Činohra Slovenského národného divadla sa rozhodla siahnuť po úspešnom filme Štvorec (víťaz Zlatej palmy na filmovom festivale v Cannes z roku 2017) a adaptovať ho do divadelnej podoby. Dramaturgička Darina Abrahámová režiséra Rubena Östlunda nakontaktovala cez Facebook a divadlo okrem oprávnenia na spracovanie získalo aj „posledný scenár, ktorý vznikol pred začiatkom nakrúcania filmu“[1].
„Štvorec o rozmere 4 x 4 metrov je slobodná zóna, kde vládne dôvera a starostlivosť o iných a kde sú si všetci rovní.“ Touto charakteristikou uvádza Fabrice (Alexander Bárta) – hlavný kurátor galérie moderného umenia X – Royal v Štokholme najnovšiu konceptuálnu výstavu Loly Arias. Avšak zdanlivú bezchybnosť pohodového priebehu príprav vyruší na prvý pohľad zanedbateľná udalosť. Ráno na ceste do práce Fabricea okradne neznámy zlodej. Vezme mu peňaženku, mobil a manžetové gombíky po starom otcovi. Slobodný voľnomyšlienkar a rešpektovaný intelektuál zrazu začne strácať pôdu pod nohami. Jeho koncept slobodného a spravodlivého sveta je naštrbený, a „altruistický štvorec“ začína strácať tvar. Spolu s Fabriceom sa stávame svedkami toho, ako je ľahké sa dostať do existenčnej krízy.
Režisér Marián Amsler zinscenoval už niekoľko adaptácií svetových próz. V HaDivadle adaptoval Vyhnanie Gerty Schnirch podľa rovnomenného románu Kateřiny Tučkovej, za ktorú získal v roku 2015 Cenu Divadelních novin, v bratislavskom divadle Aréna Balzacovo dielo Lesk a bieda kurtizán a minulý rok v SND Vojnu a mier. Ale zaujíma sa nielen o veľkú literárnu, ale aj filmovú klasiku. V činohre SND predstavil film švédskeho režiséra Ingmara Bergmana Fanny a Alexander. Išlo o divadelnú adaptáciu odskúšanú na viacerých svetových scénach. Amsler pred divákmi časť divadelnej scény nekompromisne uzavrel a to, čo sa odohrávalo vo vnútri divadelných kulís, sa rozhodol divákom distribuovať len po častiach a len prostredníctvom dvoch veľkoplošných obrazoviek.
Po skúsenostiach so spomínanými Amslerovými réžiami sa akosi očakávalo, že nový režisérov čin bude prepojený rozmanitými videoprojekciami a ochutený netradičnými postupmi. Tak ako pri spomínanej inscenácii Fanny a Alexander alebo v adaptácii ruskej klasiky, románu Vojna a mier, kde vďaka ručnej kamere prežívame bezsenné noci na bojisku až z intímnej blízkosti. Na pôde súčasného umenia k podobnému prepájaniu medzi jednotlivými umeleckými druhmi a žánrami dochádza pomerne často. Hoci trend prienikov ako taký nie je nový, najmä medzi divadlom a filmom zaznamenávame až stieranie hraníc. Otáznou začína byť skôr miera tejto multimediálnosti alebo nadužívanie filmových projekcií v konkrétnych divadelných inscenáciách.
Z tohto pohľadu sa dá povedať, že niektoré videoscény v Štvorci len duplikujú javiskovú akciu, majú rôznorodú kvalitu, alebo sú využité len na ilustráciu. Predlohu obsahovo neinovujú, oproti filmu dielo neposúvajú tam, odkiaľ divadlo čerpá najviac, teda do priestoru, kde to medzi hľadiskom a javiskom iskrí. Naopak, opodstatnené sú projekcie, ktoré skratkovito prinášajú obraz kurátorovej raňajšej rutiny, počas ktorej si Fabrice umýva zuby, sprchuje sa, pije pomarančový džús a pripravuje hrianky. Filmová pasáž je na plátne vyskladaná ako kúsky puzzle. V krátkom čase dokáže odhaliť charakteristiku hlavnej postavy. Inscenácii dodáva dynamiku a Bárta nemusí groteskne opakovať intímne úkony. Filmový záber poskytuje sledovanie detailov ako aj dôkladné pozorovanie z rôznych atypických uhlov, čo by sa inak na veľkej divadelnej scéne stratilo.
Amslerovým zámerom bolo „zabudnúť na film“, ale ten, kto film videl, nemohol neporovnávať. Adaptácia dopláca na špecifickosť Östlundovho filmového jazyka. Hoci sa režisér viacerými scénami – bohatými a zároveň technicky náročnými na svetelné efekty, projekcie a hlasitú hudbu (korešpondujúcu s filmovým soundtrackom) – snaží vytvárať súčasný „coolový“ efekt a zapôsobiť na diváka veľkolepo, na divadlo je to málo. Do inscenácie je vtesnaných množstvo pôsobivých prvkov, ktoré však vytvárajú viac chaos ako zážitok. Chýba prepojenie jednotlivých scén, inovatívnejšia dramaturgia. Tlačové konferencie, súčasťou ktorých sa stávajú aj diváci v hľadisku, alebo výstup, v ktorom sa performer Oleg (Tomáš Pokorný) ako opica prechádza medzi divákmi, patria k tým vydarenejším. Avšak ten hrôzostrašný a nepredvídateľný pocit z filmu sa nedostaví. Chýba napätie.
Inscenácia je popretkávaná situačným humorom, pričom nestráca vážnosť svojej výpovede. Príkladom je scéna s mužom s Tourretovým syndrómom (Vladimír Obšil), ktorý neustále prerušuje tlačovku vulgárnymi vsuvkami. Asistentku kurátora nenechá dohovoriť a neprimerane ju komentuje. Avšak, zase je to len kópia filmovej scény, hoci v divadle pôsobí hodnovernejšie. Herci – účastníci tlačovky – sedia v hľadisku.
Použitie reálneho auta priamo na javisku pôsobí mierne na efekt (ako ukážka toho, čo všetko si prvá scéna môže dovoliť). Tesla S na divadelných doskách vŕzga naozaj silno. Diváci sledujú dvojicu hercov v interiéri auta aj prostredníctvom princípu „live cam“ a táto scéna mohla pokojne ostať iba v tejto rovine. Krása divadla sa dá hľadať aj v náznakoch…
Napriek nedostatkom inscenácie, nemožno dramaturgii divadla uprieť odvážny a netradičný výber predlohy s aktuálnymi a najmä polarizujúcimi témami. Je to polemika na tému rasizmu, migrácie, ale aj na „domácu“ tému pseudoumenia, či pravdivosti marketingových kampaní. Hoci Štvorec nie je viac ako divadelný prepis filmovej verzie, na našu divadelnú scénu patrí. Životná skúsenosť Fabricea, ktorý zisťuje, aké ťažké je žiť podľa vlastných ideálov, je totiž výsostne autentická. Škoda, že snaha doniesť na pôdu divadla aktuálne témy prevážila nad výsledným tvarom. Fabriceov monológ o problémoch našej súčasnej spoločnosti rezonuje podobne ako ten filmový a zároveň ostáva silným záverečným mementom.
[1] https://kultura.sme.sk/c/22042225/liberalny-intelektual-je-na-kolenach-udalostou-sezony-v-snd-moze-byt-stvorec.html