MLOKi
Foto www.snd.sk
Foto www.snd.sk

Wilsonove ticho, sny a mosty medzi tu a tam

Asi pred dvoma týždňami sme sa dve odchovankyne Divadelnej fakulty VŠMU vybrali na prednášku Roberta Wilsona s názvom 1 UŽ STE TU BOLI (Have you been here before) 2 NIE, TOTO JE PRVÝKRÁT (No This Is The First Time). Sadli sme si do prvého radu sály opery Novej budovy SND a čakali na toho “zázračného”, dnes už 72-ročného pána, o ktorom sme roky v škole čítali a počuli samé chvály. No a potom zrazu len tak prišiel, všade bolo ticho, v ňom veľké očakávanie, jeho isté pomalé kroky po javisku a napokon dlhý sústredený pohľad.

Smiech

Ticho. A my sme sa potichu smiali. Bola to neúcta alebo nepochopenie? Smiech je podľa odborníkov v niektorých prípadoch prejav uvoľnenia agresie, prekvapenia alebo zahanbenia. Vzhľadom na autoreflexiu si dovolím tvrdiť, že išlo o reakciu na určitý druh napätia, ktoré toto ticho vo mne spôsobovalo. Môj smiech bol dôkaz, že som bola emočne zúčastnená. Silný charakter ticha pravdepodobne podmieňoval uzavretý priestor divadelnej sály a zdôraznená prítomnosť každého jedného z divákov, ktorých myšlienky ho nasycovali mnohoznačnosťou. Prešlo však zopár minút a už sme sústredene sedeli, počúvali, ako ticho obsažne rozpráva.

Už ste tam boli?

Samozrejme, niečo hovoril aj Wilson, vlastne v skutočnosti hovoril tri hodiny. Čas v jeho prípade nie je determinantom prejavu, sám sa stáva jeho pánom, rozkladá ho na krátke sekvencie života, ktoré ľudia časom ovládaní nechávajú často nepovšimnuté. Zdajú sa im zbytočné, bez zmyslu, absurdné, hoci môžu o mnohom vypovedať.

Keď sa Robert Wilson lúčil (opäť) záverečným dlhým tichom, nečakane v ňom len tak mimochodom zaznela veta o tom, že máme počúvať naše sny. Nejde tu o predstavy týkajúce sa lepšej budúcnosti, ale o sny, ktoré definujú našu existenciu tu a teraz, ktoré sú našim mostom k bohatstvu nevedomia. Kto z nás tam už bol? Napríklad vy, už ste tam boli?

Inšpirovaný dvomi malými deťmi, ktoré mali obmedzenú možnosť zaradiť sa do sveta “normálnosti” (adoptoval si hluché afroamerické dieťa a pracoval s chlapcom s poškodeným mozgom), sa rozhodol stavať spomínané mosty vedúce na druhý breh k spoločnej univerzálnej podstate výpovednej pre všetkých. Inscenáciami, ktoré komunikujú inak než príbehom a slovami, spája divákov prostredníctvom vizuálnych obrazov a špecifického výrazu hercov na javisku, vytvárajúc omamnú surrealitu.

No a keď tam už budeme, vydržíme to? 

Moju úvodnú rozpačitosť (ktorá bola, predpokladám, vrúcne očakávaná) napokon po prednáške o vývoji Wilsonovej umeleckej tvorby a jeho inšpiráciách na životnej ceste vystriedal záujem konečne vidieť/zažiť niečo z jeho inscenácií na vlastnú kožu. Dúfam, že mi dovtedy bude slúžiť môj, aj keď nie už najostrejší zrak, neopustí ma trpezlivosť a vytrvalosť poháňaná zvedavosťou, pretože niekoľkohodinová snaha nachádzať vlastné významy v tichej obrazotvornosti inscenácie môže u kohokoľvek ľahko zlyhať.

Toto nebezpečenstvo tvorba Roberta Wilsona v sebe bezpochyby nesie. Podľa jeho slov a prezentácie najmarkantnejších inscenácií ako Pohľad nevidiaceho (Deafman Glance), List kráľovnej Viktórii (A Letter for Queen Victoria), Einstein na pláži (Einstein on the Beach) atď. však usudzujem, že jeho vôľa divadlom prechádzať hranice poznania je fascinujúca. Najbližšiu inscenáciu s názvom 1914, ktorú v súčasnosti pripravuje v Českej republike (premiéru má 30. apríla 2014 v Stavovskom divadle v Prahe) preto rozhodne odporúčam vidieť. Minimálne bude pre vás tento zážitok prínosný ako test možností vlastnej percepcie. Ostatne zistím, keď tam už budem. A možno sa opäť budem smiať.

Jana Hlodáková

Jana Hlodáková

Plachá neposednosť. To je moje životné oxymoron, môj modus vivendi.

Veľa rozmýšľam, neustále vymýšľam, neobsedím. Ale nekričím, nehádam sa, nerozprávam (až) tak veľa, preto, keď mi dajú príležitosť, píšem. Systematizujem tým svoje rozvírené myšlienky a žmýkam nasiaknutú hubku informácií v mojej hlave.

Tiež nemám rada politiku, lebo je v mnohých prípadoch dôkazom bezbrannosti a beznádeje ľudí, svoju pozornosť teda venujem prevažne ich kultúrnym prejavom. Umenie ma priťahuje, lebo v ňom cítiť „dobrú človečinu“, odraz ľudskej snahy zvíťaziť nad mŕtvolou doby, prejaviť sa, uplatniť svoju existenciu.

V súčasnosti sa aktívnejšie venujem teórii antického divadla a som čím ďalej tým viac fascinovaná jeho mnohovrstevnatosťou a tajomstvom, ktoré v sebe ukrýva. V materiálnom svete však obdivujem všetko jednoduché, pretože mám pocit, že vďaka tomu vzniká v zložitosti bytia potrebná harmónia. Prakticky som sa nedávno našla v súčasnom tanci a zisťujem, že je to pre mňa zatiaľ najprirodzenejší spôsob javiskového sebavyjadrenia. Snažím sa reagovať aj na film a výtvarné umenie, hoci menej erudovane.

Na ceste reflexie kultúry a umenia sa riadim intuíciou v súčinnosti s vedomosťami, ktoré som nadobudla niekoľkými rokmi štúdia divadelnej vedy a estetiky na Slovensku a Francúzsku. Časom sa pri tejto práci učím byť objektívnejšia, aj keď sa, úprimne povedané, nechcem a ani nemôžem zbaviť emócií, ktoré sa vo mne neustále búria. Vďaka MLOKom za to, že tu ich nemusím tak krotiť.

Okrem toho disponujem obľúbenou obyčajnosťou, momentálne veľa varím, učím sa stojku na rukách, plánujem španielsko-portugalský roadtrip a s vediem tragikomické rozhovory so svojimi kamarátmi závislými na hudbe, láske a cigaretách.

Ďalšie od autora