Cesta hlbinami ega

Zoskupenie GAFFA si vo svojej poslednej inscenácii Negatív_eGOtrip stanovilo za cieľ preskúmať rozpínavé a všetko navôkol pohlcujúce ľudské ego. Ego, ktoré príliš nehľadí na ostatných, ani na dôsledky svojich činov. Ako lepšie vyjadriť masírovanie si vlastného ega než masturbáciou? A tak sa trojica hercov – Mária Ševčíková, Peter Tilajčík a Lukáš Jurko – mechanicky preteká, kto prvý dosiahne vyvrcholenie, akoby išlo o nejakú športovú disciplínu.

Režisérovi a autorovi konceptu Martinovi Hodoňovi sú blízke experimentálne divadelné tvary, postupy fyzického divadla, improvizácia, či minimalistické javiskové prostriedky. Aj inscenačný tvar Negatív_eGOtrip skladal Hodoň z krátkych kolážovitých, na prvý pohľad spolu nesúvisiacich výstupov. Centrom inscenácie je rozvrátená rodina, v ktorej sú na dennom poriadku nielen slovné urážky a hrozby, ale aj bitky, ponižovanie a brutalita.

Jednou z obetí tejto rodinnej „idylky“ je nechápavý a zrejme vo vývoji zaostalý syn Peťko, ktorého nervozitu výstižne stvárňuje Peter Tilajčík. Dieťa s až autisticky vybudovaným profilom nie je schopné pochopiť význam magického slova „ja“, ktoré otvára všetky brány k vlastným potrebám. Peťko sa na rozdiel od svojho vulgárneho a násilníckeho otca (Lukáš Jurko), ktorý sa svojich sebeckých potrieb dožaduje s úplnou prirodzenosťou a bez hanby, nedokáže stotožniť s vlastným „ja“. Keď hovorí o sebe, používa formulku: „Peťko chce…“ Synova zaostalosť (či prednosť?) sa tak stáva nástrojom na zobrazenie škôd napáchaných zaslepenosťou neústupčivého ega jeho otca.

Charakteristickým znakom pre inscenáciu je používanie nadávok, vulgarizované až zvieracie správanie, či prítomnosť karikovaných figúrok podivínov a outsiderov, ktorí sa nedokážu začleniť do uniformovaného chodu spoločnosti. Nejeden takýto charakter už napríklad Peter Tilajčík stvárnil v Divadle Stoka, ktorého je stálym členom. Aj v Hodoňovej inscenácii tak primárne využíva rozličné fyzické prejavy až deformácie postáv – grimasy, vycerené zuby, vyšpúlený zadok, tras ruky či krívanie, ktorých efektívnosť si už viackrát overil.

Vrcholom príbehu rodiny je poeticky ladené priznanie obetavej a trpiacej matky (Mária Ševčíková), ktorá si zrazu uvedomí nezmyselnosť znášania svojho údelu v nevyrovnanom manželstve. Ševčíková rytmizovanou pokojnou rečou, v ktorej nechýba kritický podtón, citlivo a jemne sprítomňuje ubolené ženské vnútro, keď hovorí: „Ty si mal čas, len keď ty si mal čas. Ty si mal rád, len keď ty si mal rád.“ Táto krátka pasáž je inscenačne aj herecky najčistejšia a najpravdivejšia. Zapínaním a vypínaním úzkych podlhovastých svietidiel preložených cez seba do tvaru kríža vzniká atmosféra zvýrazňujúca momenty úprimnosti a intimity, ktoré s istou priamočiarosťou a drsnosťou poukazujú na kruté okamihy partnerského spolunažívania.

Príkladov spomínaného „honenia si ega“ a bezhraničnej sebalásky sa v inscenácii okrem postavy otca nájde hneď niekoľko. V jednej scéne Lukáš Jurko extaticky prezentuje predstavu o tom, ako by mal vyzerať jeho pohreb a ako neskonale by mali za ním všetci pozostalí smútiť. Aby bolo jeho životné veľdielo zavŕšené, zaslúžil by si mať na hrobe rovno „dvojitý kríž“ – na znak „dvojitého umelca“. Ďalším momentom, ktorý vykresľuje zahľadenosť do seba a pokus o introspekciu, je scéna, v ktorej si Ševčíková naťahuje kožu na tvári, perách či prsiach, pričom je otočená frontálne k divákom ako k zrkadlu. Zaoberá sa sama sebou, premýšľa o zdokonalení svojho zovňajšku i o problémoch s vlastnou integritou, zachovaním autonómnosti či vnútorných hraníc, ktoré sú v ohrození. Je však aj sebecky pohrúžená do seba a nevníma to, čo jej v danej chvíli hovorí iná osoba.

Je zrejmé, že režisér sa v inscenácii snažil obsiahnuť príliš veľké množstvo tém a motívov, z ktorých sa niektoré príliš vymykajú z hlavnej línie. Najnekoherentnejšie vyznieva scéna o spovedi dievčatka, ktoré sexuálne obťažoval kňaz. Rovnako rozpačito pôsobí aj postava proaktívnej svokry s maďarským prízvukom (Peter Tilajčík), ktorá mala byť zrejme zdrojom instantného smiechu. Vzhľadom na celok, sú disharmonické aj hudobné vsuvky, ktoré slúžia ako jednoduché predely medzi scénami. Posledná z nich však napriek tomu dôvtipne modifikuje slovenskú ľudovú pieseň Slovenské mamičky – tie podľa interpretov zo združenia GAFFA majú synov „nahovno“. Pieseň výstižne uzatvára bludný kruh zobrazovaného rodinného trápenia.

V chaose jednotlivých motívov (či už chcenom alebo nechcenom) sa ako najviditeľnejší predsa javí ničiaca amorálnosť egoizmu, ktorá rozvracia vzťahy v rodine, ale nahlodáva aj interakcie medzi ľuďmi vo všeobecnosti. Nezáujem o iných, nevšímavosť a ignorancia ukážkovo prerastajú do násilníckeho konania. Škoda len, že túto dnes viac než aktuálnu tému nedokázal tvorivý tím pretlmočiť koherentnejším inscenačným tvarom – pomôcť by im pri tom mohla už bližšia špecifikácia problému a jasnejší a prepracovanejší koncept.