhodne. Obaja striedajú malé, diskontinuálne pohyby s dynamickými a plynulými. Rázne tak ich prejav dokáže evokovať atmosféru postfaktickej reality, pre ktorú je charakteristická povrchnosť či náhle zmeny emócií a názorov. V rôznych variáciách obmieňajú tú istú myšlienku, ktorá je pre inscenáciu kľúčová – recyklácia času a úloha človeka v ňom.

Autor svoj odkaz sprostredkováva prostredníctvom metafory ľudského zacyklenia. Neustále obliekanie, vyzliekanie, prezliekanie, vyzliekanie… tento od nepamäti v sebe uviaznutý proces stvárnili inscenátori (ako inak) zhmotnením tejto metafory. Herci sa v rozličných polohách a situáciách vyzliekajú a opäť obliekajú do tých istých kostýmov, aby mohol kolobeh pokračovať. Pomáha im k tomu záhadná čierna postava Šatniarky, ktorá je nemým pozorovateľom a nikdy nevystúpi z tieňa, sama pritom dozerá na funkčnosť reflektorov. Vďaka čisto bielej krinolíne (Stanislava Vlčeková) a zelenému obleku, symbolizujúcemu nádej (Peter Cseri), vytvorila kostýmová návrhárka Katarína Holková ďalší významový kontrast s obsahom inscenácie. Zdanlivo životaschopná postava v zelenom sa často dostáva do pozície bábky bez energie a motivácií, zatiaľ čo diva, ktorá zjavom pripomína vznešenú aristokratku, sa často správa groteskne alebo zúfalo kričí o pomoc (hoci nevydá ani tón). A teda nie všetko je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Kostymérka týmto kontrastom podčiarkla tému nespoľahlivosti, neistoty, meniteľnosti hodnôt a názorov.

Práca s temporytmom je dôsledná nielen pri pohybe, no určuje ho už spomínaná hudba. Divák je sústavne atakovaný nepríjemnými tónmi, harmonickými i disharmonickými melódiami, piskľavými zvukmi, ktoré evokujú bezradnosť a ponurosť situácie. Nenecháva mu vydýchnuť ani častá náznakovosť (scéna, v ktorej sa herci stali klaunmi, trvala asi 4 sekundy), záblesky obrazov na projekcii a i. Inokedy sme zas nútení vyše minútu sledovať rotujúcu kosť (odkaz na Kubrickovu Vesmírnu odyseu?). Dobre dramaturgicky vystavaný text (Dáša Čiripová) nám však napomáha k celistvosti.

Režisér a autor konceptu Jozef Vlk nastavil latku prvej časti trilógie veľmi vysoko. Treba len dúfať, že aktuálnosť výpovede i jej formálne spracovanie nielenže navedie divadelníkov k otvorenejšej diskusii o tendenciách súčasného umenia, ale vzbudí záujem i divákov, ktorí do divadla nechodia každý deň.

1 GINDL, Eugen. WOW! In Bulletin k inscenácii Debris Company – WOW!, premiéra 24. a 26. február 2017.

Bibliografický záznam: Molnár, Jakub. ... obliekanie – vyzliekanie – preobliekanie – vyzliekanie – obliekanie.... MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 19.11.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/722.