Lucia GaldíkováAk si z minulých ročníkov spomínam na neraz veselú a mierne extravagantnú oslavu rozličných foriem rodovej identity, tento rok pôsobilo festivalové dianie pod tlakom vonkajších desivých udalostí o čosi otupnejšie a pochmúrnejšie. Organizátori zrejme nemali energiu nazvyš, aby jednotlivé predstavenia osobne uvádzali či sa inak prihovárali publiku, ako to bývalo zvykom. Akýsi pocit jednoty a zomknutosti však vznikol hneď po úvodnom festivalovom predstavení, keď si všetci minútou ticha pripomenuli obete streľby – Matúša a Juraja.
Stmeľovanie divákov fungovalo okrem toho skôr v rovine osobných rozhovorov po predstaveniach než počas rozsiahlejších moderovaných polemických diskusií. Napriek nie príliš bohatému sprievodnému programu sa uskutočnili dve diskusie súvisiace s témou inscenácií vybraných do programu a obe reflektovali závažné fenomény. Diskusia „Kedy je správny čas utiecť?“ súvisela s poľsko-českou inscenáciou Čas, kdy umírají vosy. „Všetko, čo ste chceli vedieť a báli sa opýtať o HIV“ zasa nasledovala po premiérovom uvedení nového diela domovského Divadla NOMANTINELS s názvom Pandémia+ v réžii Juraja Baka.
Inscenácia Pandémia+ je založená na zážitkoch ľudí nakazených vírusom HIV, ktorí sa neraz stretávajú s priamou či nepriamou formou diskriminácie, odmietaním a negatívnym prijatím okolia. Mohlo by sa zdať, že o HIV už svet vie všetko, avšak tvorcovia občas prekvapili aj málo známymi faktami. Text, ktorého autormi sú Andrej Kuruc a Marek Hudec, vychádza z príbehov reálnych ľudí. Napriek výraznej snahe o edukatívny rozmer, respektíve úsiliu vypovedať, čomu všetkému musia títo ľudia čeliť, oslabuje dramatický potenciál nedostatočná dramaturgická úprava. Inscenácia tak stráca tempo a upadá do nekonečného rozprávania, konštatovania, vykresľovania krívd, zrád a kritiky zo strany okolia, akú osoby s HIV zažívajú na vlastnej koži.
Podkladom hry Čas, kdy umírají vosy poľského dramatika a režiséra Przemeka Wojcieszeka sú takisto skutočné osudy: ako konkrétna inšpirácia slúžia viaceré homosexuálne páry, ktoré sa rozhodli z osobných dôvodov emigrovať. Deje sa tak preto, že vo vlasti často čelia diskriminácii a vo vážnejších prípadoch im hrozí až nebezpečenstvo a útoky z dôvodu ich sexuálnej orientácie. Samotný text neústupčivo vystupuje proti dogmatickosti cirkvi a proti konzervativizmu vládnucich politikov v Poľsku. Jeho autor, ktorý sám žije v zahraničí, kompaktne zhŕňa stratégie poukazujúce na to, ako sa lži vládnych elít stávajú nástrojom moci s cieľom vytvárať chaos a nedôveru v politiku. Dve poľské herečky (Karolina Zajdel, Paulina Dobosz) žijúce v Česku stvárňujú v tejto inscenácii mužské i ženské partnerské dvojice, pričom sú v rovnakej miere citlivé, ako aj cynické a kritické. Ich predvedenie, ktorému nechýba humor a nadhľad, sa vyznačuje vecnosťou a zároveň emocionalitou. Ide o intímnu, sčasti biografickú spoveď skutočných ľudí. Herečky dokážu cez pohľad cudziniek spätne reflektovať dianie vo svojej vlasti a tiež zhodnotiť stav spoločnosti v krajine, v ktorej sa aktuálne rozhodli žiť. Do verejného diskurzu prinášajú nemilosrdnú tézu, že tak, ako ľudia potrebujú lásku, potrebujú i nenávisť. Text v niektorých okamihoch odhaľuje mrazivé momenty, a to napríklad keď počujeme vetu: „Mám smolu, narazil som na toho, kto chce zabíjať“ alebo keď inscenátori poukazujú na skutočne reálny a zároveň absurdný fakt – „tvoje vlastné vnútorné pocity ťa vystavujú hrozbe násilia“.
