Všetky podoby slova

Divadlo LUDUS dlhodobo svojou tvorbou reflektuje učebné osnovy, respektíve sa usiluje vytvárať alternatívne prístupy k tradičnému výučbovému modelu. Verbum je na prvý pohľad akousi filozofickou rozpravou, zároveň chce klásť dôraz na potrebu kritického myslenia, hlbšieho zamýšľania sa nad významom nami používaných slov. V predstavení sa však nehovorí len tradičným verbálnym jazykom, ale významnou zložkou je aj komunikácia hudbou, telom či vizuálnymi symbolmi. Verbum je o jazyku vo všetkých jeho podobách, významových aj výrazových vrstvách.

Slovo je novodobý oheň, hovoria performeri a performerky v úvode. Každý deň používame príliš veľa slov a pritom sa v ich interpretácii neraz rozchádzame. Ako sa hovorí: keď dvaja robia to isté, nikdy nerobia to isté. Aby nám to divadelný kolektív dokázal, poprosí dvoch divákov v publiku, aby opísali, čo vidia pred sebou, ale tak, že sa navzájom nepočujú. Hoci sa nachádzajú v rovnakej sále, v tom istom čase a na rovnakom predstavení, ich opisy sa radikálne líšia.

Slová sú modely myšlienok, činností, dejov. Počas sedemdesiatich minút nám Andrej Kalinka, Ján Morávek, Monika Štolcová a Barbora Türkmen ukážu rozmanité možnosti, ako sa s nimi dá narábať. Vyprázdňujú a opäť napĺňajú rôzne lingvistické formy, o rovnakom prehovárajú odlišnými spôsobmi. Ukazujú, že význam je aj tam, kde zdanlivo NIČ nie je, ako sa k sebe vzťahujú slová a (ich) obrazy, kedy rám slovo ohraničuje a kedy naopak motivuje k jeho prekročeniu. Ako sa gesto poľahky zmení zasadením do iného kontextu, ako jedna predpona zrodí nový význam.

Dokážeme nemyslieť?

Javisko pripomína ateliér alebo akúsi dielňu, v ktorej sa možno skladajú slová alebo sa hľadá pre slová to správne porozumenie. (Existuje?) Na scéne sú na bokoch inštalované všelijaké hudobné nástroje – od gitary, akordeónu cez bicie, ukulele, violončelo až po priečnu flautu či mandolínu. Ďalej vidíme stoličky, podstavce so sadrovými bustami, surové drevené rámy, trup figuríny, vzadu stenu z OSB dosák, ktorá slúžia ako „plátno“ na maľovanie a súčasne na projekcie textov či slovných fráz. Tak ako sa pred nami vrstvia rôzne predmety, zvuky nástrojov, prekrývajú sa aj výpovede performerov a perfomeriek. Jedna začne, druhý dopovie alebo hovoria súčasne. Slovo po slove, slovo cez slovo, slovo bez slova. Všetko sa prepája, všetko stále nejakým spôsobom prehovára. „Neexistuje chvíľa bez myšlienky,“ hovorí Kalinka. Alebo to povedal Morávek? Je to vlastne dôležité? V divadelnej sále sa na chvíľu zhasne a my skúšame, či dokážeme nemyslieť. Mozog vraj pôvodne nebol určený na premýšľanie, iba na rýchle rozhodovanie.

Čo si predstavíte pod slovom jablko? Morávek postupne na stôl kladie jablko zelené, potom červené, niekto si mohol predstaviť kuchynský budík v tvare jablka – vyťahuje aj ten. Napokon na tabuľu napíše slovo jablko. Niekde v pozadí môžeme čítať referenciu k dielu Josepha Kosutha Jedna a tri stoličky (1965). Slávny obraz Reného Magritta Toto nie je fajka (alebo Zrada obrazov, 1928/1929) v performatívnej prednáške rovno ukážu. Ale čo si vyjavíme napríklad pod abstraktným slovom láska? Morávek sa snaží znázorniť niekoľko možností, avšak tu je vizualizácia významu oveľa náročnejšia. V čom vlastne spočíva porozumenie? Hudba, vraví Kalinka, je jazyk, ktorému nik nerozumie a zároveň mu rozumieme všetci. Počas predstavenia/prednášky tóny vyludzujú všakovaké nástroje, performeri využívajú aj svoj hlas, avšak ich spev zväčša pozostáva z neartikulovaných zvukov. Viac sa pracuje s emóciami, intenzitou, dynamikou. Slová nepotrebujeme nevyhnutne identifikovať na to, aby sme ich pochopili.

