Abortus pri mojom mene

Michaelu Fech poznáme najmä z inscenácií divadla Stoka, kde stvárnila množstvo smutno-smiešnych, bizarných či kruto-trpkých postáv. Dosiaľ sa však neobjavila vo vyslovene autobiografickom diele, v ktorom by s divákmi zdieľala vlastné zážitky, ako je to napríklad v tvorbe divadiel Nude alebo Jedným dychom. Ani samotné divadlo H.R.H., fungujúce od roku 2022 a združené okrem Michaely Fech okolo herca Petra Tilajčíka, hudobníka Igora Fecha a choreografky Nikolety Rafaelisovej, sa doteraz nevydávalo cestou spracovania privátnych tém. Ich dve predošlé inscenácie WHERE IS YOUR GOD NOW? a Apológ P vyznievali viac ako spoločensko-politický komentár k súčasnosti, hoci v nich boli neraz osobní. K aktuálnej inscenácii má z ich doterajšej tvorby najbližšie ich prvé spoločné dielo Beznádej umiera posledná. To má takisto súkromnejší charakter a spracúva psychicky náročnú situáciu – dopad samovraždy matky na dve maloleté deti, v ktorých následne buble agresia a hnev.

Neželané predčasné ukončenie tehotenstva je ťažká téma, o ktorej ženy málokedy rozprávajú. Často sa uzatvárajú do seba, nezdôverujú sa ani najbližším priateľom a pravdepodobne už vôbec nechcú svoje vnútro ukazovať pred zrakom verejnosti. Preto je rozhodnutie hlavnej protagonistky poodhaliť svoje prežívanie po potrate dôležitým krokom. Ten si bez pochýb vyžadoval odstup, a to nielen časový, ale hlavne psychologicko-emočný a tiež odvahu odkryť svoju bolesť zo straty. Tvorcom dobre známa scéna divadla Stoka je komorný priestor, vďaka čomu je vhodná na prezentovanie takej intímnej a na spracovanie náročnej témy. Samotný foyer pôsobí ako útulná obývačka, kde sa hosťom ponúka pukajúci popcorn, točí sa cukrová vata, nalieva sa prosecco. Herečka sa prichádzajúcich divákov a diváčky priateľsky pýta, kedy sa narodili, a háda ich znamenie zverokruhu. Toto milé uvítacie gesto sa organicky transformuje aj do inscenácie, keď si môžeme uvedomiť, že deň, v ktorom sme prišli na svet, niekto očakával, počítal s ním a tešil sa naň. O to smutnejšie pôsobí realita spracovávanej skúsenosti so spontánnym potratom.

Intímna atmosféra je daná takmer úplným prítmím, herečku osvetľujú len visiace reťaze žiaroviek s jemným žltým svetlom, znejú smutné a ťaživé hudobné variácie. Možno by sme očakávali, že Fech bude odetá civilne, no nie je to tak. Súčasťou jej kostýmu sú jednoduché čierne šaty, na ktorých visia perly tvoriace akúsi zásteru a mašľa z bieleho tylu uviazaná okolo krku. Štylizovaný outfit kombinuje výzor slúžky či ženy v domácnosti s istou noblesou a vznešenou eleganciou, pričom na zraniteľnosť protagonistky odkazujú bosé chodidlá. Rozprestretá mašľa sa stáva aj závojom zakrývajúcim tvár či handrou na zbesilé upratovanie, ktoré má uvoľniť tlak smútku. Fech na tóny piesne Happy Working Song z disney muzikálu Začarovaní rýchlymi pohybmi šmirgľuje podlahu, čo pôsobí zároveň komicky aj utrápene. Dôkladné až manické upratovanie býva totiž často spôsobom, ako bojovať proti úzkosti a smútku.

Fech svoje rozprávanie podáva najprv až takmer stoicky, s istým úmyselným sebazaprením, keď potláča skutočné telesné prejavy. Najnázornejšie svoj vnútorný stav poodhalí v scéne, keď spomína na neochotného a nepríjemne všetečného taxikára, ktorý ju viezol do nemocnice, keď začala krvácať a prichádzať o svoje dieťa. Stojí so zaťatými päsťami, z jej minimalistických pohybov cítiť napätie a stres. Postupne svoje telo roluje nadol, objíma si nohy, chce sa schúliť do klbka, aby unikla bolesti.

Medzi hlavné nástrahy spracovania tejto citlivej témy určite patrí vratkosť toho, aby sa dielo neprepadlo za hranicu emočného vydierania či terapeutizovania seba a divákov. Fech drásavé zážitky a žiaľ vyvažuje sebaironizáciou a komikou. Niektorými replikami parodizuje bolesť a tragiku obracia na smiešno, čo pôsobí očistne, katarzne a podčiarkuje pud sebazáchovy. Istý protipól nachádza v téme chuti do jedla, automaticky sa spájajúcej s tehotenstvom. Lásku k jedlu však považuje za svoj osobný rys bez ohľadu na graviditu. Odľahčenie témy sa realizuje práve cez humorné epizódy odkazujúce na konzumáciu rôznych lahôdok (napríklad pôžitkárske vychutnávanie si banána so šľahačkou).

Herečka sa v inscenácii vracia aj k rodinnej histórii. Bezprostredne, výstižne, s talentom pre komickosť okamihu a vypointovanie situácií podáva príhody z viacerých rodinných svadieb. V náznakoch približuje neľahké manželské i medzigeneračné vzťahy. Hoci tento úsek inscenácie nie je ťažiskový, určite predstavuje inšpiratívny potenciál na hlbšie preskúmanie načrtnutých tematických línií. Napríklad motív dominantného otca vzbudzujúceho strach a utláčajúceho „tri generácie žien“ vyznieva ako podstatný a vďačný materiál aj pre prípadné ďalšie diela.

Inscenácia Medza medzi nami určite nie je komplexným pohľadom na problematiku potratov. Nejde o viacvrstvové analytické skúmanie či pohľad na tému zo spoločenského hľadiska. Hoci nie je dielo spracované cez prizmu medicíny, trefne poukazuje na nedostatok informácií o tom, čo sa žene s jej vlastným telom a hlavne prežívaním po potrate deje. Postava lekára je prítomná len cez hlasovú nahrávku (Peter Tilajčík), v ktorej suchopárne konštatuje fakty: „Deje sa to v sedemdesiatich percentách gravidity, len to ženy nezistia, lebo sa to stane pred prvou vynechanou menštruáciou.“  Michaela Fech nazerá na zvolenú tému, v ktorej je viditeľná vnútorná potreba vysporiadania sa so zažitým, cez priamu osobnú skúsenosť. Dalo by sa určite hovoriť aj o dosahu na partnerský vzťah (súčasťou tvorivého tímu je aj jej manžel Igor Fech). Tvorcovia si dobre uvedomujú háklivosť témy a zrejme preto kladú dôraz predovšetkým na vyvažovanie negatívnej skúsenosti humorom. Ten sa neprejavuje len v komických výstupoch herečky, ale aj v práci s rekvizitami a zračí sa aj v scénografických prvkoch. V závere sa napríklad pozeráme na prázdnu scénu, na ktorej zostal len prázdny košík pre bábätko omotaný svetelnou reťazou. Zatiaľ čo svetielka radostne žiaria a z reproduktorov znie veselá pieseň, je jasné, že optimistickému koncu niečo chýba. Navonok sa zdá, že je vlastne všetko v poriadku, až na to, že v nás zostalo akosi prázdno, rovnako ako v okrúhlom akváriu, z ktorého herečka vybrala gumenú hračku rybičky, metaforicky predstavujúcu jej nenarodené dieťa.

Zlomový životný okamih takmer vždy vedie k spytovaniu zmyslu života a hľadaniu svojej identity. Cez skúsenosť s potratom sa tak do inscenácie dostávajú aj širšie motívy hľadania vlastného ja, čo je veľmi cenné. Fech s nadhľadom priznáva, že samu seba vníma ako priemernú a v ničom nie dosť dobrú: „Som Jozefína Maková, citujem, ja som aj v priemernosti na p***.“Na to nadväzuje tristné spochybňovanie vlastnej sebahodnoty a frustrácia: „Nič neviem poriadne. Upratať, pracovať, žiť, ani tehotná neviem byť poriadne.“ Svoju osobnú traumu tak herečka využila na skúmanie vlastnej hodnoty a prehlbovanie sebapoznania. V inscenačnom texte sa podarilo zachytiť autentické útržky zo života tvorivého tímu, ktoré sú spracované nepateticky a obohatené o vlastné asociácie, popkultúrne odkazy či širšie osobné kontexty. V minimalistickom diele sa réžie ujal herečkin vlastný príbeh. Určite by stálo za to, ak by tvorcovia divadla H.R.H. pokračovali v načieraní do tém, ktoré sa ich bytostne dotýkajú, aj keď to možno znamená vystaviť sa nepríjemným a ťažkým osobným skúsenostiam a neraz si to vyžaduje aj konfrontáciu s vlastnou bolesťou.

Odborné korektúry: Diana Pavlačková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová