Kedy bude konečne samozrejmé, že ženy a muži majú rovnaké práva?

V podzemných priestoroch ad: kreatívneho centra Fakulty architektúry a dizajnu STU sledujeme – zdá sa –, večný boj. Žena a muž. Údajný chaos a domnelý poriadok. Divadlo NUDE sa tematike súkromného prežívania žien a tiež ich spoločenského postavenia venuje kontinuálne. V dvoch dieloch inscenácie Cukrová vata režisér Michal Belej napríklad vychádzal z osobne ladených zážitkov Heidi Šinkovej a Lýdie Ondrušovej ohľadom partnerstva, tehotenstva a materstva. V Emily si ako východisko spoločne s dramaturgičkou Katarínou Mrázekovou volí reálnu historickú postavu, ktorá inšpiruje k prebádaniu súčasnosti. Lýdia Ondrušová ako Emily totiž nepribližuje len osud Davisonovej, ale vstupuje aj do dialógu so súčasnými často necitlivými a hulvátskymi výrokmi politikov či mužov pasujúcich sa do rolí „samcov“ určujúcich spoločenské pravidlá.

Jakub Jablonský ako ON je poňatý ako hororový mužský antihrdina. Štylizovaný je do polohy mačovského kovboja, jeho výzor „skutočného“ chlapa je zdôraznený raz napríklad opaskom s masívnou prackou, inokedy širokým klobúkom. Vonkajšie aspekty so samozrejmosťou dopĺňa hrubým správaním – drsnou rečou, krikom, agresívnymi výpadmi voči ženám. Až fyzicky nepríjemné sú jeho prehovory namierené priamo na diváčky v publiku, ktorým arogantne adresuje všakovaké výhrady, obvinenia, nadávky. Rešpekt si vydobýja mocenským správaním, živí tak napätie až strach. Táto postava v sebe komprimuje všetko zlé, nespravodlivé a odsúdeniahodné: dogmatizmus, zastrašovanie, podceňovanie, psychické či fyzické násilie.

Zatiaľ čo Jablonský je prezentovaný ako akási univerzálna postava muža-patriarchu, ktorý chce stoj čo stoj zachovať stáročia platné princípy a nepripúšťa žiadne zmeny, Ondrušová zosobňuje konkrétnu ženu-aktivistku bojujúcu proti zaužívaným reštrikciám. Ako Emily Davison žiada osobnú slobodu a rovnosť. Okrem toho predstavuje čiastočne i ženu zo súčasnosti, ktorá sa neraz nedokáže brániť agresivite a toxickému rozpínaniu sa mužských ambícií. Znázornené je to napríklad v scéne, keď Jablonský jej celé telo zavinie do ochranného celofánu, pričom ju majetnícky drží pevne v rukách. Úporný boj pohlaví a snahu o zmenu rovnováhy síl badať aj v spoločných pohybových sekvenciách (choreografia Barbora Janáková).

Belej vo svojom kritickom autorskom texte zrejme až zámerne komprimuje viacero stereotypných útočných prejavov muža (napríklad keď po návrate z práce huláka na ženu dožadujúc sa večere). Táto hyperbolizácia založená na šablónovitom modelovaní postavy však so sebou prináša bludný kruh tých najhorších klišé. Otázne je, či je skutočne stále potrebné upozorňovať na do očí bijúce nezmysly. Ako napríklad, že muž je pán tvorstva, ktorý má ženu ochrániť a poskytnúť jej bezpečný domov, zatiaľ čo ona má poslúchať a príliš, teda vôbec, sa nebúriť. Oproti trefným, ale menej prekvapivým naratívom o archetype muža-samca, prináša Belej originálnejšie textové pasáže ironickými konštatovaniami o stave našej spoločnosti. V podobe trpko-vtipných a zároveň úderných bonmotov z úst politickej „elity“ počúvame, že táto krajina je široko-ďaleko tou najlepšou, najsilnejšou a prekvitajúcou. Uvedomujúc si postupne prichádzajúce zmeny po výsledkoch ostatných volieb je náročné sa rozhodnúť, či sa má divák z týchto výrokov smiať alebo má radšej plakať. Belej však úspešne zachováva v texte mieru medzi recesiou a vážnosťou.

Vizuál (Laura Štorcelová) inscenácie pôsobí celkovo omnoho minimalistickejšie a striedmejšie, pričom tvorcovia výrazne pracujú s kontrastmi svetla a tmy, nádeje a depresie. Všetky inscenačné zložky sú koherentné – to sa prejavuje aj v kostýmoch. Ondrušová je raz odetá v historizujúcich vznešene a upnuto pôsobiacich dlhých šatách čiernej farby, neskôr zas celá v bielej. Jej zovňajšok sa mení, keď stvárňuje motívy zo súčasnosti – vtedy sa objavuje v jednoduchých odevoch (tričko, krátke cyklistické gate) v čierno-bielom prevedení, či v štylizovanejších sukniach a s návlekmi na rukách. Scénografia, ktorej dominuje zavesená konská hlava, je založená na symbolickom naznačení konca života Emily Davisonovej. Okrem toho je jej výrazným prvkom bicykel v zadnej časti hracieho priestoru, ktorý slúži ako ukazovateľ neustáleho pohybu v ústrety slobode a zmene, keď na ňom sedí obnažená predstaviteľka Emily, či práve naopak, pokračovania v zabehaných koľajach, keď do pedálov šliape Jablonský ako ON.

Režisér necháva predstaviteľke Emily aj priestor na vyjadrenie jej vlastných životných skúseností. Ondrušová sa na divákov v istých okamihoch obracia ako komentátorka, glosátorka či stand-up komička. Dokáže byť rovnako zábavná, ako aj melodramatická či až tragická. Verne zachytáva emotívny prerod postavy. Emily sa totiž hnevá na svojho mŕtveho otca, pretože jeho smrť pre ňu automaticky znamená, že pre nedostatok financií už nemôže študovať. Zostáva jej zrejme len vydať sa za bohatého muža, ktorý bude mať záujem o zmenu zákonov v jej prospech. Ondrušová tak odhodlanie, motiváciu a nasadenie strieda s rezignáciou, dezilúziou. V emočných strihoch najprv srší energiou, je hlučná, robí veľké gestá, postupne znázorňuje prepad do hystérie a šialenstva, až napokon k otupenosti. Vidíme ju schúlenú ležať pri stene, zatiaľ čo Jablonský posmešne komentuje, že akosi chradne. Táto imaginatívna scéna väzenia korešponduje s podzemným a tmavým priestorom kotolne. Je až obdivuhodné, s akou vervou sa Ondrušová opakovane až kŕčovito zadúša zvolaním z textu piesne M.I.A. „I was born free!“ Za Emily, za seba a azda i za všetky ostatné ženy chce ako bojovníčka dokázať, že osobná sloboda je predsa nespochybniteľným východiskom.

Autorský inscenačný text vnímavo upozorňuje na žalostnú skutočnosť. Ženy žijúce na prelome 19. a 20. storočia boli neraz nútené vo svojich plánoch a túžbach vychádzať z premisy, že ich otec či manžel sú nespochybniteľným nástrojom na to, aby mohli vôbec niečo dosiahnuť. Emily sa ešte aj v samovražde túži vyrovnať mužovi, nechce odísť zo sveta potichu, ale tak, aby to bolo vidieť a počuť. Aby všade striekala krv. V duchu tohto až zúfalého boja žien vyniká v inscenácii audiopasáž zo súčasnosti. Na príklade banálnosti (ako nákup kachličiek) povýšenej na najvýznamnejšiu vec, ktorú je potrebné vyriešiť, so subtílnym humorom hovorí o strate zmyslu snaženia sa, o pocitoch márnosti a zbytočnosti. Tento motív prepája otupenosť Emily s pocitmi bezútešnosti v dnešnej dobe.

Pozitívny príklad na záver: V reklamnej kampani nazvanej „Run like a girl“ dievčatá vyzvali, aby na kameru ukázali, ako beží dievča, ako sa bije či ako hádže loptou. Tento experiment dopadol dosť nelichotivo. Tínedžerky totiž začali napodobňovať a zosmiešňovať isté pohyby, ktoré podľa nich svet vníma ako „ženské“. Neskôr dostali rovnaké zadanie omnoho menšie dievčatká. Tie však nerozmýšľali v intenciách toho, že ak majú zahrať niečo dievčenské, pravdepodobne to musia urážlivo spochybniť a zosmiešniť. Keď mali bežať, bežali „normálne“, teda presne tak, ako bežia a nevymýšľali si inú, dievčenskú verziu. Do svojho prejavu umelo nevkomponovali nič, čo by im nebolo vlastné. Boli len prirodzené. Bežať ako dievča nebolo nič špeciálne a iné oproti tomu, ako by bežali chlapci.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová