Postava v čiernom obtiahnutom overale sa pohybuje po svetelných koridoroch v bojovom postoji, vyhýba sa nástrahám, plazí sa po chrbte za zvukov dynamickej elektronickej skladby. Pripomína hrdinku akčnej počítačovej hry Laru Croft. „Sometimes it is difficult to find the key,“ zaznie trikrát z reproduktorov. Slová nepatria virtuálnej postave z počítačového programu. Je to výrok Mariny Abramović z jej „manifestu umelcovho života“ – An Artist´s life manifesto, ktorý je jedným z hlavných inšpiračných zdrojov najnovšej inscenácie Slávy Daubnerovej Masterpiece.
Nie je to náhodné spojenie, medzi Abramović a Daubnerovou jestvujú isté analógie. Obe sú umelkyne z východnej Európy, ktoré svoj život dali všanc umeniu. Jedna je zrejme celosvetovo najznámejšou priekopníčkou umenia performancie, druhá je považovaná za najvýraznejšiu slovenskú tvorkyňu-performerku. Dokonca majú pár spoločných fyzických čŕt. Ale predovšetkým ich obe spája ono hľadanie kľúča. Kľúča ku konkrétnemu dielu, k tvorbe, k vlastnému životu umelca. Pri tomto hľadaní sa môže umelec neraz cítiť ako hrdina akčného filmu či počítačovej hry, ktorý chce prejsť do ďalšieho levelu, alebo aj ako kozmonaut na náročnej misii, ktorý má pred sebou celý neznámy vesmír.
Mohlo by sa zdať, že Sláva Daubnerová, ktorú mnohí považujú za výnimočný úkaz na slovenskej divadelnej scéne, má cestu jasne vytýčenú. Jej „život v umení“ je príkladom toho, ako sa dá od recitačných súťaží prepracovať k špičkovej tvorbe. Absolventka kulturológie s doktorátom z divadelnej vedy je dnes dvojnásobnou držiteľkou ocenenia Dosky a jednou z mála súčasných režisérok a režisérov, ktorí prenikli na medzinárodnú scénu – do metropol ako Karlsruhe či Petrohrad. Práve režisérske výzvy v zahraničí sú jedným z dôvodov, prečo sa Daubnerová rozhodla zavŕšiť svoju sólovú tvorbu, cez ktorú ju na Slovensku vnímame, a uzavrieť tak jednu kapitolu svojej kariéry.
Napriek úspechom však umelkyňa označením svojej inscenácie za „majstrovské dielo“ nedáva najavo prehnané sebavedomie ani neprovokuje egocentrizmom, ale naopak, všetko spochybňuje a úprimne sa priznáva k dilemám. Masterpiece je totiž aj o večnej neistote, v ktorej umelec tvorí, o tom, čím všetkým je a nie je, aký obraz o sebe vytvára a aká je jeho skrytá realita. V čase, keď umelci v koronakríze zažívajú jedno z najhorších období ľudsky i spoločensky, keď je ich úloha spochybňovaná a očierňovaná, ide o nanajvýš trefný komentár skutočnosti – napokon, pocit, že do tohto kultúrneho prostredia už nepatrí, tiež prispel k Daubnerovej rozhodnutiu z neho odísť. Na druhej strane ale nie náhodou nesú viaceré obrazy, ktoré tvoria vnútornú štruktúru inscenácie, mená mytologických postáv. Večný kolobeh snahy sprevádzanej súžením je témou starou ako kultúra sama.
Na jej tlmočenie používa Daubnerová absolútne súčasné prostriedky a nechýba ani svojský humor. V obraze s názvom Argonaut napríklad berie do rúk bodový reflektor a v hudobnom šume pripomínajúcom podmorské ticho skúma prostredie ako potápač, ktorý objavuje nebezpečne tajomné zákutia. „Silence is like an island in the middle of a turbulent ocean,“ znie opäť z nahrávky veta z Abramovićovej manifestu a my pred sebou vidíme umelca, ktorý sa ako argonaut vydáva na divokú plavbu po rozbúrenom mori neúspechov, sklamaní a konkurenčného boja v nedosiahnuteľnej túžbe po bájnom zlatom rúne. Je pritom odsúdený na dlhé obdobia samoty – „away from home, away from the studio, away from family, away from friends“. Postupne cez ďalšie a ďalšie obrazy Daubnerová rozvíja tieto podobenstvá (Narcissus, Medusa, Hamlet…), pričom s mierne ironizujúcim nadhľadom ilustruje Abramovićovej manifest – umelec musí trpieť ako Orfeus, lebo šťastie nie je kreatívne. Musí tancovať až do úplného vyčerpania, ďalej s námahou stúpať na Olymp, ale nesmie pritom zomrieť a už vôbec nie spáchať samovraždu, pretože – „a dead artist does not create“. Umelec by mal byť aj prorokom, nič nevlastniť (an artist should have more and more of less and less). Cena za absolútne odovzdanie sa tvorbe je pritom vysoká – referencia na jeden z Abramovićovej rozhovorov napríklad otvára aj citlivú otázku (ne)možnosti skĺbenia materstva s kariérou umelkyne.
Daubnerová spočiatku pracuje s minimom rekvizít – jednou z nich je maketa jej vlastnej hlavy, ktorá je symbolom odstupu, prizmy, cez ktorú umelkyňa reflektuje vlastný život a tvorbu. Hlava umelkyne sa stáva Hamletovou lebkou, dialógom so samým sebou, no stáva sa aj zbraňou, pretože „umelec musí byť bojovník“. Je tiež metaforou dvojakého videnia – na jednej strane je osoba a dielo umelca ako objekt pozorovania, na druhej strane je umelec sám ako autentická bytosť.
Masterpiece spočiatku pôsobí ako formálne náročné, veľmi presne premyslené dielo, možno až príliš odťažité a vykalkulované na to, akú osobnú tému rieši. Keby pokračovalo týmto spôsobom, dalo by sa asi povedať, že je to veľmi dobre urobená inscenácia, no zrejme by zostal dojem chladného konštruktu. Zlom nastáva v momente, keď performerka sediaca na stoličke uprostred javiska (citát videoklipu) začne spievať Madonninu pieseň Live to tell, ktorej slová vyjadrujú životný pocit plynúci z inscenácie. Reprodukovaná hudba sa po chvíli začne zadrhávať a dovtedy mĺkva umelkyňa prehovorí. Reprodukované myšlienky vystrieda autentická výpoveď – „Plávam v skafandri po obežnej dráhe… Kto som? Asi som sa stratila. Som z krajiny, ktorá vyzerá ako morský koník. Hovorím nemotorným stredoeurópskym jazykom. Kto mi má rozumieť?“
Intelektuálnu koláž intertextových odkazov, bombastického svetelného, vizuálneho a hudobného dizajnu a pohybových sekvencií zrazu paroduje sama autorka. Jej narážky na postdramatické divadlo Heinera Müllera a Elfriede Jelinek rozosmievajú zasvätených, ale odrazu pred nami stojí obyčajná žena – vďaka korzetu v podobe nahého torza doslova aj vnútorne obnažená. Vtipkuje o tom, že hoci okoliu spravidla tvrdí, že počúva Einstürzende Neubauten, má od detstva rada Madonnu. Priznáva sa k tomu, že pozerá televíziu, že pribrala, že sa chcela zoznámiť s mužom, napríklad aj cez sociálnu sieť pre cyklistov, žartuje o nemožnosti vysvetliť potenciálnemu záujemcovi podstatu svojho povolania. Sebaironický monológ navyše prerušujú vstupy technika, ktorý na javisko vláči rôzne objekty – vysoké idey a posvätnosť tvorby sa zrazu konfrontujú s pragmatickou realitou. Daubnerovej „stand-up“ je geniálnym kontrastom k prvej časti inscenácie a prológom k záverečnému obrazu, nazvanému Museum. Na javisku vidíme zbierku rekvizít z predchádzajúcich Daubnerovej inscenácií, ktoré ona sama inštaluje ako exponáty. Táto rekapitulácia sa tak stáva pomyselnou bodkou za Slávou Daubnerovou – sólovou performerkou.
„An artist should avoid his own art pollution“ – píše Abramović v manifeste. Zlé jazyky tvrdia, že jej samotnej sa to celkom nepodarilo. Že inštitucionalizovala samu seba ako pojem, ktorý časom stratil silu, stala sa súčasťou výroby umenia a jej politicky radikálne gestá vytesnil šoubiznis. Sláva Daubnerová sa tiež stala na Slovensku pojmom, ale odchádza napĺňať nové výzvy skôr, než by sa ten pojem stihol ošúchať. A tak môžeme s nostalgiou spomínať na jej výnimočné inscenácie a hovoriť si, akú majstrovskú korunu im nasadila svojím rozlúčkovým dielom. Snáď počas svojej vesmírnej plavby ešte niekedy zavíta aj k nám, do malej krajiny v tvare morského koníka.
Sólová pohybovo-vizuálna inscenácia inšpirovaná vnútorným nepokojom, ktorý vedie človeka k objavovaniu. Izolácia, tvorivý proces, pochybnosti, neustále hodnotenie práce, spracovanie (ne)úspechu – kolobeh, v ktorom sa umelci pohybujú pri tvorbe nového diela.
Byť umelcom či nebyť?
Autor diela: Sláva Daubnerová
Réžia: Sláva Daubnerová
Obsadenie: Sláva Daubnerová
Scénografia: Sláva Daubnerová
Kostým: Sláva Daubnerová
Hudba: Martin Burlas
Produkcia: Mana, s.r.o.
Choreografia: Andrej Petrovič
Video: Jakub Gulyás
Svetelný dizajn: Milan Slama
Zvukový dizajn: Ľ. Holík a M. Slama
Hlas: M. Vrábová