Martin Kollár
Prvý otec mi zomrel 20. mája 2008 a ten druhý 13. júla 2024. Blaho zniesol veľa. Bol to jeden z najsilnejších ľudí, akých som poznal a poznám. Na tomto svete nebol/o nikto a nič, čo by ho zastavilo. Z toho večného boja bol však veľmi vyčerpaný. Zaslúžil si odpočinok. Smrť mu tento odpočinok dožičila. Nemal rád, keď mu niekto hovoril, čo má robiť a ako to má robiť. Nenávidel, keď sa mu niekto kafral do roboty. Nenávidel pomocníkov. Nedal si kecať do života a nedal si kecať ani do smrti.
Keď zistil, že sme nepokrvná rodina, začal mi hovoriť „prasynovec“. Vôbec to nevystihovalo správne pomenovanie príbuzenského vzťahu, ale Blahovi sa páčilo, že ma môže volať skrátene „prasa“.
Braňo Mosný
Je zvláštne, že na tých, ktorých milujeme, sme často omnoho tvrdší, než na tých, na ktorých nám až tak nezáleží. Zväčša je to v situáciách, keď im chceme pomôcť, motivovať ich, všemožne ich presvedčiť o tom, že majú zmeniť kurz. Celkom isto mi rozumiete. Či už máte deti, ste deťmi tvrdohlavých rodičov, alebo máte psa, ktorý sa utrhol z reťaze a prebehol cez cestu. Praobyčajný strach je kvintesencia každej lásky. Akejkoľvek. Blažko, prepáč, že som bol na Teba v jednom z našich posledných rozhovorov príliš tvrdý.
„Čo je na svete krajšie ako láska medzi dvoma ľuďmi? A čo medzi troma? Piatimi?“ často si vravel parafrázujúc Woodyho Allena. Nič nie je viac ako láska. No ani pravda nie je na zahodenie. Takisto sloboda. Ďakujeme Ti za to, že si tieto hodnoty vtesnal do všetkých svojich inscenácií, do každej strany scenára, do všetkých stien – zbúraných aj tých, čo ešte stoja. Zatiaľ.
Predstavoval som si často (a potom som sa priamo úmerne sám pred sebou zahanbil), ako pri nejakej ďakovnej reči spomeniem, že si môj divadelný foter a že si ma naučil všetko o divadle a že Ti ďakujem. Akosi som si nestihol prebrať v primetime nejakú cenu. Prepáč, nejako sme to obaja nestihli. Bolo by však rovnako trápne a chrapúnske myslieť si, že som Tvoje jediné divadelné decko. A to je dobre. Sú nás mraky. Resp. je nás pokokot. Neodpustil som si. Sorry.
„A čo tie vulgarizmy? Nedalo by sa to bez nich?“ Isteže, dofrasa! No podľa mňa je vulgárnejšie povedať: „Milujem ťa“ – a nemyslieť to tak. To je vulgárne.
„Som veľmi rád, že odchádzaš! Budeš mi VEĽMI chýbať.“ Blaho Uhlár, pri každom lúčení.
To je vulgárne? „To je vulgárne ňeňi.“
Apropos Sloboda (slova???), predstavte si, že by sa za súčasných sociálno-spoločensko-politicko-rozorvaných podmienok odohralo toto:
1/ O 20.05 prilietava nad Primaciálne námestie helikoptéra a visí tam asi l min. Prichádza biele BMW. Dychovka hrá tuš. Z BMW vystupuje svadobný pár nahých ľudí v maskách. Stokári v spodnej bielizni a čiernymi okuliarmi a opicou im vytvoria sprievod, ktorý vchádza na námestie. Diváci /dajbože/ za nimi. Vo vchode a potom počas celého predstavenia nalieva nalievač divákom biele víno zadarmo.
2/ Nahý pár stojí na scéne, až kým sa diváci neusadia, zároveň na scéne boxujú dvaja boxeri. /alebo nie/
3/ Vtedy asi sa helikoptéra blíži na nádvorie, visí nad ním, zhodí letáky s nápisom ČO JE a odlieta. Keď padnú letáky nahý pár odchádza do sena a potom domov.
(AKÁ SI MI…, K.P.B. č. 7 [3/91] bolo na nádvorí starej radnice v Bratislave, dňa 25. 7. 1991 o 20.00 hodine. K.P.B. bolo niekoľko performancií Divadla Stoka so spriaznenými zoskupeniami v rokoch 1990 a 1991. Iniciátormi boli Miloš Karásek a Blaho Uhlár, ktorí v tom čase Divadlo Stoka založili. Akcie to boli jednorazové – premiéra bola aj derniérou.)
ČO JE? … NIČ!
My, Uhlárove divadelné decká, nemáme v sebe ani zlomok odvahy, ktorú si v sebe niesol. Skúsim ju teraz v sebe nájsť a neodpustím si napísať i toto: Za smrťou Blaha Uhlára okrem iného stojí i dlhodobá nesystémová (ne)podpora nezriaďovaného divadla. Jeho nekonečné a nedôstojné finančné podhodnocovanie, s ktorým desiatky rokov bojoval a neustále musel komisie a kadekoho presviedčať o tom, že si tu zaslúži mať svoje miesto. Dôstojné.
Toto na tom nenávidel. To viem. Ale nenávidel aj slovné spojenie: „nezlučiteľné so životom“. Potom už viem iba to, že mi veľmi chýba a bude chýbať.
Blažko, prepáč, že som pre Teba neurobil viac.
„Tvoj Anjel spásy“ (ale aj Kokot z Trnavy)
Michaela Fech
Predstavujem si, že sme niekde inde. Kde? Inde je inde. Bez ťažkej matematiky a kombinatoriky sa nám tam môže snívať ten istý sen. Bez potreby endokanabinoidu či inej omamnej látky. Môže sa dokonca aj splniť na viac ako 29 a pol sekúnd. Ten sen sa nedá vykradnúť, zrušiť ani zbúrať. Nepodlieha žiadnym kritériám. Môžeš v ňom lúsknuť prstami a bude tam tichulilinké ticho. Žiadna vnútrodruhová agresia. Namiesto projektilov sa budú strieľať gumené cukríky. Budeme sa učiť za pochodu, pokus, omyl. Vymažeme čiary hraníc fantázie. Aj choroby, tie sú tiež zbytočné.
Môžeme ním preletieť slnečnou sústavou ako Oumuamua a ešte ďalej až k Arrokothu. Objavovať neobjavené. Pomenovať nepovedané, zamlčané a udupané. Z ampliónu bude znieť ,,Vážení občania…“ a tak ďalej. Budeme ponúkať intímny wellness mysle. Z nebies bude počuť Tvoje typické hrdelno-chrapľavé ,,HA!“ a nakoniec im pustíš tú, ktorú máš tak rád (Pane Ježišu Kriste, synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym). Ľudia budú kričať: ,,Repríza! Repríza! Repríza! Prosím! Prego! Proszę!“ A vieš, čo urobíme? My im pustíme video! To im možno bude v postfaktuálnej dobe stačiť. Ako nám počas vírusu. Za maličkosti treba ďakovať.
Ach, ako mi je bez Teba! Neviem sa Ti vyďakovať za to všetko, čo si mi do života priniesol. Ako si nám vyšliapal cestu napriek tomu, že za každým rohom čakala nejaká katastrofa či porážka. Ak dal vieš kto, aj aké-také víťazstvo či posun k lepšiemu.
Ach, ako mi je bez Teba! Keby sa tak dala urobiť plastika duše. Možno čas. Lenže čas neni doktor. Alea iacta, kocky sú hodené. Škovránok zaspieval a mňa opäť napína na plač. Ale mám pre Teba dve dobré správy. Ľúbim Ťa aj Ťa budem ľúbiť. Maj sa tam pekne a dobre. Pa, dušinka moja zlatá!
S láskou a obdivom Tvoja Mišulienka, dievčatko, pani Fech, „Viera! Prepáč, že ti hovorím Anička.“
Lenka Libjaková
Lenkulienka! Vravel si mi len ty. Mr. Carbonara! Hovorila som ja tebe. A ty si sa na tom vždy zabavil a opýtal sa, či si môžeš utrieť pery do mojej ruky. Zapálil si cigu a hneval sa, že ešte ani nezačala skúška a my už niečo jeme. ,,No poďte niečo nagrcať!“ A sedel si tam za tou kamerou, pozeral sa na nás s láskou. Neviem, či poznám ešte niekoho, kto by vedel tak bezpodmienečne ľúbiť ako ty. A ešte takých podivínov, ako sme my. Vďaka tebe som objavila naozajstnú lásku k divadlu. Čistú a slobodnú. Niečo si vo mne videl v čase, keď ma nikto nevidel. Podporoval si ma a sprevádzal ma pri objavovaní najhlbších ľudských priestorov. Aj tých bratislavských. Vďaka, že si bol taký svoj. Jedinečný. Tebe sa zastavilo srdce, mne sa zastavil celý svet.
Ľudmila Braun
Blahoslav Uhlár, Blaho, Blahuško a pre mňa Blažko. Ja pre neho Ľudmilka, dievčatko, Ľudmila, prípadne pani Braun – podľa toho, ako veľmi som ho zase otravovala s byrokraciou. So vzájomným vykaním, aby sme si udržali dekórum, až do konca. Náš posledný rozhovor zoči-voči skončil: „Ach, Ľudmila, vás mi bol čert dlžen!“ po tom, ako som pol fľaše rozpitej vodky vyliala do umývadla. Predposledný končil mojim príhovorom v duchu: „Blažko, preto Vás my toľko buzerujeme, lebo Vás máme radi a záleží nám na Vás. Kým Vás buzerujeme, je dobre.“ Ťažko bolo, je a ešte len bude. Slobodnej tvorbe ste zasvätili život a Stoka bola (a stále aj je) jej svätyňou. Nedostatočná podpora akýchkoľvek verejných inštitúcií skončila tak, že ste nájomné za svoj n-tý divadelný priestor platili zo svojich súkromných zdedených peňazí. Prosím Vás, ktorý divadelník na Slovensku si prešiel takýmto očistcom? Ešte stále je tu niekto, kto nerozumie, že kým nebude mať nezávislé umenie aspoň prazákladné podmienky pre tvorbu, tak je to cesta do pekla? Že s nepodporovanou nezávislou tvorbou zomrie aj sloboda slova? A čo potom? Začína to zákazom zhromažďovania a končí… ostnatým drôtom?
Blaho Uhlár bol výnimočný umelec a výnimočný dobrák. Všetko si chcel robiť sám – viesť divadlo, režírovať, stavať, svietiť, zvučiť, lístky tlačiť a koniec koncov aj preskakovať polená, ktoré mu boli tak dlho hádzané pod nohy. Takéto polená sa ale nedajú preskakovať donekonečna a obzvlášť ak ste už vyčerpaní, lebo to, čo ste za svoj tvorivý život popreskakovali, by pomohlo vykúriť celú budovu. Len nie tú Vašu. Tú zbúrajú. Blažko, chýbate nám. Dnes sme v Stoke pripravili veci na Vašu rozlúčku a keď sme skončili, prebehlo mi hlavou: „Kedy príde Blaho? Asi ešte fajčí pred A4-kou…“ Boľavé bolo uvedomenie si, že už neprídete, že tie nezodpovedané správy na messengeri už nezodpovedanými zostanú. V posledných mesiacoch ste veľa hovorili o tom, že „bude, ako Pán dá“, ukazujúc hore na nebo. Verím, že ste už teda „tam hore“, uchechtávate sa a užívate si svoj zaslúžený pokoj. Ďakujeme za všetko!