Štvrtá Pro-téza: Vo veku univerzálnej zmeniteľnosti hľadáme jedinečnosť

Interaktívne divadelné formy získavajú na Slovensku svoju popularitu i pozornosť kritickej obce práve vďaka kombinovaniu tradičných divadelných postupov a nových médií, aktívnemu zapájaniu divákovej mysle a tela, hravosti, objavovaniu a rozširovaniu kultúry mimo oficiálnych inštitúcií.

Debris Company pripravili špeciálne pre medzinárodný festival autorského divadla Pro-téza site specific projekt Poses/Essencies/Traps, plný imaginácie, interakcie a diváckej zvedavosti. Už vo festivalovom bulletine ponechali tvorcovia priestor pre individuálnu interpretáciu. „Položili sme sa bruchom na zem, nohy od seba, dlane sme opreli o zem, napli ruky, vzopreli trup, hlavu vyvrátili dozadu – k nebesiam. Kričíme...“1 Diváci nedostali žiadne inštrukcie, ako sa správať, čo očakávať. Takáto iniciatíva bola sociologickým pokusom overiť si, ako funguje daná komunita v nejakom odľahlom uzavretom systéme. Návštevníci dostali len mapu poničeného a roky opusteného objektu bývalých bytov YMCA, ktorý tvorcovia premenili na živú galériu. Neoddeliteľne tak spojili umelecké dielo s miestom a silným konceptom.

Autor výtvarného riešenia L. Pálmai využil princípy sochárstva a architektúry a premenil byty v obrovské konceptuálne umenie. Tridsaťpäť návštevníkov bolo konfrontovaných s prácami, ktorých sa mohli dotýkať, objavovať, skúmať a niekedy boli inscenované ako prekvapivé či znepokojivé. Zdanlivo prázdny a opustený priestor ponúkal širokú paletu menších či väčších objektov, nápisov, dier, detských topánočiek, zvieracej lebky, bateriek osvetľujúcich chodby či zamknutých dverí s kukátkom. Kľúčovo dôležité bolo detailné pozorovanie. Pocit, že divák mohol vždy pátrať a nájsť niečo nové, čo má (možno) cenu a objavovanie nových tajomstiev, miestností a scén ho udržiavalo v napätí.

V rôznych miestnostiach po celom druhom poschodí mali performeri svoje stanoviská, kde každý pravidelne rozohrával ten istý výjav, situáciu. Každý artefakt bol otvoreným multidimenzionálnym poľom možností. Tvorcovia tak v divákovi spustili prúd asociácií, ktoré síce v jeho predstavivosti nevytvorili metricky identický priestor, ale citové väzby, vďaka ktorým sa stal daný priestor pre diváka skutočným a hodnotným. YMCA bol priestorom nabitým obrazmi, ktoré, ako pri abstraktnej maľbe, ponúkali skôr pocity než uzavretý príbeh. Vo svete, kde platia iné pravidlá, boli diváci zaujatí, miestami zapojení do akcie hercov, s ktorými (niekedy neočakávane a náhle) zdieľali jeden priestor a boli spoluzodpovední za výsledný zážitok.

Divácky čas bol pritom iný, ako u hercov. Divák prišiel, na chvíľu sa nechal strhnúť a odišiel. Tradičná gradácia deja sa nekonala. Divák, ktorý je normálne zajatcom svojho sedadla a musí absolvovať všetky divadelné scény na javisku, tu mal slobodu prirodzene odísť, alebo sa presunúť na iné miesto.

Na udržanie tempa slúžila performerom elektronická hudba, plná nečakaných vzruchov a náhodných tónov. Tvorcovia však do veľkej miery pracovali aj s tichom, ktoré prehlušovali len kroky divákov ozývajúce sa v chodbe alebo na schodisku.

Nie každému sa môže takýto site specific pozdávať. Divák môže byť unavený z márnej snahy všetky obrazy dešifrovať a môže dospieť k ľahostajnosti a izolácii. Pre tých, ktorých Poses/Essencies/Traps očarilo, azda nebude tento projekt jednorazovým zabudnuteľným aktom, ale bude vnímaný ako „zvláštny druh vzájomnosti“2 s ambíciou ovplyvniť slovenské divadelné vnímanie, nakladanie s priestorom a iniciovanovať jeho záchranu.

Jakub Molnár

1In festivalový bulletin. s. 15.

2 SCHMELZOVÁ, Radoslava. et al. Divadlo v netradičním prostoru, performance a site specific. Praha: Akademie múzických umění v Praze, 2010, s. 106.

Bibliografický záznam: Molnár, Jakub. Štvrtá Pro-téza: Vo veku univerzálnej zmeniteľnosti hľadáme jedinečnosť. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 16.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/788.