Milo JurániMimikry: mŕtve -> živé
Neviditeľný hosť od zoskupenia GAFFA bol exkurzom do ľudskej neľudskosti. Inscenácia v réžii Martina Hodoňa pôvodne vznikla pre live stream a tvorcovia v nej intenzívne využívali filmovú estetiku. Hodoň sa zaoberá otázkou, do akej miery nás delia a spájajú rôzne antipatie a predsudky. Rámcujúci „príbeh“ páru (Peter Tilajčík a Mária Ševčíková) zobrazuje psychickú šikanu, ktorá sa doslova zapisuje do génov a, paradoxne, prehlbuje previazanosť trýzniteľov a obetí. Tvorcovia v ďalších obrazoch spochybňujú niektoré bežné predstavy o tom, kto je agresor, kto obeť, a tiež, v akých rôznych životných aj profesijných situáciách sa prejavuje latentný rasizmus, šovinizmus a homofóbia. Tyran je tu zväčša zrejmý a aj obeť je známa, otázkou však ostáva, čo za vzájomnosť ich motivuje k spoločnému extrémnemu konaniu. Po slede civilných, groteskných i odcudzených dialógov inscenácia vrcholí v znepokojujúcom a pomaly plynúcom obraze. Stroboskop bliká, dunivé tóny rezonujú a Ona mĺkvo rúbe sekerou do skrine. Symbol spoločného miesta a skrýše sa rozpadá pred očami divákov, aby si z neho herečka vybudovala vlastný hrob (alebo úkryt). On končí bez známok života, v lanách, ktoré precízne motal okolo stĺpov nadjazdu. Pôsobivosť tomuto a ďalším obrazom dáva práve jeho „oživenie“. Detaily a uhly pohľadu, ktoré v streame určoval režisér, respektíve kameraman, si na Kiosku určoval samotný divák. Zároveň mu pomáhal nedefinovateľný mĺkvy „pútnik“ (Robo Švarc), ktorý tieto hody nenávisti sledoval, snímal na kameru, niekedy sa dokonca i zapojil (a možno aj všetko inicioval). Inscenácia recyklovala viaceré divadelné postupy a viac nedopovedala ako povedala, ale zo „skrumáže“ vznikla svojská poetika. Temná, lynchovská, miestami hypnotická, i keď pre mňa menej vzrušujúca a viac vyrušujúca.
Mimikry: telo -> prostredie
Na rovnakom mieste sa o deň neskôr konala Anthropos anthem. Ak zoskupenie GAFFA nad ľudským pokolením „lámalo palicu“, Miriam Budzáková svojím site-specific tanečným dielom človeka zrejme celkom nezatratila. V záhrade, v obkolesení krov, stromov i stanov, vstupovala do sústredeného kontaktu s prostredím. Po istom čase dynamickými pohybmi a skokmi zmenila miesto – doslova unikala pred divákmi. Kto túžil vidieť viac, musel performerku naháňať. Túto sériu pohybov neskôr sprevádzali fragmenty viet, zvuky a ruchy zachytené kdesi na ulici. V druhej polovici sa Budzáková presunula pred kontajner pod rondelom. Na objekt toaliet projektovala video, v ktorom nemo stála pod ihličnatým stromom, a zaznelo tu i trochu poézie, ktorá opisovala jej vzťah s prírodným svetom. Subtílna postava, dynamika pohybu a istá tajomnosť spočiatku vyvolávali dojem, že sledujeme divé zviera či zvláštnu bytosť. Akoby po celý čas chcela splynúť s okolitým prostredím. Možno nám tým chcela povedať, že musíme prestať svet chápať ako objekt osobného záujmu a skôr ho skúsiť vnímať, prijať, pochopiť či stať sa jeho súčasťou. Alebo tu žiadna konkrétna pointa nebola a išlo o poetickú reakciu tela jedného tvora (človeka, ženy, tanečnice) na mnohé impulzy, ktoré mu prináša živý aj neživý svet okolo.
