Kolektívna amnézia pamäti

Režisér Pavol Viecha a dramaturg Martin Krč sa prostredníctvom výskumu v Štátnom archíve vracajú k tragickému pogromu z roku 1928 v západoslovenskej obci Pobedim. Skupina desiatok miestnych mužov vtedy počas prebiehajúcej hodovej zábavy organizovane a plánovane zaútočila na priľahlú rómsku osadu. Neštítili sa najhrubšieho násilia, zruinovali príbytky, zranili množstvo ľudí a šesť ich zabili – štyri ženy, jedného muža a šesťročné dieťa.

Inscenátori odhaľujú svoj tvorivý prístup, vychádzajúci zo skutočných historických a dokumentárnych materiálov, už od začiatku. Na plátne, ktoré tvorí zadnú stenu hracieho priestoru, sú premietané dobové fotografie a články zo začiatku 20. storočia, ale aj z dávnejšej histórie. Herecké prehovory lokalizujú a konkretizujú titulky, ktoré uvádzajú, o aké médium či osobnosť ide. Ako opisovali život „Cigánov“ niekdajšie autority – kňazi, literáti, kronikári či štátna moc? Hon na Rómov pripomína hon na čarodejnice. Ľudia im pripisovali tie najhoršie vlastnosti, ako lenivosť, nechuť pracovať, nevzdelanosť, nemorálnosť a chýbajúcu hygienu. Rómovia sa nevyhli démonizovaniu, pričom čelili hrôzostrašným obvineniam z ľudožrútstva, vrážd a lúpeží, za čo boli mučení a popravovaní. Vtedajšie noviny, ako napríklad Slovák Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ostrakizujúco varovali pred nebezpečenstvom, ktoré číha na majoritu. V rámci dehonestujúcej rétoriky boli Rómovia bežne častovaní pojmami ako banda, tlupa, plevel, pliaga či cigánsky živel. Režisér Viecha divákov rozsiahlym exkurzom do minulosti voviedol do sveta, v ktorom sú Rómovia dobovým spoločenstvom vnímaní ako nutné zlo.

Obyvatelia dediny, ktorých ako kolektívneho antihrdinu rozdrobeného do množstva individuálnych postáv stvárňujú štyria herci (Barbora Andrešičová, Monika Hilmerová, Richard Stanke a hosťujúci Peter Ondrejička), opakovane vyzývajú miestne úrady, aby „Cigánov“ vysťahovali. Keď sa im „poriadok“ nedarí dosiahnuť oficiálnou cestou, zastrájajú sa, že tak spravia po svojom. Herci niekedy akoby mimovoľne vypustia z úst radikálne plány obyvateľov, ako zneškodniť svojich rómskych susedov. V polovici vety, ešte pred vypovedaním hrozby, sa však sami zháčia a zostanú ticho. Pobedimčania tak dokážu poľahky potlačiť aj vlastný morálny kompas, ktorý by ich mohol zastaviť, a nechávajú sa prevalcovať primitívnym hľadaním vinníka zodpovedného za všetky katastrofy v dedine. Keď rómske ženy kradnú zemiaky, dedinskí muži do nich strieľajú puškami. Okrem krádeží zinscenujú ako zámienku vykonania pogromu aj požiar stohov slamy. Hoci ho zrejme zapálili sami, obvinia z toho práve Rómov. Tí sú pre nich ideálnou obeťou, na ktorej si môžu vybiť hnev.

Tvorcovia sa opierajú o hodnovernosť archívnych záznamov, z ktorých citujú na základe vybudovanej dramatickej krivky. Samotný jazyk vyšetrovacích spisov, súdnych zápisníc či policajných protokolov, ktorý herci tlmočia v miestnom nárečí s tvrdou výslovnosťou, je zdrojom plnohodnotných dramatických situácií a konfliktov. Je z neho možné dešifrovať celospoločenské nálady a vytušiť z neho nepriateľstvo voči Rómom. Ako jeden z hlavných motívov, ktoré tvorcovia reflektujú, je snaha o vyviňovanie sa páchateľov. Každú chvíľu počujeme niekoho tvrdiť: „Ja som to nespravil,“ – „Ja som nič nespozoroval,“ –  „Ja som tam nebol.“ Táto zmes popretých doznaní sa napokon multiplikuje do rušivého viachlasu. Ondrejička ako jeden z trojice hlavných obžalovaných v tomto prípade prednáša monológ o tom, čo všetko „nespravil“. Vymenúva v ňom podrobnosti násilností, aké môže poznať jedine ten, kto bol na mieste činu. Toto naruby obrátené priznanie podáva stíšeným a umierneným hlasom, akoby nešlo o nič podstatné. Režisér výstižne buduje a zdôrazňuje práve absurdnosť toho, ako očividne sa zatajuje, čo sa stalo. Dedina tu síce vie všetko, ale nikto z jej spoločenstva neprehovorí. Veľavravný je aj výstup, v ktorom sa Stanke a Ondrejička ako páchatelia snažia u ostatných nájsť pochopenie a vzbudiť ľútosť. Postupne sa vyzliekajú z kostýmov, rozprávajú tichšie a pomalšie, obracajú sa takmer priamo na divákov. Celá dedina na čele s farárom hľadá poľahčujúce okolnosti, ich manželky im pohotovo prinesú nové oblečenie ako dôkaz, že stoja za nimi, za ich verziou príbehu, a sú plne pripravené poskytnúť im ochranu.

Ako príbeh postupne plynie, dostávame sa cez vypočúvanie svedkov a páchateľov až k pripravovanému procesu. Nakoniec však dochádza k mimosúdnej dohode a z tridsiatich troch obžalovaných je odsúdených len desať ľudí, pričom aj tí dostali len krátke väzenské tresty. Priebeh udalostí ilustruje scéna, keď Andrešičová so širokým úsmevom prináša na obrovskom drevenom podnose úhľadne zoradené kôpky bankoviek. Dedinčania chcú nimi podplatiť preživších Rómov, aby zmenili svoje prvotné výpovede a aby na súde klamali. Obraz evokujúci srdečné vítanie dedinskej devy chlebom a soľou však odkazuje aj na scénu spred niekoľkých rokov, keď trojica štátnych predstaviteľov po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej na zvolanej tlačovke vyložila na stôl milión eur v hotovosti.

Scéna a kostýmy (Emília Rigová) odkazujú svojou naškrobenou belosťou a čistotou na údajnú mierumilovnosť a dobrotu Slovače. Samozrejme len dovtedy, kým sa nezačnú na krojoch žien a košeliach mužov objavovať červené škvrny. Šaty si navzájom zašpinia zakrvavenými rukami. Efekt červenej farby je síce prvoplánovo ilustratívny, ale napriek tomu výstižný. Odtlačky krvi sú i na stene, vidieť ich tiež na podlahe a liste papiera v písacom stroji. Hoci tieto stopy krviprelievania bijú do očí a zdalo by sa, že pred nimi nie je možné uniknúť, postavy ich dokážu vedome ignorovať a v ich správaní sa nič nemení. Naďalej tak prehliadajú realitu, klamú, zapierajú, obhajujú svojich zločineckých príbuzných, vytvárajú pre nich alibi, v ktorom sa však sami strácajú. Ošiaľ bezprávia vrcholí v scénach rozjarenej veselosti, keď štvorica hercov na plné hrdlo spieva ľudové piesne s protirómskym a rasistickým podtónom a veselo tancuje. Ich mimika však prezrádza, že ide o silené úsmevy, ktoré sú čiastočne úškľabkami v zdesení. Sú ale napojení na akési perpetuum mobile, ktoré im nedovolí zastaviť. Každý z nich si rád a schuti hlasito zvolá spájajúce heslo: „Pozabíjať Cigánov!“ Čím viac by si mali uvedomiť svoju vinu, tým viac chcú sami seba presvedčiť o vlastnej bezúhonnosti. Hľadajú zmier – nechcú si svoje životy zničiť pre „nejakých Cigánov“. V závere si herci reprezentujúci Pobedimčanov sťažka povzdychnú, že „už je vyluftované“ a sú teda v poriadku. Život sa môže vrátiť do starých koľají, všetko sa podarilo vyriešiť. Tvorcovia premietnu aj šokujúce reálne zábery mŕtvych tiel, ktoré ešte rukolapnejšie podčiarkujú spáchané zverstvá. Stanke do týchto premietaných obrazov vyšíva červenou niťou, a podčiarkuje tak uvedomenie si hranice medzi životom a smrťou, nevinnej obete a surového vraha.

Slovenské národné divadlo už v roku 2017 uviedlo inscenáciu reflektujúcu násilie voči Rómom. Natálka režiséra Matúša Bachynca mapovala incident z českého Vítkova, kde v roku 2009 pri útoku extrémistov na obydlie rómskej rodiny utrpelo rozsiahle popáleniny dvojročné dievča. Dielo Budete mať luft! sa tak znova vracia k tematike brutálnych činov namierených proti rómskej menšine. Tvorcovia prostredníctvom použitých novinových titulkov informujúcich o čine až mrazivo vykreslili, ako na tento skutok nazerala majoritná spoločnosť. Môžeme preto len dúfať, že aj tento autorský projekt pohne svedomím ľudí a dovedie ich k tomu, aby nemlčali a nezapierali pravdu tak ako Pobedimčania, ak budú svedkami páchaného násilia.

Odborná redakcia: Lenka Dzadíková
Jazyková redakcia: Zuzana A. Ferusová