Martina MašlárováVšetky tri dobre poznám, dokonca ich bez ostychu označím za kamarátky. Bratať sa s tvorcami vraj pre kritika nie je osožné, lebo potom nemôže byť “objektívny”. Nepúšťajme sa tu do debát o vratkej kategórii “objektivity”, skrátka a dobre, mám dôvod byť neobjektívna. Ale nie som. Lebo ony sú dobré. To je fakt.
Napriek nepriaznivým podmienkam, nedostatku peňazí a polenám pod nohami vytvorili inscenáciu, ktorá bola nominovaná na Dosky 2013 v kategórii “objav roka”. Bolo to zaslúžené ocenenie práce režisérky a autorky celého konceptu Silvie Vollmannovej, ale aj scénografky a dramaturgičky Dáše Krištofofičovej a v neposlednom rade herečky Lýdie Petrušovej. ¡Hola, Madrid! (čítaj ola) je inscenáciou autorskou, autentickou, vtipnou, ale aj zádumčivou, dokumentárno-fiktívnou, sviežou a mimoriadne remeselne zvládnutou vzhľadom na vek a skúsenosť tvorkýň.
Pri tvorbe konceptu sa Vollmannová inšpirovala vlastnými skúsenosťami z pobytu v Španielsku. Fiktívny príbeh dievčaťa – Lydky, ktoré sa vyberie do Madridu prekvapiť svoju letnú lásku Juana Carlosa a namiesto toho ju vo dverách prekvapí jeho manželka a dieťa, je popretkávaný videodokrútkami so skutočnými ľuďmi, cudzincami, ktorí do Madridu dočasne alebo natrvalo imigrovali. Hoci spočiatku sa zdá, že tieto vsuvky retardujú dej a násilne ho pretínajú, keď si človek na striedanie hraných a premietaných pasáží zvykne, pochopí, že bez nich by inscenácia nemala tú silu, ktorú jej prepožičiava realita. Bez nich by bola len povedomým príbehom o nešťastnej láske a o živote mimo domova, takto sa stáva výpoveďou o všetkých mladých ľuďoch, ktorí z rôznych dôvodov opúšťajú svoju krajinu. Čo ich k tomu vedie, aké je žiť ďaleko od priateľov a rodiny, stretávať sa s celkom odlišnou kultúrou?
Lydkine dobrodružstvá sa odohrávajú na malej ploche, ohraničenej kovovou konštrukciou v tvare kocky. Tá nielenže robí inscenáciu hrateľnou na akomkoľvek javisku, ale zároveň umožňuje herečke vytvárať koncentrovanú akciu v obmedzenom priestore, v ktorom sa nestráca a ktorý sa vďaka nej stáva čímkoľvek, od letiska, cez kaviareň po mestskú plaváreň. Najpôsobivejšou a najfascinujúcejšou súčasťou Krištofovičovej scénografie je však mechanizmus bielych balónikov, ktoré na konštrukcii visia a hrajú spolu s herečkou ako mnohovýznamová rekvizita. Jednoduché (hoci na technické ovládanie zložité) riešenie, lacné a nesmierne účinné – aj skúsení scénografi by si mohli brať príklad.
Za každú zo sto vecí, ktoré treba zažiť v Madride predtým, než zomriete, jeden praskne. Ktorý z nich je ale ten povestný balón šťastia? Aj vďaka balónom je dianie na scéne neustále dynamické a nové, fantazijné, vzrušujúce. Nemohlo by to však fungovať bez Petrušovej energie, ktorá neľahkú úlohu byť na javisku celý čas sama, zvláda veľmi dobre. Jej nevyumelkovaný, prirodzený, takmer civilný herecký naturel (ktorý s úspechom uplatnila napríklad vo svojej autorskej inscenácii Samson) pôsobí v rámci tejto inscenácie tak náležite, až má divák pocit, že je to v tomto prípade jediný možný prístup. Petrušová, raz veľmi šťastná a euforická, inokedy melancholická a nahnevaná, nežná aj drzá, napĺňa javisko sebou, nevžíva sa do postavy, ale skutočne ňou je. Aj preto zároveň veľmi cítiť, keď je herečka nesústredená, keď sa v postave neobsiahne. Aj to však svojím spôsobom prispieva k autenticite a čaru tejto inscenácie.
Verím, že ¡Hola, Madrid! (stále čítaj ola) patrí k tomu najlepšiemu, čo v ostatnej sezóne vzniklo nielen na pôde študentského divadla. Aj preto volám, ola, mladé divadelníčky, vitajte v slovenskom divadelnom priestore a tvorte, hlavne tvorte!
