Lucia GaldíkováDva festivalové dni ponúkli v Pistoriho paláci bohatý program, ktorý okrem divadelných inscenácií tvoril aj koncert a networkingová konferencia. Predstavili sa na nej aktéri, ktorí sa venujú tvorbe so znevýhodnenou mládežou, migrantmi, ženami pracujúcimi v sexbiznise či ľuďmi bez domova. Bolo vidieť, že za mnohé roky sa medzi jednotlivými združeniami a ich členmi vytvorili pevné väzby. Táto sieť sa navyše neustále rozširuje – cieľom je výmena skúseností, vzájomné zdieľanie a upozornenie na ďalšie zaujímavé projekty. Festival a jeho organizátori sa prirodzene usilujú vytvárať a udržiavať priestor prijatia, podpory a spolupatričnosti. Mnohorakosť problematík i poetík vychádza aj z internacionálneho aspektu hostí a účinkujúcich – tento rok zavítali do Bratislavy súbory z okolitých krajín a tiež Talianska.
Rozmanitý program bol zložený z kratších vystúpení fungujúcich skôr ako prezentácia či „work in progress“, napríklad tanečné sólo Znova Hollywood divadla Amnesia Theatre či Venak i Peper českého divadla Valhalla. Divadlo Hopi Hope z Košíc pracujúce s mládežou s mentálnym hendikepom a hercami s Downovým syndrómom zahralo rozprávku Snehová kráľovná. Vizuálno-hudobné dielo vynikalo farebnosťou neónovo svietiacich kostýmov i obrovským nasadením hercov. Tí sa dokázali naplno vložiť do kladných i záporných predstaviteľov a strhnúť pozornosť divákov. Viaceré diela končili tak, že na pódiu spievali či tancovali aj diváci, čím sa postupne stierali hranice medzi javiskom a hľadiskom. Uvoľnenú zábavu, radosť z pohybu a objavovania iných kultúr vrátane rómskych koreňov zosobňovalo talianske Centro Latidou s tanečným dielom Lacho Drom – Navždy divokí a slobodní. Šestica žien v pestrofarebných sukniach a šatkách priniesla bujarú energiu a závan prekypujúcej radosti zo života.
Hudba a pohyb boli významnou súčasťou aj diela Sklenená guľôčka ostravského zoskupenia Bílá holubice, ktoré prepája účinkujúcich bez hendikepu s tými, čo používajú vozík. Podľa individuálnych možností každého z nich sú viac-či menej zapájaní do diania alebo majú vymedzenú konkrétnu časť, v ktorej sú hlavnými protagonistami. Tak sa mužský herec na vozíku napríklad stáva rockovou hviezdou, keď za zvukov piesne Pravda víťazí divoko tancuje a aktérky bez zdravotného znevýhodnenia fungujú ako bláznivé fanúšičky. V tomto diele je však mierne narušená rovnováha medzi oboma skupinami hercov. Občas majú väčší priestor účinkujúci bez vozíka, ktorí akoby tancovali pre nich. Snaha o spojenie a inklúziu vyniká napríklad v kolektívnej scéne, keď spoločne vyhadzujú do vzduchu farebné trblietky.
Hoci sa festival pokúša prinášať aj nádej a optimizmus a ukazovať spôsob, ako umenie môže ľuďom pomáhať v ich náročnej životnej situácii, jednotlivé diela sa nevyhýbali ani ťaživým témam. Divadlo Aha Színpad z Maďarska, ktoré na ERROR zavítalo už po šestnásty raz, spracovalo v činohernej inscenácii Brána motív umierania, smrteľnej choroby a spomínania si na detstvo.
Viaceré diela reflektovali vojnové besnenie a násilnosti počas ozbrojených konfliktov. Herci poľského divadla Teatr Grodzki v inscenácii Koniec sveta pomocou rôznych bábkarských techník dokázali verne znázorniť ostrý prechod medzi pokojnou atmosférou života v mieri a nástupom ukrutností. Postavičky rybára či koňa rýchlo nahradili veľkorozmerné papierové bábky v tvare ľudských postáv s čiernym a červeným plášťom. Hrozivo sa nakláňajúc spoza natiahnutej zelenej siete za dunenia disharmonickej hudby vytvárali atmosféru nebezpečenstva. Na javisku nastal chaos a ničenie – bábka dievčatka na hojdačke zostala napríklad visieť nakrivo len na jednom povrázku a spadol tiež rebrík, na ktorom boli bábky hrajúcich sa detí. Túto kataklizmu napokon naprávali detské nepočujúce herečky reprezentujúce nevinnosť či znovuzrodenie. Zatiaľ čo nevidiaci herec dojemne spieval pieseň súvisiacu s témou konca sveta, ony gestikulovali pohybmi vychádzajúcimi z posunkovej reči a vytvárali tanečnú choreografiu. Ozdravnú silu hudby bolo cítiť aj potom, čo sa javisko ponorilo do tmy a katastrofickej reality.
Ako skoncovať s bezprávím
K najpodnetnejším festivalovým zážitkom patrili inscenácie domovského súboru Divadla bez domova a českého Invisible Theatre Kalawatsch R.A.J, ktoré reflektovali širšie spoločenské fenomény. Tvorcovia z Českej republiky v inscenácii Utláčanie alebo intervencia vyzývali divákov k aktívnemu zasahovaniu do diania, a to v okamihu, keď sa podľa nich deje nejaká neprávosť. Na scéne sa objavili postavy reprezentujúce abstraktné pojmy, pocity či postoje k životu: Láska, Osamelosť, Neistota, Ignorancia, Bezmocnosť, Pacifizmus či Utláčanie. Herci tak fungovali ako nositelia istého typu (neželaného) správania sa. Jednou z najdeštruktívnejších síl bol Utláčateľ, distingvovaný pán v obleku s kravatou. V jednom momente začal do publika hádzať papierové guličky a nástojčivo opakovať, že svet potrebuje viac vojakov a zbraní. Sršala pritom z neho energia, nadšenie z ničenia. Keď situácia eskalovala, diváci nezostali pasívni a hľadali možnosti, ako agresivitu zastaviť. Jedna z herečiek Divadla bez domova napríklad angažovane apelovala na to, že ľudia by sa mali spojiť a šíriť lásku, nie nenávisť. Súbor tiež priamo tematizoval dôsledky vojny na Ukrajine – na scéne sa objavila herečka z tejto krajiny, ktorá spievala ukrajinskú pieseň o vytrvalosti, nezlomnosti a slobode. Ambíciou tvorcov divadla utláčaných je predovšetkým snaha viesť ľudí k väčšej citlivosti, aby si všímali páchané neprávosti na slabších či vylúčených komunitách a aktívne voči nim zakročili.
Znaky spoločenskej kritiky v sebe niesla aj inscenácia Antigona podľa Sofokla a iných Divadla bez domova. Toto dielo vzniklo v rámci medzinárodného projektu A.N.T.Y.G.O.N.E. (Arts aNd Theatre for YounG peOple NEeds – Umenie a divadlo pre potreby mladých ľudí). Jeho cieľom je pomôcť začleniť znevýhodnenú mládež, a to využitím inovatívnej tvorivej metódy, ktorú vyvinulo talianske divadlo La Guilla. Kolektív hercov pod vedením ich principálov (réžia Patrik Krebs, dramaturgia Uršuľa Kovalyk) predviedol vyzreté a sebavedomé výkony. Na mnohých z hercov je vidieť skutočný posun a nadobudnutie istoty na javisku. Prostredníctvom antického textu popretkávaného autorskými a autobiografickými epizódami samotných účinkujúcich súbor skúmal, akú pozíciu má štát a tí, čo v ňom vládnu. Sú hoci aj kruté zákony nemenné? Môžu sa bežní občania voči nim vzoprieť? Kde je hranica medzi slepou poslušnosťou a emancipovaným odporom? Témy ako zločin, poriadok, porušenie príkazov, konflikt osobnej slobody a záväzkov voči autorite panovníka nadobúdali aktualizáciou východiskového textu nové významy. V kolektívnych scénach sme sledovali masu ľudí, plebs, ako v bielych tvárových maskách a odevoch z previazaných plachiet po Kreónovi verklíkujú jeho reči plné nespravodlivosti. Zazneli i odkazy na minulé režimy, na Tisa, Husáka či Mečiara. Kritika bola nemilosrdne namierená na nás, Slovákov, zaslepených vernosťou akémukoľvek vodcovi.
Najväčšiu pridanú hodnotu mali autorské časti textu znejúce z nahrávok, v ktorých herci približujú vlastné skúsenosti s porušením zákonov či nariadení. Väčšinou ide o nelegálne vlámanie sa do chatiek, kde nájdu útočisko, cestovanie načierno či prepašovanie psíka do ubytovne. Nepriznávajú sa teda k závažným priestupkom. Ich konanie vychádza z núdze, nie z úmyslu ublížiť a spôsobiť škodu. Napriek tomu z ich rozprávania cítiť strach z toho, že sa previnili, a zlé svedomie. Ukazuje sa, že princípy, o ktorých hovoria antické texty, naberajú v skupine znevýhodnených ľudí ešte výraznejšie kontúry a nástojčivejšie obsahy. Upozorňujú aj na ich každodenný boj s neraz absurdnými pravidlami, ktoré nemôžu či nedokážu splniť, a následne sú za to potrestaní.
Festival ERROR aj tento rok potvrdil, že okrem toho, že je nenahraditeľnou platformou pre členov samotnej komunity, dokáže vzbudiť pozornosť i širšej verejnosti. Zdôrazňuje totiž témy, ktoré by inak mohli zostať nepovšimnuté, a takisto dáva príležitosti ľuďom, ktorých máme často tendenciu prehliadať. Má tak nielen emancipačnú, ale i osvetovú funkciu.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
