Michaela Hučko PaštekováNasledujúce „kritické“ riadky nebudú sumarizačnou reportážou poslednej Bratislavy v pohybe. Cez vybrané príklady sa skôr zameriam na rôznorodosť diváckych zážitkov, ktoré festival ponúkol – keďže najmä o budovaní vzťahu s divákmi aktuálny ročník bol.
Inscenáciou, ktorá mohla byť v tomto smere najkomplexnejšou skúsenosťou a mohla tak motivovať k návšteve ďalších predstavení, bol otvárací kus Diptych: The Missing Door and The Lost Room v réžii Gabriely Carrizo and Francka Chartiera. Belgický súbor Peeping Tom ponúkol vysokú úroveň tanečnej interpretácie a dielo bolo výnimočné aj svojím presahom k estetike divadla, filmu či dokonca fotografie. Žiaľ, predstavenie bolo ani nie v polovici ukončené pre zranenie tanečníka. Aj tridsať minút v činohernej sále SND však dokázalo vtiahnuť publikum do surreálnych obrazov ako vystrihnutých z filmov Davida Lyncha, atmosférou pripomínajúcich aj veľkoformátové a takisto precízne komponované fotografie Gregoryho Crewdsona. Ani Carrizo a Chartier, podobne ako Crewdson, nepracujú s náhodou; pohyb tanečníkov a tanečníc je mimoriadne precízny a intenzívny. Každý krok, figúra či tanečná kompozícia majú presne určené miesto a rytmus, divák je neustále prekvapovaný rozmanitosťou a nápaditosťou choreografie. To všetko podporuje scénografia, ktorá je možno vnútrom niekoho mysle a možno palubou zaoceánskej lode s množstvom dverí, ktoré vedú nevedno kam. Pohybový výraz súboru je hypnotizujúci, pohráva sa s napätím medzi konkrétnosťou a abstrakciou, aj bez slov „čítame“ rozvíjajúci sa príbeh, pocity strachu až hroziacej smrti. Ale nie je to nevyhnutné. Pokojne môžeme ostať jednoducho paralyzovaní tým, ako jednoduchý pohyb dokáže meniť charakter ľudského tela. Ostáva dúfať, že súbor sa do Bratislavy vráti a predstavenie dokončí v júni 2023, ako sľúbili organizátorky festivalu. Takýto typ produkcie a mnohovrstvového tanečného diela totiž v našom stredoeurópskom priestore nevidíme často.
Skôr oslava, než rebélia
Odlišný tip diváckej skúsenosti priniesla inscenácia Art Attack z dielne izraelských tvorcov Niva Sheinfelda a Orena Laora. Jej názov by sme mohli pokojne interpretovať dvojako – buď ako „umelecký útok“, alebo „útok na umenie“. Od začiatku totiž bolo zrejmé, že štvorica účinkujúcich tanečníkov sa bude pravdepodobne pokúšať o nejaký typ rebélie a že diváci možno uvidia niečo nečakané a odlišné. Pre skôr konzervatívne publikum SND bolo vykročením z komfortnej zóny už to, že pred začiatkom predstavenia na výzvu jedného z tanečníkov mali zaujať niektorí ľudia miesta na stoličkách umiestnených priamo po okraji scény. Vraj sa nemusia báť, nebude to kontaktné predstavenie. Nebola to nakoniec celkom pravda, ale nikto nebol do ničoho nasilu nútený. Svetlo v hľadisku sa počas predstavenia nikdy celkom nezhaslo, a tak sme boli súčasťou scény po celý čas vlastne všetci.
Autori Art Attack strávili hodiny čítaním rôznych umeleckých manifestov. Mnohé z nich sú staršie ako storočie, no v predstavení citované vety pôsobia, ako keby boli napísané včera. Práve na ich neutíchajúcu aktuálnosť chcel súbor poukázať. Inscenácia kombinuje čítanie s tancom na hudbu postpunku či New Wave osemdesiatych rokov, ktorá bola v tom čase pre mládež spôsobom, ako upozorňovať na globálne krízy. A mnohí hudobníci boli inšpirovaní práve spomínanými umeleckými manifestami.
Dielo má veľmi slobodnú formu (aj tanec sa tu javí ako improvizácia, hoci má pravdepodobne tiež fixované pasáže) a na jej pozadí cítiť otázky o podstate či charaktere umenia, o opodstatnenosti definície vysokého umenia či o funkcii umenia v súčasnej celospoločenskej atmosfére. Tanečníci si zo scény vytvorili v podstate vlastnú diskotéku, ktorú v umeleckom diskurze ukotvili viac-menej len spomínané citáty z manifestov. Ak rebelantskou mala byť samotná forma, ktorá vyvrcholila vyzvaním publika k záverečnému spoločnému tancu, je to trochu málo. K zapájaniu publika do predstavenia, k rušeniu hraníc medzi ním a hľadiskom dochádzalo v divadle už oveľa skôr a oveľa radikálnejšie. Aj keď možno na Slovensku nie tak často, a je preto pozitívom, že diváci na hru izraelského zoskupenia pristúpili. Skôr ako búranie hraníc umenia ostalo Art Attack kolektívnou oslavou hudby a tanca, v postpandemických časoch nemálo potrebnou.
Divácky kontrapunkt
Záverečný večer v A4 – priestore pre súčasnú kultúru ponúkol divákom spojenie dvoch rozmanitých polôh súčasného tanca. Dielo Open Drift v choreografii Philippa Kratza reaguje na ikonické sólo umierajúce labute Michaila Fokina a Anny Pavlovovej z roku 1905, ktoré zároveň svojsky reinterpretuje. Aj bez toho, aby sme poznali toto východisko (ktoré však dielu dodáva ďalšiu významovú vrstvu), mohli sme sa nechať unášať lahodnosťou pohybu dvoch tanečných tiel, ktoré sa na bielom baletizole pretínali a zas odďaľovali, ako dve labute plávajúce po jazere. Pózy boli niekedy napäté, inokedy uvoľnené, ako keď mladá labuť postupne dosahuje dospelosť. Transformácia zachytená v tanci bola vizuálne pôvabná, občas melancholická až meditatívna.
Druhé ponúknuté dielo večera, Soirée d’Etudes, sa síce odohrávalo na rovnako vyčistenom bielom baletizole, tiež bez akejkoľvek scénografie, ale ponúklo divácky náročnejší dialóg so súčasným tancom. Belgický choreograf Cassiel Gaube siahol po štýle house dance, ktorý sa rozvinul v 70. a 80. rokoch v Chicagu a New Yorku a je kombináciou freestyle street dance a prvkov latinskoamerických tancov či dokonca jazzu. Pre Gauba sa stal predovšetkým analytickým nástrojom pre výskum pohybu. Ako prezradil vo videorozhovore s Miroslavou Kovářovou, umeleckou riaditeľkou festivalu, má rád chôdzu, jej estetiku, ale zaujímajú ho aj rozmanité vzorce kráčania a ich modifikácia. Keďže house dance je najmä o práci nôh, stal sa ideálnym výskumným materiálom. Tanečné etudy, ktoré sme sledovali v podaní Gauba a dvoch tanečníc, boli viac štúdiou než ucelenou choreografiou. Ako keby sme v priamom prenose sledovali experiment a nahliadali do spôsobu a procesu premýšľania jeho autorov. Nepoznali sme však úplne všetky premenné – v tomto prípade bola neznámou hudba. V slúchadlách ju počuli tanečníci, na scéne bol dokonca DJ, ale nám ostávalo iba hádať, čo presne určuje dynamiku ich krokov. Jedinou hudobnou kulisou boli pre nás údery tenisiek o podlahu alebo občasný dych tanečníkov. Približne 40 minút trvajúce predstavenie bolo fyzicky náročné pre aktérov, ale vo výsledku aj pre divákov. Niektoré ako v loope opakujúce sa pasáže bez výraznejšej gradácie mohli pre netrénovaného diváka pôsobiť až neuroticky. Dramaturgia ale nakoniec predsa len divákov doviedla k vytúženej katarzii – a to, keď si tanečníci vybrali z uší slúchadlá a bolo nám konečne dopriate počuť, čo dovtedy znelo iba v našej predstavivosti.
Bratislava v pohybe je pre domácu tanečnú komunitu platformou pre dialóg so zahraničnou tanečnou scénou, v ktorom sa konfrontujú témy, umelecké postupy, tanečné špecifiká. Divák dostane možnosť vidieť širokú škálu práce s tanečným telom a zažije, čo všetko sa dnes (ne)zmestí do definície súčasného tanca. Aktuálny ročník ponúkol „klasické“ tanečné inscenácie, projekty na hranici viacerých umeleckých žánrov, trochu umeleckej rebélie aj analytický výskum tanečného pohybu. Vytiahol tanec opäť aj do ulíc mesta (cez projekt Jozefa Vlka a Stanislavy Vlčekovej s názvom Veľký nádych), ponúkol premietanie cyklu tanečných filmov, zorganizoval dva workshopy a v spolupráci s Novou Cvernovkou pripravil dokonca špeciálne vydanie PechaKucha Night, venované rôznym polohám a presahom súčasného tanca. Takmer všetky podujatia boli vypredané, záverečné čísla ukázali, že hlavný program festivalu navštívilo 1 603 divákov a ďalších takmer 1 200 sa zúčastnilo akcií sprievodného programu. Motivovať verejnosť k návšteve podujatí súčasného tanca je však stále náročnou misiou. Podiel na tom má pravdepodobne aj smutný fakt, že na Slovensku máme stále len jedno zriaďované tanečné divadlo a žiaden tanečný dom, ktorý by ponúkal priestor pre tvorbu a prezentáciu umelcov z nezávislej scény.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
