Milo JurániStará Stoka v 90. rokoch predstavovala umenie ako životný štýl. Vznikla komunita, ktorej Uhlár a jeho partia hrali z duše. V groteskných fragmentoch dekomponovanej reality dominovala dezilúzia zo života aj zo spoločnosti, vzájomné odcudzenie, rozpad vzťahov, nihilizmus, duševná prázdnota, snaha nadviazať kontakt, ktorá zlyháva a zlyháva.
Blaho Uhlár zrealizoval svoju predstavu nezávislého divadla v dobe tvrdého mečiarizmu. Nemysliteľné, nepredstaviteľné a nepochopiteľné, že práve v tomto období kultúrneho marazmu zažilo divadlo Stoka svoju zlatú éru. Po búraní pôvodnej budovy divadla sa z Uhlára stal divadelný bezdomovec. Dovtedy milovaný, zrazu nepohodlný, nechcený a nepotrebný človek. O režiséra a autora jedinečnej tvorivej metódy na vrchole kariéry odrazu nikto nestál. V tej chvíli sa mohol Uhlárov príbeh skončiť. Túto spomienku však píšem až dnes, takmer o dvadsať rokov neskôr.
Keď Uhlár v roku 2011 vytvoril autobiografickú videoinscenáciu Pokus, napísal som, že ide o jeho labutiu pieseň. Dielo reflektovalo zmysel divadla, nezmyselnosť existencie aj osud neprispôsobivého umelca – experimentátora v dobe, ktorá si vyžaduje prispôsobivých tvorcov umeleckých produktov. Bol som presvedčený, že toto je Uhlárovo posledné slovo. Že musí byť unavený z nekonečného boja o priestor, možnosť tvorby a zaistenie živobytia. Bol to našťastie veľký omyl naivného študenta. Pokus nebola žiadna labutia pieseň, ale ďalší manifest. Nielenže za svoj svojbytný autoportrét získal Uhlár Grand Prix na festivale Nová dráma/New Drama, ale odštartoval ním aj novú éru. So študentstvom VŠMU, z ktorého sa postupne stali absolventi a absolventky, krok po kroku vybudovali novú Stoku. A to napriek tomu, že Uhlára stále prenasledovali staré kliatby. Prakticky každý priestor, v ktorom na chvíľu zakorenil, musel rýchlo opustiť, nie vždy sa mu podarilo získať potrebný grant, nie každej inscenácii sa dostala zaslúžená pozornosť. Napriek tomu ich v novej ére vytvoril viac ako dvadsať. Ja nezabudnem najmä na jednu. Obrazy z nej ostanú v mojej hlave navždy. Možno preto, že bola hneď na začiatku tejto éry, možno preto, že mi hrala z duše. Nezabudnem na Neistý grunt. Na moment, keď Peter Tilajčík zarezával do divákov emocionálnym spevom maďarskej verzie piesne samovrahov Szomorú vasárnap a tiež na zvuk, ktorý vydávala nadrozmerná čierna vlajka, ktorou v závere mával Braňo Mosný.
Počas týchto viac ako desiatich rokov som sa Uhlára niekoľkokrát počas rôznych diskusií pýtal, či necíti potrebu niekam sa umelecky posunúť. Konfrontoval som ho so svojím pocitom, že sa jeho metóda tvorby nevyvíja, že sa opakuje. Smial sa, mojej otázke nerozumel, díval sa na mňa, akoby som ho obviňoval z toho, že nerobí dobré divadlo. Estetické posudky, ktoré by nejako hodnotili umelecké posuny, totiž nikdy nepatrili do jeho slovníka. Blaho Uhlár bol vyznávač autenticity, slobody a vnútornej pravdivosti. Tieto hodnoty hľadal v ľuďoch, ktorí boli ochotní stáť na jeho javisku a improvizovať bez šablón, pretvárky a dekóra. Asi najpresnejšie to pomenoval v rozhovore s Vladimírom Mikulkom: „Kedysi som prichádzal s témou aj so situáciami, ale teraz to už nerobím. Bojím sa, že by som niekoho obmedzil.“ (Svět a divadlo, 6/2017) Jeho inscenácie preto neprinášali formálne inovácie ani prekvapivé riešenia, ale rezali do živého. Odzrkadľovali momentálne morbídne symptómy spoločnosti. Kričala v nich realita, ktorá nebola odetá do poetického šatu, ani naobliekaná do zložitých metafor. Nie, nebola ani hyperbolizovaná – Uhlárove inscenácie ukazujú, ako vyzerá pravda bez príkras. Respektíve, myslím si, že súčasná Stoka (Uhlár a celý súbor, ktorý by sa patrilo menovať) reflektovala najmä brutálnu hrubosť a neopísateľnú agresivitu (až spirituálnych rozmerov), ktorá, zdá sa, je historicky prítomná v identifikačnom kóde Slovenska.
Blaho Uhlár by si v rámci našej kultúry zaslúžil minimálne také renomé, ako Schechner v USA, Ariane Mnouchkine vo Francúzsku, možno ako Bertolt Brecht v Nemecku. Jemu by možno, ale to najlepšie vedia jeho najbližší, stačilo aj menej. Prístav pre tvorbu, ktorý by nemusel opustiť, a možnosť tvorby bez neistôt grantového systému, ktorý nijako nezohľadňuje profesijnú skúsenosť. To sa mu síce nesplní, ale už dnes je jasné, že jeho meno sa objaví v každej ďalšej edícii Dejín slovenského divadla a rovnako v osnovách divadelných škôl.
A na záver len: Ďakujem ti, Blaho. Naučil si ma, že divadlo neznamená remeslo, ale slobodu. Ale aj to, že slobodné divadlo je tá najväčšia rehoľa.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
