Lucia LejkováVíkendový program Medzinárodného festivalu Divadlo Plzeň 2016* sa už podobne ako predchádzajúce festivalové dni niesol skôr v pokojnej atmosfére. Divákov opäť nakŕmil kvantitou aj kvalitou a ponúkol (iste reprezentatívnu) vzorku úrody českého divadelníctva. Nedošlo však na žiadnu senzáciu, za ktorou sme si už do Plzne zvykli cestovať.
Krčmové diskusie o zahraničných hosťujúcich inscenáciách skončili v zásade nerozhodne, s pochvalami aj výčitkami na stranách fanúšikov aj odporcov, aby napokon vyvrcholili veľkolepým a veľkolepo polemickým (vo vzťahu k predlohe aj v ohlasoch publika) záverečným predstavením inscenácie Hamlet režiséra Krzysztofa Garbaczewského z krakovského divadla Narodowy stary teatr. Opäť nerozhodne.
Herci v hlavnej úlohe
Domáci showcase počas víkendu priniesol len to, čo sám sľuboval. Zo sobotného a nedeľného programu zarezonoval predovšetkým osvedčený tandem Mikulášek-Viceníková s inscenáciou Posedlost a cenami ovenčené Slyšení divadla Komorní scéna Aréna. Dvojica diametrálne odlišných divadelných svetov – ľahkovážne a tragické témy; skečovitý útvar, ktorý vznikol metódou kolektívnej tvorby verzus dramatická predloha s dokumentárnym pozadím atď. – má napriek prvotnému dojmu spoločný základ – výstavnú prácu hercov.
U Mikuláška a Viceníkovej sledujeme nešťastné kreatúry – podivínov, ktorí sa predierajú sériou asociatívnych scén(ok), tematizujú lásku, fyzickú príťažlivosť, vzťahy a ich nefunkčnosť či neexistenciu. Opäť v pôsobivej scénografii Marka Cpina voyersky nakúkame do spolovice rozbúraného bytového domu, ktorého obyvatelia sú vlastne podobne zničení a „rozložení“. Výjavy ich životov plynú odnikiaľ nikam, bez nevyhnutnosti výraznejšieho intelektuálneho zapojenia diváka pobavia trefnosťou postrehov, ale aj zdivadelnením ošúchaných partnerských anekdot. Ironický pohľad na sentimentálnu tému kde-tu osviežia z radu podobných scén vytŕčajúce dôvtipné momenty – ako pohybové metafory odkazujúce na vnímanie tzv. mužských a ženských prác v domácnosti (napr. žena hlavou muža zabíja klinec do steny, muž ženou ako mopom vytiera podlahu). Inscenácia aj vďaka hereckému stvárneniu tenduje až k výjavom z čiernej komédie, ktorá ale na viacerých miestach najmä zopakuje to, čo je dávno známe.
Ocenenie herectva Mareka Cisovského v postave nechutne presvedčivého Adolfa Eichmanna v inscenácii Slyšení je skutočne namieste. Cenu by si Cisovský pokojne zaslúžil aj viackrát. Jeho obratná obhajoba do posledného dychu, v ktorej ani raz nezaznie zúfalstvo, ale odporná argumentačná sebaistota postavená na zvrátených základoch, je skutočne desivá. Vo vzťahu k minulosti, aj vo vzťahu k súčasnosti. Cisovského Eichmann je vlastne úlisný úradníček, snaživý šprt radujúci sa úspechu „svojho“ projektu u vrchnosti. Jeho rozprávaniu kontrujú pochybná spoločníčka Vlastička (Alena Sasínová-Polarczyk) a jeho neistý „kolega“ Hans Frank (Albert Čuba), ktorý sa na rozdiel od Eichmanna snaží zachrániť a aspoň čiastočne zbaviť viny. Pri pohľade cez prizmu ocenenia v kategórii najlepšia inscenácia sezóny 2015 však nezanechala tematicky závažná a apelujúca, herecky výborná, ale divadelne predsa relatívne tradičná činohra úplne jednoznačný dojem.
Mladí a neopozeraní
V priebehu niekoľkých festivalových dní dopĺňala sprievodný program tiež bábková inscenácia pre jedného diváka – študentský projekt μSputnik. Nenápadná produkcia v krátkosti previedla jediného, spočiatku prirodzene nervózneho, diváka vtipným a vtipne banálnym príbehom prvej umelej družice. V miniatúre Dominika Migača a Terezy Černej sa toho za 12 minút neudeje veľa, hoci v živote družice tak akurát dosť. Sputnik opustí Zem a odletí do vesmíru, kde jeho cestu sleduje divák so slúchadlami na ušiach. Zážitok z cesty dokresľuje zvukovo-hudobná ilustrácia, ktorá spolu so striedaním/strihom scén evokuje miestami viac filmový ako divadelný kus. Minuciózne vypracovanie, manuálna animácia miniatúrneho objektu, odzbrojujúca jednoduchosť a nápaditosť študentského zoskupenia si určite nezaslúžia miesto na okraji programu.
Popri istotách a prekvapeniach sme cez víkend videli aj už tradične vysoko estetické divadlo režijného zoskupenia Skutr (Vojcek) či poctivú, medzičasom zderniérovanú, študentskú činohru umne využívajúcu celý kolektív absolventského ročníka Katedry činoherného divadla DAMU Rituální vražda Gorge Mastromase v réžii Adama Svozila. Popri nich sa ale objavil aj československý shakespearovský otáznik – až pridivoko „zjarmočnelá“ Zimní pohádka režiséra Ondreja Spišáka z Dejvického divadla.
Súdiac podľa ohlasov na našu domácu tvorbu zaradenú do hlavného programu festivalu (Mojmír II. alebo Súmrak ríše a Solo lamentoso), ani Slováci úplne jednoznačne nebodovali. Takže napokon remíza.
*Festival sa konal 7.-14. septembra 2016
Cestu na festival z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia (prostredníctvom Slovenského centra AICT).
