Homo Panellus, človek prežívajúci

Jeho inscenácia Pamäť Bratislavy I. – Petržalské príbehy (Štúdio 12, 2008) mala byť prvou časťou trilógie o našom hlavnom meste. Druhú časť s názvom Chatam Sófer realizoval vo forme scénického čítania v spolupráci so študentským divadlom Transparent pri FF UK v Bratislave (2018) a pred rokmi avizovaná tretia časť (Wilsonstadt) sa zatiaľ neuskutočnila. Šimko sa však pravidelne dotýka tém z našich miest a pokúšajú ho paradoxy našich dejín, ktorým dáva podobu dokumentárneho divadla (Steel my heart o košických oceliarňach a Posledná historická úloha našej generácie o Nežnej revolúcii – ako autor aj režisér, Pressburger Fight Club o židovskej Bratislave a Imrichovi Lichtenfeldovi – ako spoluautor). Aj jeho najnovšia inscenácia HOMO PANELLUS (Človek panelový) výrazne nadväzuje na túto líniu. Vychádza z výskumov na štyroch sídliskách krajín V4, ale jednoznačne sa týka iba Petržalky. Aj tým, že premiéra sa uskutočnila v KD Zrkadlový háj.

HOMO PANELLUS vtipne a metaforicky koncentruje ľudstvo a jeho schopnosť prežiť do priestoru medzi štyrmi stenami. Mimochodom, panellus je latinský názov pre pňovku, hubu podobnú hlive, ktorá vyrastá z kmeňa stromu. Aj s ňou sa dá hovoriť o istej paralele – akoby človek bez svojho kmeňa/paneláku nemohol existovať. Je to budova, v ktorej si staviame svoje vlastné svety, tak ako postavy z inscenácie. Konštrukciu svojho paneláka Šimko oprel o referenciu na Čechovove Tri sestry, tu ako Oľga, Majda a Irena. Ich pôvodná túžba dostať sa do Moskvy sa dá tlmočiť ako úspešné odtrhnutie sa od štyroch petržalských stien, ktoré v rodičovskom byte zostala strážiť len najstaršia sestra Oľga. Zvyšné dve sa však vracajú, pupočná šnúra so sídliskom sa nedá len tak ľahko pretrhnúť, najmä ak sa sestrám žijúcim mimo až tak veľmi nedarí.

Panelákový kváder na javisko rozložila scénografka Diana Strauszová ako tri rovnostranné kobky. Každá má jednu dominantu – bazén, gauč a rybárske kreslo. Dá sa o nich uvažovať v zmysle jednotlivých postáv uložených v časopriestore. Staromódnu Oľgu (Dana Gudabová) viaže k minulosti starosvetský gauč po mame. Sused Robo (Peter Kadlečík), čechovovský Veršinin plný filozofických narážok, ale aj racionálnych úvah postavil bazén pre svoju ženu, aby mohla rodiť do vody, a ten teraz symbolizuje nenaplnené nádeje na budúcnosť. Rybárska stolička Oľginho manžela (Eugen Libezňuk) predstavuje túžbu aspoň čiastočne sa nadýchnuť čerstvého vzduchu.

Text je zmesou ironických aj psychologickorealistických výstupov, ktoré ladia s obrazom jednotlivých postáv, no zároveň neladia navzájom. Každý predstaviteľ priniesol do inscenácie vlastný herecký prístup. Zmes rôznych hereckých techník ale nemá oporu v režijnej koncepcii, preto je výsledok nevyvážený, striedavo pod- a naddimenzovaný. Rôzne typy ľudí totiž nie sú izolované vo svojich bunkách, ale prichádzajú do interakcií. Výrazný hlasový prejav Evy Mores stojí vysoko nad ostatnými, Dana Gudabová zas dostatočne počuteľne neobsiahne celú sálu. Fungujúca partnerská herecká dynamika existuje medzi Kadlečíkom a Editou Koprivčević Borsovou. Ich postavy spája ironizujúci životný princíp. No kým Borsovej Majda si nesie viac vnútornej tragiky z nevydarených vzťahov a nenapĺňajúcej práce, Kadlečík zostáva sarkastickým komentátorom, ktorý namiesto toho, aby opustil svoj bytový sentiment v podobe bazéna, k nemu chce pripútať aj Majdu.

Martin (Braňo Mosný) vstupuje do deja ako externý element, Rakúšan, dieťa demokracie, Čechovov romantický Tuzenbach. Charakterizuje ho cyklistická helma a bunda, ako človeka zmýšľajúceho ekologicky, lokálne a komunitne, no predsa len nie je z tohto sídliska. Predmetom jeho niekoľkých výstupov je demonštrácia lásky k Irene (Eva Mores), ktorá ho však odmieta, až kým on neodíde. Irena, ako pravá sestra od Čechova, si lásku k nemu prizná až vtedy, keď ju on neopätuje. Tretia dvojica, Eugen Libezňuk a Dana Gudabová ako Anton a Oľga, pôsobia ako nezmieriteľný, no harmonický pár. V ich vzťahu je hnev aj láskavosť a pochopenie a takisto je vybudovaný na jemnom humore. Preto je zrazu nepochopiteľné, ako a prečo sa z tohto panelákového panoptika vynorí realistický výstup vzájomného vyčítania si krívd minulosti medzi Oľgou a Majdou, ktorý rozbije už aj tak krehký mechanizmus epizodického charakteru inscenácie. Obrazy sú prepojené strojovým pohybom hercov a herečiek medzi jednotlivými bytmi, na zadnom horizonte beží abstraktná projekcia, autentické vyjadrenia pamätníkov sú pripomínané prostredníctvom hlasov z reproduktorov, ktoré sú umiestnené v publiku. To všetko sú prvky vedúce skôr k dekompozícii divadelnej ilúzie než k jej vytváraniu. Samostatnou pridanou hodnotou k inscenácii je bulletin, vynikajúci vizuál sprevádzajúci tlačené materiály aj online propagáciu a séria reelov s hercami.

Z hľadiska tvorby Jána Šimka ide o zaujímavý pokus prepojiť dokumentárny výskum s fiktívnym príbehom, avšak prostredníctvom fikcie iného autora, Čechova. Čechovovské alúzie predstavujú filozofický podklad viac k textu ako k javiskovej interpretácii. Tú charakterizuje miešanie rôznorodých hereckých prístupov, z ktorých ťažko dešifrovať konečný zámer: tlmočenie myšlienok o príchylnosti k minulosti, o ukotvení a vykorenení, alebo len všeobecný pohľad dovnútra bytového domu, nahodilo postavený na Troch sestrách, či vyjadrenie autentického pocitu dlhoročných obyvateľov najväčšieho sídliska v strednej Európe. A preto, hoci v panelákoch bývajú ľudia rôzni, by tejto inscenácii prospela istá herecká unifikácia, ktorá by prispela k vytvoreniu kompaktného divadelného tvaru.

Odborné korektúry: Barbora Forkovičová
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová