Redakcia MLOKiPohybová inscenácia/performancia/kontaktná improvizácia .DOTYK v anotácii uvádza veľmi odvážne slová. Prináša údajne „jedinečnú divácku skúsenosť, ktorá nemá na Slovensku obdoby“. A ako vyzerá takáto skúsenosť transformovaná do slov?
Milo Juráni (divadelný kritik)
Nová Cvernovka, stará jedáleň, tri tanečnice, jeden DJ, rozhádzané stoličky nohami prepletené jedna cez druhú, ktoré pripomínajú pomotané telá a nápis na zemi: Prosím dotýkajte sa exponátov. Toto nemôže vyjsť. Dotyk I. – prvý kontakt s tanečníčkou, hravé vodenie po priestore. Dotyk II. – reťazenie tiel. „Diváci“ vytvorili hada, pletú sa jeden cez druhého. Had sa nepretŕha. Vzniká zvláštna kopa. Pletenec alebo uzol. Všade len diváci. Kde sú tanečnice? Dotyk III. – zápas. Vyzývam tanečnicu na súboj, dvíha ma do vzduchu. Vyhráva. Takýto zážitok je vytrhnutím z izolácie, aj zo strachu z cudzieho a neznámeho. Prekročiť hranicu od odmietania k prijatiu je zrazu ľahké.
Maja Hriešik (režisérka, dramaturgička, publicistka)
Prečítaš si Jacquesa Rancièra a povieš si: „Fú, presne takto to cítim aj ja, treba trochu emancipácie diváka do nášho lokálneho divadla.“ Žiadne uvelebené sedenie v červenom plyšovom sedadle, skrývanie sa v tme. Stačí sa stať súčasťou imerzívneho scénického diela, čiže stratiť možnosť iba sa pasívne pozerať a všetko je inak. V dotyku performera a diváka dochádza k strate panenstva. Vie to byť pamätný a krásny okamih, hoci uznajme, nemusí byť celkom príjemný. Môže to byť i veľký stres. Je v tom aj kus násilia a potu.
Tri tanečnice v priestoroch bývalej školy, ktorá sa má stať „novou Cvernovkou“ vytvorili šikovnú okolnosť, v ktorej sa medzi neusadenými, „prístojacimi“, spontánne sa presúvajúcimi divákmi odovzdávajú pohľadu (a dotyku) všetkých prítomných. Intímny akt je ohľaduplný aj k divákom ešte nedotknutým imerzným princípom. Rýchlo sa vyjasní, že tanečnice sú exponáty, premenlivý štartér fantázie a že choreografia neexistuje. Iba pár princípov, pravidiel. Podarí sa rozhýbať nemalé množstvo ľudí. Rovnako civilov, ako aj kolegov tanečníkov (pochopiteľne prajných kamarátov, spolužiakov). A vlastne sa darí nielen ich rozhýbať, ale aj naviesť, aby sa sami podľa gusta oddali spoločnému pohybu (a dotyku) s tanečnicami a zároveň aby ich pohyby prerástli do vzájomnej interakcie.
Martina Mašlárová (divadelná kritička a teatrologička)
.Dotyk je príjemný na dotyk, je to viac ľudský/fyzický/haptický ako umelecký a estetický zážitok. Nepovedala by som, že ide o radikálne divadlo. Predsa len, fotografie z čias The Living Theatre, keď sa performeri vyzliekali a provokovali divákov, aby sa pridali k ich javiskovým orgiám, dávajú prívlastku „radikálny“ isté kontúry. V tomto prípade ani len nenaznačené. Nedá sa ani povedať, že .Dotyk sprostredkúva niečo dosiaľ nezažité, keďže divadlo sa v poslednom čase čoraz viac „interaktivizuje“, vťahuje diváka, nechá ho dotýkať sa, vstupovať na hraciu plochu, testuje jeho i vlastné bariéry. Tu to však ide až na kosť, čo je skvelé a ako východiskový princíp ma to baví. Druhá vec je, že výsledok vždy tak trochu podmieňuje chuť diváka zapojiť sa, prijať pravidlá hry, v konečnom dôsledku to celé môže byť aj veľmi toporné. Ťažko tiež z pozície človeka, ktorý „si to dal“, uvažovať o dojmoch diváka – pozorovateľa.
Marek Godovič (divadelný kritik a teatrológ)
Nevedel som, čo mám pri .Dotyku alebo dotyku očakávať. Presne tak ako pri vstupe do nového priestoru. Keď už som tam stál uprostred jedálne, mal som ten istý pocit ako prvýkrát v škole, v neznámom prostredí. Aj keď tam bolo mnoho známych ľudí. Uvedomil som si, že najťažšie je očakávanie. Práve to často tvorí zábrany. Keď neočakávam, tak sa bariéra rúca. Je to podobné ako pri očakávaní dotyku (.Dotyku). Až keď na mojom ramene pristála ruka tanečníčky, ktorú som si nevšimol, zmizlo to. Vnímanie performancie má niekoľko rovín: môžem sa stať jej súčasťou, alebo môžem pozorovať ostatných, byť divákom. Odporúčam voľne kombinovať oba varianty. Ale hlavne neočakávať a zbytočne sa nepýtať.