V jednej z ďalších scén sedí Morávek za stolom, ktorý je na vratkých nohách (žiaden význam nie je predsa pevný), a z drevených písmen skladá slová. Barbora Türkmen si neskôr stôl naloží na chrbát, kráča s ním preč, pričom písmená z neho postupne padajú, až napokon na okraji javiska sama zhodí ťažobu neznámych nesených písmen. Ich zhluk na dlážke sa stáva hromadou potenciálnych slov, viet, príbehov. Kto ich kedy poskladá a prečo po nich stále túžime? Príbehy sú vraj návodmi, zhrnutiami, odporúčaniami (ako žiť). Nikdy nie sú napísané jednoducho, avšak strácať sa v nich znamená odkrývať zmysel.

Inšpirovať aj zraniť

K slovu sa v priebehu predstavenia pristupuje skutočne zo všetkých možných perspektív – jeho priamym vyslovením, enumeráciou rôznych lingvistických slovníkov či vied, pomocou posunkového jazyka, cez ukážku a popis ako správne vysloviť písmeno „a“, maľovaním, dokonca projekciou. V jednom momente všetci spoločne pomenúvame obrazy premietané na javisko. Náš „zbor“ znie najskôr unisono, avšak keď sa pred nami zjavujú obrazové ilúzie (králik alebo kačka?), naše hlasy sa rozdvojujú. Neskôr sme vyzvaní priraďovať premietaným predmetom prívlastky a napokon sa musíme oslobodiť od obrazov a iba rozprávať. V sále nastáva mohutná kakofónia zvukov, v ktorej nie je možné zachytiť obsah vypovedaných slov.

Denne sme konfrontovaní s tisíckami slov – niektoré počúvame, iné sami vedome vyslovujeme. Slová používame niekedy ledabolo, nepremyslene, inokedy ich veľmi precízne vyberáme a kladieme vedľa seba. Kalinka a spol. v závere sálu postupne zaplavujú slovami: „Vyjadriť! Potešiť! Inšpirovať! Ospravedlniť! Spochybniť! Zraniť! Obviniť! Znechutiť! Klamať!“ Performatívna prednáška sa študentkám a študentom snaží ukázať, že toto všetko je možné so slovami robiť, a preto sa pri ich používaní treba správať obozretne. Zhluk písmen či gesto (ako performatívna podoba slova) dokážu mať väčšiu razanciu, ako si niekedy myslíme. Obzvlášť v dnešnej dobe je potrebné podrobovať slová kritickému skúmaniu, uvedomovať si ich váhu. Kalinka so svojím tímom o tom hovorí tvorivo, nápadito, napriek množstvu prístupov a postupov aj zrozumiteľne. Nenásilne participujú s publikom a zdá sa, že mladí ľudia v hľadisku na ich hru pristúpili.

Verbum reaguje aj na dnešnú postfaktickú dobu, plnú dezinformácií a konšpiračných teórií. „Akoby nás ľudí JAZYK – náš vlastný vynález, náš nástroj – prestal poslúchať; akoby sa vzoprel a pervertoval v nejakú nepriateľskú zbraň, alebo v samotného nepriateľa,“ píše tvorivý tím v anotácii. Najmä na sociálnych sieťach sa jazyk stal prostriedkom politického či hodnotového boja a dokáže zraňovať neraz silnejšie ako skutočná zbraň. Aj preto je jedným z posolstiev lecture performance Verbum to, že rozprávať je síce dôležité, ale niekedy je zásadnejšie to, čo nepovieme.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová