Stačí o tom hovoriť a nemusíte tam ani byť

Performerky Heidi Šinková a Monika Haasová prišli v jeden jesenný večer s prázdnymi krosnami pred divákov, ktorí sa zhromaždili pri soche československej štátnosti, konkrétne pri nohách svetobežníka M. R. Štefánika. Zvítali sa s režisérkou Petrou Fornayovou a vymenili si uvítacie slová. Obe performerky sa ešte zastavili v obchodnom centre Eurovea a vydali sa na posledný úsek cesty do Štúdia 12, kde performancia pokračovala. Performerky v tričkách s logom Fondu na podporu umenia (ktorý podporil aj tvorbu diela) tu formou voľnej diskusie rozprávali o priebehu ich púte zo Santiaga do Bratislavy.

Šinková ako pútnička Hildegarda pôsobila prakticky a bola zameraná skôr na výkon. Haasová ako pútnička Magdaléna bola v rozprávaní viac zasnená až idealistická. Každá si na svojej púti všímala niečo iné. Rozhovor s nimi viedla režisérka Petra Fornayová, ktorá obdivovala ich až športový výkon a na prvý pohľad fascinovane, avšak s ironickým podtónom kládla otázky. Postupne sme sa dozvedali, že cieľ ich púte prekvapivo nebol duchovný, osobný, turistický zážitok, ale hlavne snaha presadiť myšlienky recyklácie oblečenia v spoločnosti M&H, ktorá má sieť svojich predajní s odevmi po celej Európe, čo performerky ukazovali aj na mape v rámci projekcie. Trefne tak tvorkyne odkazujú na firemné politiky rôznych korporátov, ktoré z celosvetových problémov urobia reklamnú kampaň svojim produktom.

Mystifikácia a narážky na zneužitie duchovna komerciou sa vinuli celou performanciou. Niektorí diváci sa z ilúzie úmornej cesty dvoch upotených a zničených pútničiek nechali neveriacky vyviesť až po premiérových rozhovoroch. Aj fakt, že kráčali opačným smerom ako väčšina pútnikov, vedeli performerky zvrátiť na vtipnú narážku o tom, že kráčali proti prúdu doby. V performancii došlo aj na rozoberanie problémov umeleckej komunity s vyúčtovaním grantu FPU, ktoré dokážu nepríjemne paralyzovať nejedného žiadateľa. Ako životabudič pre nich bola „hymna“ púte, ktorú pútničky mali počúvať počas celej cesty a ktorá zaznie aj v závere performancie. Tvorivý tím ironizoval i to, že žiadatelia grantov musia dodržať termín realizácie projektu napriek tomu, že nie vždy to stíhajú. V týchto prípadoch sú niekedy rauty lepšie ako premiéry. Pri Púti M&H ho tvorkyne vtipne dali hneď na začiatok performancie.

Ilúziu realizácie púte-projektu, ktorý podporilo aj FPU, dokresľuje „živý“ čet ironicky komentujúci obe pútničky. Moderátorka z príspevkov pohotovo vyberá tie bulvárnejšie (napr. narážku na sexuálnu orientáciu oboch protagonistiek). Celý obraz diskusie verne dokresľovali komentáre informovaných divákov ako Vlado Zboroň či Katarína Macková priebehu púte.

Uvoľnenosť prejavu performeriek síce pridáva mystifikácii atribút hodnovernosti, ale celková štruktúra diskusie pôsobí až priveľmi ležérne. Na pracovné tvorivé stretnutie alebo work in progress by to stačilo. Ale ak prídete na princíp mystifikácie, veľmi ľahko prejdeme rôznymi témami súčasnosti, od aktivizmu ekologického či celospoločenského cez urputné ale márne hľadanie duchovna až po komerciu a povrchnosť. A tieto témy sa v performancii časom vyčerpajú. Dielo, ktoré sa má uvádzať periodicky, má skôr podobu úvah. Stálo by za to, reálie púte preskúmať ešte detailnejšie, tým by sa úvahy, ktoré sa objavili v rámci performancie dali použiť aj v ďalších kontextoch. Predpoklad na to tam určite bol.

(P.S. Do Santiaga de Compostela putoval aj autor tohto textu. Ale… naozaj.)

Odborná korektúra: Katarína K. Cvečková
Jazyková korektúra: Anna Zajacová