Simona BakováV Košiciach sa z iniciatívy združenia Priestor súčasného tanca (PST) už po tretíkrát odohral festival tanca, cirkusu a fyzického divadla MOVE Fest. Niekomu sa názov možno hneď spojí s ostravskou scénou a kultúrnym centrom Cooltour Ostrava, kde festival v roku 2014 vznikol a v spolupráci s PST sa v roku 2018 rozrástol aj na Slovensko. Oba festivaly sa napriek spolupráci konajú nezávisle od seba, majú odlišný program, tému aj dramaturgiu – program košického festivalu sa sústreďuje prevažne na zahraničné produkcie. Aj tento rok na ňom hosťovali umelci zo Španielska, Poľska alebo Slovinska.
Hlavné organizátorky slovenského MOVE Festu, Michaela Sabolová a Katarína Rampáčková, stoja zároveň za vznikom PST, ktorý od roku 2013 pôsobí ako platforma spájajúca ľudí profesijne aktívnych v oblasti súčasného tanca. Združenie podporuje rozvoj lokálnej scény prostredníctvom stretnutí na tvorivých workshopoch a tréningoch a organizuje tiež predstavenia pre verejnosť. MOVE Fest navyše už tretí rok funguje aj na medzinárodný networking. Umelci, diváci a organizátori sa v rámci sprievodného programu mohli stretnúť už na úvodnej Pecha Kucha night – informatívny formát bol možnosťou zoznámiť sa s umeleckými projektami, zámermi organizátorov a činnosťou partnerských zoskupení v rámci Košíc aj Ostravy. Hneď na začiatku sa tak vytvoril zdieľaný priestor, ktorý je v prípade žánrovo menšinovej tvorby potrebný a potenciálne produktívny.
Nálada festivalu (náhodná divácka, aj dramaturgicky zámerná) bola príjemne radostná, až nezávažná – nie ale v negatívnom zmysle. Prevládala tu ľahkosť porovnateľná s účinkom endorfínov, vyplavených po intenzívnom tancovaní. Možno je to len zhoda náhod, že tento pocit priniesol festival práve v postpandemickom období, kedy ho každý vedel oceniť. Predstavenia boli žánrovo rôznorodé (vzdušná akrobacia, kabaret, súčasný tanec, fyzické divadlo) a všetky ponúkali špecifický druh vytrhnutia z ťaživosti dneška, a to v dvoch podobách. Prostredníctvom princípov meditácie a upokojenia komunikovali pohybová inštalácia z Poľska LAST a slovenské akrobatické predstavenie All my skirts. Na princípe dynamického groteskna a komiky, ktorá znižuje, maskuje, a tým oslobodzuje, zasa fungovali slovinský kabaret Technoburlesque a španielske fyzické divadlo ALLES.
Pandemická neistota sa po organizačnej stránke ukázala ako produktívna sila a podporila kreatívny výber festivalových priestorov. Produkcie precestovali exteriéry košických kultúrnych centier a galérií a priviedli diváka aj na miesta, kam by sa nebyť výnimočnej situácie možno nedostal. Klasickú venue, scénu Tabačky Kulturfabrik, hlavného partnera košického festivalu, doplnil exteriér kultúrneho centra Kasární Kulturpark a zaujímavý pavlačový priestor košickej galérie VUNU.
V galérii sa odohrala nezvyčajne členená pohybová inštalácia LAST, ktorú vytvorila početná skupina umelcov v spolupráci s režisérom Dawidom Żakowským a varšavskou organizáciou Sztuka Nowa. Procesuálna performancia komunikovala s účastníkmi udalosti cez pohyb, obraz a zvuk, v paralelnom trvaní takmer troch hodín. Projekt, ktorý je zaujímavý svojou tvárnosťou, vystriedal od varšavskej premiéry v zime 2019 viacero priestorov aj obsadení. Opakovaním sa aktualizuje a vôbec mu to neškodí, čo sa ukázalo aj na festivale, kde napriek minimálnemu času na skúšanie v novom priestore fungoval vizuálne aj choreograficky presne. Bohatým zastupením vnemov v podobe farieb (tri rôzne nasvietené miestnosti a projekcia), hudby (od ambientnej ku klasike) a rôznorodej dynamiky a intenzity choreografií (tri rôzne pohybové situácie, štyria tanečníci) vzniká koncentrované nelineárne dianie, ktoré napriek svojmu trvaniu nie je vyčerpávajúce. V každej z miestností prebiehala iná choreografia, pričom telá performerov fungovali ako objekty. Divák tak mohol ľubovoľne prechádzať medzi rôznymi atmosférami a individuálne regulovať svoje vnímanie. Tu sa núkala, ale zároveň ukončovala možnosť interaktivity s návštevníkom. Mal síce možnosť slobodne sa pohybovať v priestore, svojím konaním ho ale nemohol zmeniť. Divákom sľúbenú interaktivitu však dopomohla naplniť aj neobvyklá blízkosť s telami tanečníkov.
MOVE Fest 2020 predstavil aj u nás menej tradičné žánre – predsa len s novou burleskou alebo vzdušnou akrobaciou sa bežne nestretne ani skúsenejší návštevník slovenských tanečných festivalov. Úvodná akrobacia All my skirts slovenskej performerky Ariadny Vendelovej, momentálne pôsobiacej v Košiciach, otvorila festival v Tabačke Kulturfabrik. Stelesnením inakosti bol kabaretný večer Technoburlesque, ktorý otváral závažné témy „nezávažným“ spôsobom – cez expresívny humor, grotesku a účelovú vulgárnosť. Zoskupenie Tatovi Podob/Image Snatchers je jedinečné aj v rámci slovinskej novej burlesky. Ako súčasť ľubľanskej scény patrí medzi zopár skupín, ktoré popri politických a spoločenských témach problematizujú aj pohlavie a sexualitu. Svoju tvorbu zároveň myšlienkovo aj formálne posúvajú do oblasti queer a drag. Aktéri mužského pohlavia fungujú v dámskych kostýmoch a naopak, zároveň všetci vystupujú pod umeleckým menom. Tematicky pracujú najmä s napádaním archetypálnych ustanovizní mačizmu a presadzovanej submisivity ženy. Diváci usadení za stolíkmi v intímnom osvetlení sa tak miesto pôvabného spevu dočkali dilda namontovaného na temene hlavy performerky, ktoré sa snažilo dostať do lona niekoľkých diváčok, alebo ruženca visiaceho z vagíny herečky, oblečenej v mníšskom habite. Pocit zahanbenia, ktorý môže vyvolať opis situácie, nebol prítomný pri jej fyzickom prežívaní. To len potvrdilo efektivitu drsného humoru šou, ktorá na spôsob karnevalovej nízkosti explicitne zobrazovala inak tabuizované témy. Diváka tak zbavila strachu a nechala ho automaticky koexistovať vo svete dočasnej zámeny rolí.
Kabaret bol posledným večerným programom festivalu a uzavrel ho s ľahkosťou, prechádzajúcou v záchvaty smiechu. V priehrští konceptuálnych projektov na súčasnej tanečnej scéne bol tretí ročník košického MOVE Festu príjemnou pripomienkou, že tanečným telom sa dá premýšľať a oslobodzovať zároveň.
