Samuel ChovanecOut of Avignon
Krátko pred desiatou večer sa na pravom brehu rieky Rhône zhromaždila hŕstka ľudí. V dlhom rade každý čaká na malý zázrak, o ktorom sa za ohromne krátky čas hovorilo v celom Avignone. Pohľady sú zapichnuté smerom na východ, kde sa za stromami niekde v diaľke týči Palais des Papes. Za chrbtom im čakanie na festivalový zážitok spríjemňuje pohľad na žiarivú pevnosť Fort Saint-André.
Tvorcovia inscenácie La tortue de Gauguin chcú divákov hneď na prvý pohľad zaujať zvláštnou konštrukciou z lešenia. Keď sa usadíme na trávu, vidíme šesť performerov pripravených za polopriehľadnou fóliou. V príjemnom napätí s veľkým očakávaním nám zážitok predznamenajú mistrálom rozhojdané, meditatívne sa pohybujúce balóny, ktorých vypustenie do vzduchu všetko odštartuje. Tí, ktorí si nedofajčili svoju cigaretu a nedopili pohár vína, tak kvôli ohúreniu neurobia najbližšiu hodinu.
Divadelná skupina Luc Amoros experimentuje s nadrozmernými maľbami, ktoré väčšinou umelci vytvárajú priamo počas predstavenia. Pre toto predstavenie si pripravili päť obrazov dopĺňaných živou hudbou, tancom, recitatívom a spevom v mnohých jazykoch – od viacerých afrických, cez taliančinu až po starú francúzštinu. Mnohé z tém, ktoré obsahoval text, by sa dali zhmotniť do otázok, ktoré na konci aj odzneli. Pourquoi tu joues? Pourquoi tu chantes? Pourquoi tu danses? Pourquoi tu peins? (Prečo hráš/spievaš/tancuješ/maľuješ?) Odpoveď znela – Pour compléter le mot. (Aby som doplnil slovo.)
Táto spektakulárna performance diváka zaujala od prvej sekundy a nedovolila mu pozornosť presunúť inam, nútiac človeka (i divadelníka) zamyslieť sa nad silou a vzácnosťou obrazu. Dôkazom toho bolo aj súhlasné vzlykanie obecenstva pri každej zmene, keď performeri svoje dielo strhli, pokrčili a odhodili. V takomto rozpoložení sme ukončili dva týždne festivalu Villeneuve en Scène. Ten sa už 21 rokov zameriava na site-specific divadlo a nový cirkus.
IN Avignon
Avignonský festival má veľmi zložitý a komplexný program. Villeneuve en Scène je súčasťou Festivalu OFF. V Avignone môžeme podobných festivalov, ktoré sa špecializujú buď na konkrétny druh divadla krajinu alebo na konkrétnu divadelnú skupinu, nájsť viacero. Po skončení Villeneuve en Scène festival IN pokračoval ešte viac ako týždeň.
Už jeho začiatok, ktorý odštartovala inscenácia Antigony v produkcii japonského divadla Ku Na’uka, naznačoval, že Avignonský festival sa tento rok doslova otvoril svetu. Zahraničné produkcie boli vždy početné, ale často pochádzali najmä z frankofónnych krajín. Okrem japonskej Antigony tvorili tento rok značnú časť programu umelci zo subsaharskej Afriky. V programe sa objavili produkcie z Rwandy, Burkiny Faso, Mali, Konžskej republiky, Juhoafrickej republiky a Beninu. Tieto inscenácie na jednom mieste vedľa seba dávali jasnú správu európskemu divadlu, ako sa dá pracovať v divadle bez použitia slov, no s hudbou, rytmom a vizualitou. No a samozrejme, tak ako každý rok bol hlavný program naplnený aj svetoznámymi európskymi režisérmi a umelcami. Medzi inými si bolo možné vybrať z mien ako Frank Castorf, Guy Cassiers, Emma Dante, Israel Galván, Katie Mitchell, Dimitris Papaioannou, Olivier Py, Simon Stone.
Japonská Antigona a šesť hodín nemeckého divadla
Už spomínaná Antigona spolu s inscenáciou Die Kabale der Scheinheiligen Franka Castorfa boli hlavnými lákadlami programu. Satoshi Miyagi, ktorý svoje divadlo Ku Na’uka založil už v roku 1990, dostal možnosť inscenovať Antigonu v tom najprestížnejšom priestore festivalu – tzv. Cour d’honneur du Palais des papes (čestný dvor Pápežského paláca). Už samotný priestor nádvoria vás dostane svojou monumentálnosťou a odkazom dejín. Scénograf Junpei Kiz, ktorý okrem iného pracoval s Miyagim aj na slávnej inscenácii Mahabharata, priestor vyplnil umelým jazierkom, v ktorého centre a na stranách sa týčili obrovské skaly. Satoshi Miyagi sa ako režisér vo svete preslávil vďaka svojej špecifickej metóde, ktorou postavu vždy rozdelí medzi dvoch hercov, kde jeden vykonáva akciu a príbeh vykresľuje, zatiaľ čo druhý ho rozpráva. Túto metódu, ktorá je inšpirovaná japonským divadlom bunraku a kabuki, využil aj v Antigone. Dvojicu hercov rozprávajúcich príbeh navyše dopĺňal chór perkusií a xylofónov. Hudobníci sa mnohokrát stávali aj hercami a spolutvorili davové scény, ktoré boli ohromne podmanivé najmä vďaka synchrónnemu, takmer vždy neobyčajne pomalému pohybu. Keď sa ale vrátili k svojim nástrojom, ich dôležitosť v inscenácii neklesala. Práve naopak, hudba mnohokrát plnila úlohu takmer takú silnú ako slovo. Často sa stávala takmer partnerom v dialógu a nikdy neslúžila len na dokreslenie situácie alebo vytvorenie atmosféry. Aj scéna dopĺňaná malými svietnikmi, ktoré sa kolísali na hladine, bola spočiatku fascinujúca, no po vyčerpaní všetkých výtvarných tromfov sa inscenácii darilo uchvátiť diváka už len hudbou. Aj napriek tomu, že tvorcovia experimentovali s tieňohrou a svetlom, nedokázala inscenácia v neskorších momentoch vyvolať taký úžas ako v prvých pätnástich minútach.
Frank Castorf takisto stavil na niekoľko obdivuhodných pätnásťminútových momentov. Šesťhodinový opus sa rozprestieral na obrovitánskej scéne, ktorá merala na šírku takmer 200 metrov. V nej sa pravidelne presúvali plošiny, vytvárajúce akési ostrovčeky rôznych svetov s tekutými hranicami, ktoré sa navzájom prelievali a miešali. Tie si Castorf vybral na základe istej podobnosti osobností, ktoré v týchto svetoch žili. Stalin, Bulgakov, Molière, Ľudovít XIV. a Rainer Fassbinder. Ich vzájomná podobnosť spočívala vo vzťahu k cenzúre, ktorá ich do rôznej miery ovplyvňovala a formovala. Inscenácia sa dokonca začala slávnym súkromným telefonátom Stalina Bulgakovovi deň po samovražde Vladimíra Majakovského, po ktorom sa Bulgakov rozhodol neemigrovať, ale pracovať v Moskovskom umeleckom divadle. V tom čase sa v jeho hlave zrodila myšlienka, na ktorú sa Castorf snažil poukázať. Jeho úvaha sa týkala vzťahu medzi umelcom a mocou, ktorá môže buď chrániť svojich úhlavných nepriateľov (v tomto prípade spomínaných umelcov a Stalina), alebo zmocniť sa ich schopností. Inscenácia pri svojej dĺžke pôsobila eklekticky. Ako to u Castorfa býva, videli sme prepracovanú remeselnú prácu s kamerou a inými technologickými výdobytkami. No výber týchto prostriedkov bol citeľne ovplyvnený režisérovou skúsenosťou, nie snahou prostredníctvom nich komunikovať tému.
Flamenco inak a nahí tanečníci
Takýto dialóg, v ktorom sa kládli otázky divadlu ako umeleckému druhu, sme mohli pozorovať aj pri dvoch ďalších režiséroch – choreografoch. Israel Galván, ktorého meno sa takmer vždy objavuje v spojení s pojmom avantgardné flamenco, a Emma Dante, ktorú okrem iného môžeme poznať aj z programu Divadelnej Nitry, kde v roku 2006 uviedla svoju inscenáciu My Life.
Israel Galván vyrastal v rodine dvoch slávnych tanečníkov flamenca. Tento tanec je tak hlboko zakorenený v jeho rodinnej tradícii, že nemal veľmi na výber, iba v nej pokračovať. Jeho vzťah k hudobno-tanečnému žánru sa hneď od počiatku niesol v zmysle donucovania a drezúry. Tá v ňom ale vytvorila dispozíciu, vďaka ktorej formuje svoju špecifickú avantgardnú poetiku. Tú sám charakterizoval vyjadrením: „Nechcem sa hýbať virtuózne, potrebujem veľmi presne porušovať rytmus vychádzaním z neho, otvoriť nové svety. Nie sme na súťaži.“
Inscenácia La Fiesta skúma vzťah starých španielskych tradícií a nových spoločenských fenoménov. Temperamentný tanec, zväčša obohatený o jemne erotizujúce prvky, tu bol nahradený chladným a rezignovaným výstupom troch mladíkov oblečených vo futbalových dresoch. Už hneď v prvých obrazoch sme boli konfrontovaní s neprestajným narúšaním rytmu, neúnavnou disharmóniou a fragmentáciou hudobných motívov. To samozrejme vytváralo rušivý pocit nesúdržnosti. Len veľmi ťažko sa dala v inscenácii nájsť časť, ktorá by mala akúkoľvek kompaktnú formu. Tieto nepochopiteľné, ale zato dokonalo vypočítané hudobné úlety boli sprevádzané adekvátne zvláštnymi tanečnými prvkami, ktoré boli do inscenácie vložené ako súčasť každodenných činností.
Z inscenácie bolo cítiť veľkú chuť rekontextualizovať tento tradičný španielsky tanec. Použiť jeho základ ako nástroj pre umelecké vyjadrenie. Je zvláštne, že aj pri takej obrovskej popularite, akú flamenco v Španielsku a vo svete má, sa nájde len málo takých tvorcov, ako je Israel Galván, ktorí by vstupovali do konfrontácie s týmto žánrom a snažili sa mu prinavrátiť jeho umeleckú schopnosť komunikovať so súčasnosťou.
Experiment rovnako predviedla aj Emma Dante v inscenácii Bestie di Scena, no tá sa sústredila na samo divadlo. Boli sme svedkami úplného obnaženia všetkých vyjadrovacích prostriedkov prístupných divadlu. Už pred príchodom sa na scéne rozcvičovalo jedenásť tanečníkov, ktorým, po chvíli úplne nahým, nezostávalo nič, len ukázať, čo na scéne dokážu so svojimi telami, prípadne s tým, čo sa im na scénu vhodí ako rekvizita. Okrem iného to bola plastová nádoba s vodou, vybuchujúca pyrotechnika, zemiakové lupienky či oblečenie. Herci sa stávali otrokmi týchto rekvizít. Scéna sa pre nich stala protivníkom. Každou chvíľou im vytvárala podmienky, ktoré narúšali plynulý chod predstavenia. Medzi tanečníkmi vznikal chaos a spolupatričnosť v jednom. Napríklad v scéne, keď im z portálu vypadla nádoba s vodou, sa vytvoril dlhý rad, v ktorom sa táto nádoba posúvala od jedného tanečníka k druhému. Pri tom, ako z nej jeden pil, mu druhý zakrýval intímne časti tela. Nemohli si nádobu vziať a pokojne sa napiť. Bola totiž priviazaná reťazou a každú chvíľu sa mohla vrátiť späť. Len čo sa každý napil, z portálov začali lietať vybuchujúce petardy, ktoré svojimi hlučnými explóziami ohrozovali tak tanečníkov, ako aj divákov.
Len málokto by sa v takom priestore a v takej situácii nezbláznil. Presne to sa v každej z častí s jedným z performerov stalo. Jednotlivci sa postupne oddeľovali od skupiny a či už sa z nich stali akési zvery, mechanické bábiky, alebo jednoducho padli na zem, akoby zomreli, vždy to bol istý spôsob reakcie na realitu, ktorá pre nich bola uzavretá týmto priestorom. Nádherná demonštrácia toho, čo sa dá dokázať s obnaženým hercom a s minimálnym použitím rekvizít na scéne.
Avignon 2018 na to-do list
Tohtoročný program festivalu sa rozhodne snažil skúmať širšie spektrum divadelnej tvorby. Nesústredil sa teda len na francúzske či frankofónne krajiny, ale konfrontoval sa s tvorbou z krajín celého sveta, a najmä kultúrami Ázie či Afriky. Aj napriek tomu, že minulý ročník ma svojím programom dokázal ohúriť omnoho viac – európskymi objavmi, ako sú holandská divadelná skupina FC Bergman, kanadská choreografka Marie Chouinard alebo rastúca hviezda zo Švédska Sofia Jupither – určite festival nesklamal ani tento rok. So svojou atmosférou, dlhoročnou tradíciou a sugestívnym prostredím historického centra mesta je určite miestom, kde by sa mal každý divadelník aj nedivadelník aspoň raz za život zastaviť.
