Jakub MolnárMnohé z dnešnej umeleckej tvorby prezrádza, že pachtenie sa za inakosťami (ako typický trend moderny) sa stalo rozšíreným stereotypom. Aj ten však pomaly ustupuje. Niekdajšie normatívne poetiky už nepotrebujeme nevyhnutne negovať, ale radšej si z ich inventára vyberáme, skladáme, recyklujeme, kombinujeme. To už je verejne známa a akceptovaná tendencia. Popritom je už dlhšie módnou záležitosťou aj téma prekračovania individuálnych hraníc (ako prejav osobnej inakosti) – „Ja“ verzus „Vy“. Oba prístupy síce ešte generujú nové nápady a riešenia spoločenských neduhov, z nutkania prekročiť vlastný tieň sa však na súčasnej tanečnej a performatívnej scéne už pomaly stáva rozvarená ponožka.
Dve sóla o prekonávaní hraníc (od potrebného mainstreamu k floskule)
Možno označiť aj genderové otázky za obohratú platňu? Nedávne agresívne výroky vysokých cirkevných i politických predstaviteľov doma aj v zahraničí dokazujú skôr opak. Ku queer debate prispel aj medzinárodný festival súčasného umenia 4+4 dny v pohybu uvedením sólovej performance MDLSX talianskeho súboru Motus, ktorý je charakteristický umeleckou interdisciplinaritou, high-tech výskumom a spoluprácou s umelcami najrôznejších kultúrnych inklúzií.
Medzi takých umelcov patrí aj excentrická divadelná a filmová herečka Silvia Calderoni. Ako stálo v anotácii jej „one (wo)man show“, stierala akékoľvek stereotypné hranice a naplno oslobodzovala jedinca od farby jeho pokožky, genderu, národnosti či kultúrnych koeficientov a zároveň všetko (niekedy láskavým, inokedy rebelsky výbušným spôsobom) prepájala v jednom tele. Calderoni nás sprevádzala autobiografiou plnou opovrhovania a bolestného (seba)nachádzania. Využívala pritom dekadentnú estetiku 80. rokov, miešanie DJ/VJ formátu, rozličné výdobytky elektroniky, dráždivé kostýmy a strieborný trojuholníkový baletizol. To všetko s úsilím akcentovať kaleidoskopickú labilnosť súčasnej rodovej identity.
Jej koncept pripomínal psychedelický koncert a vďaka repertoáru popových a alternatívnych skladieb skôr rozhojdával kolená, než intelektuálne ponáral. Postupne však performerka pretínala osobné skúsenosti s filozofickými a literárnymi odkazmi (napr. F. Nietzsche, J. Butler, D. Haraway, J. Eugenid), čím problematiku výrazne prehĺbila. Zámerným paradoxom celej show bola komunikácia Calderoni s divákmi, ktorá prebiehala predovšetkým prostredníctvom videoprojekcií. V kruhovom výreze sme sledovali rodinné nahrávky zo života performerky, ktoré striedal živý obraz prebiehajúceho predstavenia. Aj napriek tomu, že Calderoni vyzývala k zlikvidovaniu rodových stereotypov revoltujúcim spôsobom, zachovávala si odstup. Stála otočená chrbtom k divákom a komunikovala s nimi takmer výhradne prostredníctvom kamery, čo môže mať viacero vysvetlení. Nielenže je genderová problematika stále citlivou spoločenskou témou, no živé telo na javisku zároveň vytvára dištanciu aj od virtuálneho „ja“, ktoré môže byť len sociálnym konštruktom, spoločenskou pretvárkou, fikciou. Performerka sa svojím osobným príbehom zapájala do súčasného rodového diskurzu kladením otázok – je rodová identifikácia záležitosťou sexuálnych praktík (či ich absencie) alebo historických či spoločenských vzťahov? Môže byť rodovosť etablovaná verejne cez šíriacu sa akceptáciu alebo prostredníctvom aktu subjektívnej rebélie? Máme ju definovať podľa absencie penisu, alebo podľa vlastníctva silikónovej náhrady či koženého postroja? Calderoni takéto „materiálne“ vymedzenie sexuality a rodovosti zavrhuje a v závere apeluje na divákov, aby samých seba a svoje okolie vnímali nie ako virtuálnych či plytkých ľudí, ale ako celostné bytosti. Nech ostane len úsmev určený všetkým bez rozdielu.
Svedkami prepojenia technickej virtuozity, (ne)autentického prejavu a tematiky prekonávania vlastných hraníc sme boli aj v ďalšom tanečnom sóle Bang Bang quebeckého choreografa Manuela Roque. Prázdne javisko, reprodukované dynamické beaty, ktoré asociovali zvuky biča a jeden tanečník drepejúci niekoľko minút. Tu sa už nejedná o situáciu jednotlivec kontra väčšinová verejnosť z pohľadu rodovej problematiky, ale všeobecne o postavenie jedného človeka voči všetkým. Tanečník choreografiu postupne rozvíjal v minimalistickom duchu a v náročnom tempe, ktoré diktovali jednotlivé zvuky. Pridával výskoky, stepy stranou, varíroval drepy. Pritom nám však stále nedával odpoveď na motiváciu svojho konania. Ide o jeho autentický prejav, alebo ho do sústredeného sebatrýznenia niekto núti? Roque si ako Syzifos len osamelo a excitačne vytváral vlastnú životnú trajektóriu, po ktorej prechádzal čoraz rýchlejšie. Hľadel buď koncentrovane pred seba alebo mierne šikmo dole spytujúcim pokorným pohľadom. V polovici predstavenia sa vedome vychýlil z rytmu, no po čase sa doň ako dobrovoľná obeť vlastného trestu existencie vrátil. Ale s čím sa vrátil do normálu? So spoločenským úzom? So životom samotným? S vlastným chápaním reality a osobného údelu alebo s namemorovaným spoločenským stereotypom?
Ak som v prípade MDLSX dostal jasný odkaz, zážitok z Bang Bang pozostával z jeho neuchopiteľnosti a z mnohorakých interpretácií, ktorých hľadanie by však mohlo prekročiť zámery tvorcov. Je na každom divákovi, či inklinuje k hmatateľným riešeniam problémov, alebo vyhľadáva číre tanečné (resp. umelecké) majstrovstvo. Ak však má niekto ambíciu prehovoriť o téme prekonávania vlastného „ja“ bez hlbších špecifík, môže sa stať, že jej prevedenie ostane na úrovni vďačnej floskuly. Téma sebaprekonávania sa tak nemusí nikdy prekonať.
Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
