Miriam KičiňováMedzi tým nebytím v divadle je všeličo. Pokusy o jeho online sledovanie, o vytváranie, čítanie. Pokusy o úniky do prírody. Prepady do frustrácií. Pokusy o dôsledný oddych od divadla. O pozorovanie toho, čo je vo svete. Zisťovanie, či aj iní nie sú alebo neustále sú v divadle. Pokusy o trávenie času samej so sebou.
Dôsledne sa poznám s prázdnym javiskom aj s prázdnymi chodbami divadla. Dôsledne sa napriek darovanému času nepoznám sama so sebou. Každú chvíľu prichádzajú tie zakázané myšlienky, ako by sa predsa len dalo byť v divadle. Ako by sa to mohlo, malo skúsiť. A potom príde triezvosť: načo byť v divadle, keď sa nedeje, keď sa deje čosi dôležitejšie mimo neho? Keď ten akt intimity a kontaktu nie je možný. Keď podstatné je to, čo je vonku, nie to, čo by sme si želali mať vo vnútri. A s pokorou čakám.
Ale áno, niekde medzi tým, je krásne nebyť v divadle ale na túre a dívať sa na prírodné divadlo. Byť doma s rodičmi a dívať sa na rodinné drámy. Byť na dvestopäťdesiatej prechádzke a tajne popíjať kávu so sebou. Tajné je to iba v závislosti od lockdownu. V posledné dni je to už vôbec netajné. A ani neviem, či to je porušenie so vzrušením z porušenia, alebo len holá skutočnosť odrazu chaosu. Samozrejme jedna z obľúbených činností nebytia v divadle je testovať sa, byť nápomocná pri celoplošnom, skríningovom či akomkoľvek inom testovaní.
Skype, Zoom, Google meet, webex stretnutia už ani nerátam. Rátam školské ročníky, ktoré som naživo nevidela. Rátam divákov, ktorých som naživo nevidela. Rátam priateľov, ktorých som nevidela. Rátam, čo vlastne ešte naozaj potrebujem. Po tomto celom… Čo je ešte nutné, čo je príjemné, čo je nadštandardné a čo zbytočné.
Je to najzvláštnejší čas. Irituje rovnako ako inšpiruje. Vnáša depresiu, úzkosť, neistotu, smútok, márnosť, rovnako ako provokáciu, pokoj, trpezlivosť, odhodlanosť, miernosť. Definuje túžbu spoločenského tvora socializovať sa, aj túžbu individualizovať sa. Definuje hĺbku smrti, podstatu obetovania sa. Umožňuje čítať, dívať sa. Umožňuje byť vo svete z domu a svetu byť u mňa doma. Drží ma doma. Drží ma na uzde. Neudrží na uzde.
Nebyť v divadle mi umožňuje hľadať dvere, ktoré treba otvárať, témy, ktoré nás dostihnú, predbehnú, či skôr dobehnú, a ktoré zatiaľ napučiavajú. Nebyť v divadle je dobré na pochopenie, aké môže byť divadlo nepodstatné a zároveň aké je podstatné. Som vďačná za „nie je v divadle“ a som smutná z „nie je v divadle“. Je to čas, ktorý sa môže zužitkovať. Neviditeľne, ale nežne tam, kde ho treba. Nadrobený neviditeľný čas čakania na nejasnosť. Keď nie som fyzicky divadle, som tam mysľou. A potom si hovorím, že je občas dôležité tam naozaj nebyť. A tak tam nie som. Ani mysľou. Ani fyzicky. Takto dookola.
