To zas bude poprask v Kocúrkove!

Ako v iných Ballekových inscenáciách, aj tu je prítomná téma národného hrdinu, osvieteneckej a obrodeneckej osobnosti. V postave Jána Chalupku (hrá ho Robert Roth) dochádza k stretu dvoch opačne smerujúcich časopriestorových línií. Na úvod Roth vchádza na javisko spomedzi publika. Oblečený v horčicovožltom obleku v štýle 70. rokov a s mikrofónom v ruke sa tanečným krokom najskôr presúva pomedzi sedadlá, kým na scéne už stoja herci vo svojich pozíciách. Po celý čas sa snaží povedať niečo múdre, ale darí sa mu len nonšalantne žmurkať na divákov a naprázdno otvárať ústa. Znova sa Roth vracia na javisko ako interpret anekdoty o tom, ako si Kocúrkovčania vyberali medzi predstavením Márie Stuartovej a cirkusom s medveďom a opicami. Vládne javisku a to napriek komplikovanému jazyku, v ktorom je dlhý monológ napísaný, aj napriek prestavbe na silvestrovský program s diskoguľou, ktorá mu prebieha za chrbtom. Pripomína dnes už mládeži neznámych prvotriednych hercov, ktorí svoj rozprávačský talent prezentovali v reláciách ako Vtipnejší vyhráva. Vzápätí sa tento komediant prezlieka do učiteľského habitu, aby už ako Chalupka sledoval doslova estrádu voľby kocúrkovského hlásnika (a vlastne komediálneho hudobného patvaru, na ktorý sa jeho spoločensko-kritická hra o voľbách premenila). A na záver sa pozerá na svoje dielo, zapadnuté prachom, pokrivené, nešťastné. Nemusí povedať nič, kontakt s realitou sa stratil. Dnes poznáme Chalupku už iba ako dlhšie či kratšie heslo na internete a Kocúrkovo je pre nás synonymom domáceho zmätku, ale po podstate a pravde už nepátra nikto.

Postava Chalupku smeruje od súčasnosti do minulosti, zvyšok inscenácie ide opačným smerom. Textová úprava je zložená prioritne z troch spomínaných hier, ktoré sú prezentované samostatne. Ako prvé sa odohrá Kocúrkovo o voľbe nového učiteľa a o vydaji Aničky Tesnošilovej. Text je inscenovaný ako čiernobiela filmová groteska s ironickým odkazom na ikonické scény z dejín jeho inscenovania. Kľúčovou postavou je nový učiteľ Svoboda. Do tejto maďarsko-nemeckej obce prichádza plný ideálov, ktoré Jakub Rybárik interpretuje zasneným prejavom, pohľadom do diaľky a veľkým deklamačným gestom. V porovnaní so študentami, ktorí potrebujú vyriešiť základné potreby, ako hlad a plný mechúr, pôsobí smiešne. V Kocúrkove sa dostane jednak do byrokratického súkolia, jednak spoznáva potomkov, našu budúcnosť, ktorú má vzdelať (vo vtipnom výstupe pána z Chudobíc a jeho jedovatého syna Attilu, ktorý sa s husľami hrá ako s mobilom). Napokon príde o rozum. Tvorcovia nám nedopriali chalupkovskú nádej spojenia nového učiteľa s dcérou toho bývalého, Ľudmilou. Tu mu chcú podstrčiť lenivú a drzú Aničku Tesnošilovú, ktorá sa však svojho ženícha napokon nedočká.

Druhá hra, Trinásta hodina, o voľbe nového hlásnika nás presúva do spomínanej silvestrovskej estrády zo 70. rokov. Prináša dnes mimoriadne aktuálnu tému a navyše mimoriadne pútavo. Keďže ide o frašku vo veršoch, Róbert Mankovecký ju zhudobnil sebe vlastným spôsobom (pamätníci si radi spomenú na martinskú inscenáciu Štúrovci – koncert zrušený). Pretvoril text do kontinuálnej zmesi striedajúcich sa štýlov, recitatívov, zborových skandovaní, (operných) sól a podobne. Za všetko hovorí výkrik Martina Šalachu „Jazzrock!“, po ktorom nasleduje opis krčmovej bitky v príjemnom džezovom besnení, podobne ako v Lasicovej a Filipovej piesni Na výstave. Novým hlásnikom sa nakoniec stane ten pôvodný. Ondrej Kovaľ ho hrá ako veselého, jemne podguráženého alkoholika, ktorý nevidí svoj problém, len chce svoj džob späť. Herec opäť dokázal, že svojim (aj malým) postavám vie dať primeranú mieru odstupu a irónie. V prvej časti zasa opatril postavu susedy rečovou a gestickou artikuláciou, čo veľmi pomohlo vnímaniu diela.

Epilógom k dvom hrám o voľbách je príbeh nevesty, ktorá sa nedočkala svojho ženícha. Z hry Trasoritka Ballek s Pavlacom vytvorili sugestívny monológ naveky vernej ženy, oddanej až za hrob. Čelí urážlivým poznámkam, no nevzdáva sa svojich ideálov, snov či túžob, aj keď sú zhmotnené už len do niekoľkých listov. Anežka Petrová v tejto úlohe pripomína Mŕtvu nevestu Tima Burtona. Jej kostým strihovo vychádza zo svadobných šiat, v ktorých v prvej časti čakala na ženícha ako Anička Tesnošilová. Sú pokryté vrstvou prachu ako predmet, ktorý desaťročia čaká na svojho majiteľa. Petrová v precízne prepracovaných pohybových variáciách pôsobí ako guľka prachu či ako chrobák. Rôznym skrúcaním a prehýbaním svojho tela odkrýva bohaté volány šiat. Je to ježibaba, vdova, blázon, mladucha, stratená a odložená esencia veľkých túžob a nádejí. Pozorné čítanie bulletinu odhalí ďalší významový plán tejto postavy, je to aj Babetta von Wieland, Chalupkova osudová láska, na ktorú sa on v závere díva zo svojej učiteľskej katedry, ale už sa s ňou nikdy nestretne.

Inscenácia sa v prvom rade spolieha na interpretovanie slova. Textu je veľa, na počúvanie je zložitý a stačí okamih nepozornosti na to, aby sa stratil jeho zmysel. Na druhej strane, niekedy len vizuálny obraz odohrávajúci sa v pozadí prináša oveľa viac významu než slovná kadencia na proscéniu. Režisér Rastislav Ballek nikdy nerežíruje „na prvú“ a núti premýšľať, hľadať prepojenia, doštudovať si. Azda to nie je to, čo stredoškolskí pedagógovia hľadajú ako reprezentatívne dielo pri výučbe povinnej literatúry. Ballek a jeho tím totiž zašli ďalej, ako je očakávaná interpretácia klasiky. Prinášajú obraz súčasnosti, nami vytvoreného nefungujúceho politického aj spoločenského prostredia. Je to deštrukcia Chalupkovho diela, pretože ním napísané šťastné konce majú dnes celkom iné konotácie. I naoko šťastný záver Trinástej hodiny predsa hovorí o tom, že musíme zvoliť Slováka, nie Maďara či Nemca. A človeku sa až nechce veriť, že do vojenského pochodu zhudobnený text naozaj patrí Chalupkovi: „Doktor, apatekár nech sú naše deti / von z mesta, von, všetky cudzozemské smeti!“

Bude to zase poprask v tom našom Kocúrkove, bude sa ukazovať prstom, bude sa odchádzať počas predstavení, bude sa rozprávať o tom, že takéto dielo nepatrí na našu prvú scénu. Chalupka opatril predslov ku Kocúrkovu latinským „Quid rides? De te fabula narratur!“ Tak vydržte do konca a priznajte si. Našli ste sa?

Odborná korektúra: Katarína K. Cvečková
Jazyková korektúra: Zuzana A. Ferusová