Rovnako ako poľsko-česká inscenácia, aj pražský súbor Depresivní děti touží po penězích zavítal na festival s dielom, ktoré z osobno-vzťahovej roviny plynulo prekračuje do širších spoločenských kontextov. Okrem detektívnej komédie Zlý jelen tvorcovia predstavili na festivale aj hĺbavejšiu a vážnejšiu inscenáciu Kdo zabil mého otce vychádzajúcu z knižnej predlohy francúzskeho autora Édouarda Louisa. Daniel Krejčík stvárnil úlohu krehkého geja, ktorý si spomína na svoje detstvo a dospievanie. Jednou z určujúcich otázok jeho identity je pritom potreba zvládnuť to, ako ho prijme jeho otec. Obraz otca ako autority, vzoru mužnosti a sily, ktorý Adam Mašura vytvára neustálym posilňovaním a zdvíhaním sa na kruhoch, sa začne rozpadávať po tom, čo postava v náročnej práci robotníka naráža na hranice svojich fyzických možností a utrpí úraz. Pôsobivé Krejčíkovo modelovanie postavy syna-geja vrcholí v ohlušujúcom kriku a obžalobe nespravodlivosti v kapitalistickej spoločnosti. Divák je konfrontovaný so skutočným osudom a zničeným životom, za ktorý môže štát zlyhávajúci pri ochrane slabých a chorých. Inscenácia sa tak od zamerania výlučne na „queer témy“ dostáva omnoho ďalej a upozorňuje na sociálnu nespravodlivosť a útlak. Tvorcovia predostierajú rozličné podnetné tvrdenia o usporiadaní mocenských štruktúr. Rasizmus vnímajú ako „vystavenie istých spoločenských skupín predčasnej smrti“. Vysvetľujú to na príklade otca, ktorý bol bez dosiahnutia vyššieho vzdelania vystavený chudobe a v podstate odsúdený na predčasnú smrť.
Obe spomenuté inscenácie majú ambíciu upozorňovať na javy týkajúce sa celej spoločnosti, nie len často marginalizovanej skupiny LGBTIQ+. Na festivale je celkovo prínosné, že jeho organizátori do programu vyberajú nielen úzko vyhranené diela tematizujúce problémy queer ľudí, ale ponúkajú oveľa širšiu paletu inscenácií. V tejto súvislosti bolo tento rok pozoruhodné aj predstavenie Intímny zemepis ženy. Neprofesionálne Divadla Paradox v diele vychádza z knihy Monológy vagíny americkej autorky Eve Enslerovej ešte z 90. rokov. Kolektív herečiek v odvážnej inscenácii, ktorá priamo pomenúva ešte i dnes často tabuizované otázky ženskej sexuality a rozličné úkazy spojené s telesnosťou, odhaľuje všakovaké háklivé i trápne záležitosti zo života žien. Škoda, že samotné herečky zostávajú uväznené v takzvanom „údele“ ženy so všetkými rolami, ktoré im boli prisúdené – či už na základe biológie, zovňajšku, alebo spoločnosťou. Vo výslednom efekte tak inscenácia vyznieva ako istá forma ak nie sťažovania sa, tak prinajmenšom povzdychnutia nad azda nemenným stavom vecí v rámci uzavretej komunity mladých i starších žien. Zdá sa byť akosi menej emancipujúca a menej feministická, než by sme očakávali či chceli. Inscenačnému celku by možno prospela istá aktualizácia textu, reflektovanie dneška oproti minulosti či aspoň nejaká polemika s napísaným textom. Zaujímavé by bolo možno sledovať i akýsi „mužský“ pendant tejto inscenácie, ktorý by sa mohol pokojne uvádzať spoločne s tým „ženským“. Možno práve takéto nastavenie zrkadla by dokázalo rozprúdiť diskusiu aj naprieč skupinami „my“ a „oni“ a poslúžilo by na istý posun témy vpred.
Aj po útoku na bar Tepláreň sa v médiách, na protestoch či v politických prejavoch skloňovala skutočnosť, že téma LGBTIQ+ sa týka celej spoločnosti, ktorej bezpečnosť zostala ohrozená. Preto treba na margo festivalu ešte raz zdôrazniť, že nenesie len „nálepku“ vyhranenosti na queer témy, ale jeho cieľom je zasiahnuť široké spektrum divákov, ktorí si chcú či už rozšíriť svoje obzory alebo sa konfrontovať s neraz ťažkými námetmi prítomnými všade vôkol nás.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