Mimikry: tanec -> koberec
Po dvoch rôznych podobách mimikry v rovnakom priestore spomeniem také, ktoré bolo prítomné už v pôvodnom koncepte. Interpellation Tomáša Moravanského malo svoju premiéru on-line a bez divákov. Verzia na Kiosku s podtitulom (carpet stories v. 2) so živým divákom rátala, aj keď treba dodať, že by jej pravdepodobne nechýbal. Na rozdiel od živej verzie Neviditeľného hosťa Moravanský oproti premiére použité médiá redukoval. V jeho „post-dance“ diele to napriek tomu viedlo k zmnoženiu významov. Počas on-line premiéry mohli diváci sledovať dve rovnaké sóla, v ktorých performerky nehybne stáli na sivom koberci s rozpaženými rukami a z rôznych uhlov ich snímali kamery. Neutrálny hlas v štýle Read Aloud softvéru rekonštruoval celý vznik diela a prehrávaný záznam obsahoval aj komplexnú profesionálnu či osobnú charakteristiku tanečníčok. Divák sledoval „tanečné“ telo bez toho, aby tancovalo, no s mnohými kontextami. Na Kiosku však už tanečníčky/spolutvorkyne na koberci prítomné neboli. Autor pokračoval s vtipnou kritikou podmienok súčasného tanca a glosoval nielen finančnú a procesuálnu realitu vzniku diela, ale aj možnosti reprízovania, podmienky tvorby či tanečnej interpretácie. Okrem toho tu ešte umocnil svoj pohľad na post-dance a na javisku nechal ležať iba nevábny koberec. Sivý a lacný objekt „účinkoval“ aj na premiére a bol zrejme jediným dôležitým artefaktom, aby sa celé dielo mohlo zopakovať. Aj keď Moravanského predstavenie nebolo najpútavejšie, bol to určite najvtipnejší intelektuálny výlet prvej polovice festivalu. Post-tanec, ktorý neobsahuje tanec a ani telo, no obsahuje príbehy, politické roviny i proces, vrcholil samostatnou inštaláciou (carpet stories v. 3). Sériovosť je teda možno ďalšou črtou post-dance.
Mimikry: jedno sólo -> nekonečný výklad
Výrazné mimikry malo i sólo Evy Klimáčkovej Melting Times, ktoré vzniklo v jej spolupráci s Laurentom Goldringom. Odohrávalo sa v galérii, no nie medzi obrazmi, ale zasadené do rohu jednej z výstavných miestností. Klimáčková natlačená v rohu, v neustálom kontakte s plochami dvoch stien, intenzívne reaguje na vymedzený priestor. Krúti a zvíja sa takmer bez zastavenia, v niektorých momentoch s ľahkosťou inokedy „pokrčená“ do extrémnych polôh na hrane vlastných možností. V úspornej mimike sa zrkadlia rôzne nálady, ktoré nekorešpondujú so zložitosťou deformácií a polohami tela, skôr s jej vnútorným stavom. Autorka a tanečníčka uspokojuje predstavy o tom, ako rôzne môže vyzerať telo v rohu galérie, a rovnako burcuje k interpretáciám. Dá sa to chápať ako odkaz na čas topenia ľadovcov – čas kríz, kedy ľudstvo musí manévrovať vo veľmi obmedzených podmienkach. Nutnosť žiť bez naplnenia a schopnosti nájsť si svoje miesto (a to napriek možnosti pohybu, rozhodovania a relatívnej slobody) je bežnou súčasťou životných príbehov strednej aj mladšej generácie v Európe. Aj bez veľkej filozofie je však zrejmé, že pocit „zatlačenia do rohu“ pozná každý.
Mimikry iné a ďalšie
Ďalšie a ďalšie snahy zaujať, prispôsobiť sa, alebo naopak, ukázať pravú tvár, boli charakteristické aj pre ostatné diela v úvode festivalu. Videoesej Dole Lucie Nimcovej a Davida Petráša lákala na folklór. V opare kadidla a voňavého alkoholu však ponúkla fragmenty rusínskych piesní zachytené priamo v ich žriedle a bez cenzúry. Pri happeningu MFK Bochum účastníci nadväzovali on-line kontakt s performerkami, ktoré boli práve v Augsburgu. Ony vibrovali telami v blackboxe, „diváci“ sa natriasali na rušnej križovatke. Kto bol performer a kto divák? Alebo sme v tom boli všetci spolu ako jedna komunita? Dramaturgia miesto prehľadu adaptačných mechanizmov, ktoré prinieslo pandemické obdobie, na tieto adaptácie voľne nadviazala. A ako ukázali prvé dva dni festivalu, tento plán nebol zlý.
