Kiosk, deň posledný – Prázdne La la la la laaaa laaaaa

Ochabnuté tempo, lenivo sa trúsiaca masa netrpezlivých divákov v rade na kávu v staničnom bare, raňajky na obed, meškanie ešte pred začiatkom prvého programu, ktoré sa až do konca festivalu nepodarí dohnať... Odrazu náhlivejšie sŕkanie kofeínu a šuchtavé kroky do priestoru S2 (aj z dôvodu príjemného úkrytu pred slnkom) ma utužili v optimistickej viere, že posledné umenie (performance, inscenácie, inštalácie...) na tohtoročnom Kiosku by mohlo mať potrebné regeneračné účinky (fyzické i tie duchovné) pred vstupom do reálneho sveta po festivale. Ale kývať sa do rytmu hip-hopu a počúvať intelektuálne nabitý rap je po dvoch prebdených festivalových nociach ťažšie než ťažké.

Medovo utlmený stav ešte chvíľu trval aj po vstupe do priestoru. Pomohol tomu príjemný chládok, klimatizácia a slabučko svietiace neónky podporujúce pocit otupenia. To sa razom zmenilo. Tanečníčka Soňa Ferienčíková, raper Pavol „Lyrik“ Remiáš, známy z kultovej hudobnej formácie Modré Hory, a výrazný predstaviteľ najmladšej generácie nezávislých režisérov Tomáš Procházka priniesli v projekte Z/ONES tematické dusno. „Hip-hopový happening“ (tak je definované v bulletine, no dielo skôr pripomínalo bežný rapový koncert) si esteticky vystačil so štyrmi mikrofónovými stojanmi a dvomi mikrofónmi. Obsahovo bol však až presýtený kritickými spoločensko-politickými myšlienkami o stave súčasného Slovenska a možnými prognózami do budúcnosti. Trochu to pripomínalo články z Denníka N, no každá ďalšia téza pôsobila prázdnejšie a prázdnejšie. Medzi ideami dominoval liberálny koncept proroka novej doby resp. „nového Slováka“, ktorý sa má namiesto valašky a poldecáka s borovičkou chopiť príležitosti byť otvorený a tolerantne uctievať ideu mierumilovného kozmopolitizmu. Cesta teda nie je v jednoznačnom vymedzení sa, ale v hľadaní dialógu. Prečo som však odchádzal s nulovým pocitom precitnutia, ba priam s odporom? Tvorcovia najskôr ponechali jasné koncertné členenie medzi divákmi a aktérmi. Ak by sa tancujúci raper a rapujúca tanečníčka prezentovali prirodzene, autenticky a improvizovali, šlo by o chutnú intelektuálnu lahôdku namiesto obedňajšej pauzy. Bola by rovnako na úrovni jednostrannej recitácie plnej osobných výkrikov a výkričníkov, no burcujúci tón by mohol každý spracovať/(ne)prijať osamote. V závere Z/ONES sa však tvorcovia pokúsili zrušiť hranicu medzi počúvaným a počúvajúcim a naplniť ideu kolektívnej súdržnosti. A to zlyhalo na celej čiare. Vôbec som nepociťoval presvedčivosť tohto aktu, pretože som v ňom nevidel osobný vklad, ale skôr akýsi telocvik a napodobovanie pohybov po našich učiteľoch – Lyrikovi a Soni. Vízia nového dobra sa zračila s kŕčovitosťou. Zároveň som odchádzal s rozpakmi, či sa dá nová spoločnosť ohlasovať využitím prvkov rokmi overeného tuctového „mainstreamového“ rapu.

Od človeka k figuríne

Pred spaľujúcim slnkom sme sa naposledy schovali v Novej synagóge. Epilóg Kiosku predstavovala SOMA choreografa a tanečníka Martina Talagu, ktorú som nedávno videl na Divadelnej Flore v Olomouci. K opätovnej návšteve ma ťahal hlavne otvorený koncept, adaptovateľný ako na počet účastníkov, tak aj na priestorové usporiadanie.

Performeri využili účastníkov workshopu Tvorivý proces v praxi k spoločnému výtvoru s premysleným konceptom, ktorý pripomínal západoeurópsky minimalistický konceptuálny tanec. Na začiatku sa na zemi ako z vajíčka liahlo desať schúlených tiel. Už tu bolo zaujímavé sledovať vzájomné vnímanie sa kolegov na scéne a nerovnomernú rýchlosť kolektívneho zrodenia. Z tejto rôznorodosti SOMA ťažila a ponechala ju vo svojej krásnej inakosti bez nutnosti vytvoriť unisono masu. Všetci aktéri sa pritom držali jasného konceptu – „príbehu“ vnímania a zobrazovania ľudského tela. V postupnej emancipácii priestoru Novej synagógy ako symbolu ovládnutia Zeme človekom prezentovali dané ideály krásy od jeho zrodu, cez kalokagatiu (harmonický súlad fyzickej a duševnej stránky človeka formulovaný v antickom Grécku), až po bizarné a vyprázdnené „patvary“ symbolizujúce súčasné myslenie. Choreografia pracovala s veľmi racionálnou až chladnou energiou pohybu, tanečníci pripomínali figuríny z vitrín obchodných centier. Hudba zložená z fragmentov známych európskych hudobných skladateľov odkazovala na európsku civilizáciu, no módna prehliadka na úplnom konci choreografie zobrazovala spoločnosť v širšom zmysle. Celá ľudská masa pozostáva z čoraz vyretušovanejších a pritom vnútorne pustých bytostí. Len škoda, že sa v záverečnom odkaze nezrkadlili aj názory jednotlivých účastníkov workshopu.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Molnár, Jakub. Kiosk, deň posledný – Prázdne La la la la laaaa laaaaa. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 18.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/874.