Milo Juráni
Čitateľ
Dostojevského
Idiota sa
ľahko stratí v hromade do najmenšieho detailu vykreslených
charakterov. Sú to plnokrvné indivíduá nasiaknuté životom,
v ktorých sa výdatne mieša správne a nesprávne. Dielo,
ktoré sa pod rovnakým názvom prezentuje v Astorke je „len“
divadelnou adaptáciou. Komplexnosť postáv, pestrosť, či dokonalé
prekreslenie charakterov ide bokom. Idiot
Miroslava Krobota je odmocninou z Dostojevského, na dosky divadla
však patrí.
Idiot z Astorky nie
je len o idiotovi. Knieža Myškin ako Dostojevského zrkadlo
spoločnosti končí. Krobot všetko posúva bližšie súčasnosti a
ideálny človek včerajška je dnes len jeden z davu – idiot
obklopení idiotmi. Nie však v duchu medicínskej diagnózy,
ale skôr v hanlivom zmysle. Myškin sa síce na začiatku javí ako
tichá voda, ale jeho príchod okamžite rozvíri vzduch okolo
znudenej spoločnosti, ktorá v bare len zabíja čas. Myškin,
Gaňa, Aglaia, Nastasia, zurvalec Rogožin, ale aj Ippolit
vytvoria pavučinu lásky, ktorá je, v mene súčasnosti,
nestála, plná vrtkavých a rýchlych zmien. Cítiť, že
Krobot nepracuje s Idiotom
prvýkrát. Na malom priestore a v krátkom čase vytvára
šťavnatý kolorit dobre fungujúcich postáv a vzťahov.
A nie je to len
čas, čo Krobot redukuje. Pestré salóny cárskeho Ruska mení za
súčasný bar, v ktorom sa len sem tam mihne odkaz na staré
časy (napríklad samovar, ktorý nemôže v ruskej klasike
chýbať). Rovnako ukrojené je aj z množstva postáv, pretože
na románovú predlohu by nestačili ani dva ansámble Astorky.
S klesajúcim počtom hrdinov sa mení aj ich charakter. Krobot
sa nebojí pohrávať s genetickým kódom „boha“
Dostojevského a krížením jeho postáv vytvárať nových
hrdinov. Za každú cenu sa snaží odkloniť pozornosť od
Myškina a dosiahnuť medzi postavami želanú rovnováhu.
Význam tak dostáva
aj pôvodne skromný, strohý a nevýrazný „úžerníček“
Pticyn (Róbert Jakab). U Krobota akoby prešiel kvalitným
„biznis“ tréningom. Je pragmatický, sebavedomý, bez
škrupúľ jednajúci panák, ktorý bezvýhradne verí vo vlastný
úsudok. Nie každá z postáv však má toľko šťastia.
Aglaia (Zuzana Porubjaková), jedna z Myškinových lások,
vymieňa pôvodnú tvár vrtošivej, nevypočítateľnej a
vzdornej panskej dcéry za „barmanské“ remeslo a slabosť
pre trpiacich mužov. V Dostojevskom sebavedomá a plná
emócii, pôsobí tu skôr ako hanblivá, dobrosrdečná, no
prehliadaná chodiaca nevinnosť. Krobot sa síce medzi Aglaiou
a druhou hrdinkou Nastasiou Filippovnou (Rebeka Poláková)
snaží vytvoriť kontrast, ale týmto zjednodušením z nej
vysáva plnokrvnosť.
Krobot niektoré
postavy upravil priamo na kožu hercov. Marián Miezga ako pokojný
Myškin sa nikdy nenecháva vyviesť z miery a s permanentným
úsmevom na tvári zachováva svoje dekórum za každých okolností.
Hovorí potichu, no výborne pracuje s intonáciou hlasu.
Naopak, emóciami neustále zmietaná je Nastasia Rebeky Polákovej.
Tvári sa koketne, s nadhľadom sa vysmieva Rogožinovi do
tváre. Jej skazenosť je však len jedna z masiek. Zuzane
Porubjakovej, stačí na Aglaiu minimum hereckých prostriedkov.
V pohybe je strohá, ruky drží pri tele, zväčša len jemne
otáča hlavu, prípadne zahanbene pozerá do zeme.
Krobotov Idiot
z Astorky sa teda s Dostojevským otvorene nekonfrontuje.
Z diela ruského génia berie do rúk iba jeden úlomok
a vytvára z neho vlastný a súčasnejší príbeh.
Nekritizuje, ani nás o ničom nepresviedča, ale vhodne
komentuje. Režisér pred nás predkladá rôzne typy ľudí, stavia
im do cesty život a my sme svedkami toho, ako na ten život
doplácaju. Podobne ako večne úprimný, spravodlivý a úctivý
Myškin vo chvíli keď Rogožin zavraždí jeho lásku Nastasiu.
Práve v tom sa skrýva humor, aj tragickosť celej inscenácie.
