MLOKi

Študenti odkrojili z koláča histórie

Je piatok poobede, začínajúca jeseň. Prichádzam do parčíku kdesi na začiatku Banskej Bystrice a nestíham sa diviť. Mesto, ktoré som doteraz považovala za známe, ma privádza na miesto, o ktorom som nevedela – do Kaštieľa Radvanských.

Spustnutá budova kaštieľa vyzerá už dlhé roky opustená, no vďaka festivalu Bábkarská Bystrica dnes okolo nej víri život. Ľudia už polhodinku pred začatím predstavenia postávajú pred bránou, čakajú na jej veľkolepé pootvorenie a odhalenie tajomstva, ktoré by sa malo skrývať za mohutnými dverami.

Tajomstvo leží v spomienkach, no tieto spomienky vôbec nie sú tajné. Ale tak, ako je pre niektorých neviditeľný Kaštieľ Radvanských, tak sú pre nás niekedy neviditeľné aj tieto spomienky – miznú v čase. Minulosť je klbkom príbehov, ktoré  treba počúvať a odmotať. Jedno sa začína odmotávať hneď na nádvorí kaštieľa. Od okna k oknu putuje biela stuha, predáva sa z rúčky do rúčky až sa napokon tiahnne celým nádvorím a spája tak všetky postavy, ktoré tvoria jeden príbeh. Inscenácia Začnite s vysťahovaním je rozdelená do častí, ktoré sa viažu na jednotlivé priestory. Začíname na dvore a postupne stúpame poschodiami, aby sme sa napokon opäť vrátili na začiatok – na nádvorie kaštieľa. Hýbeme sa v kruhu.

V úvode inscenácie sledujeme kľúčový moment rozdelenia Československa a vznik slovenského fašistického štátu. Inscenácia interpretuje túto udalosť cez obraz hostiny, kde sa jednotlivé postavy delia o pokrmy. Novovzniknutá krajina Slovenska je koláčom, pokrmom pre nenažraných. Vrcholnou scénou tejto časti je príchod Tisa, ktorý zapicháva svoj kríž do synekdochy Slovenska: Tatry, Matry, Fatry. Kríž, ako symbol božieho požehnania a vyslobodenia cez utrpenie má paralyzujúci účinok a my si následne uvedomujeme čudnú dualitu tejto symboliky.

Pokračujeme prehliadkou jednotlivých miestností. Postupujeme z dverí do dverí, prechádzame bez slova, náš sprievodca mlčí. Naše otázky zodpovie len dej. Je to hra s priestorom a materiálmi. Vidíme príbehy z vojny, ktorá má vždy svoje obete: Anonymných obesencov, o osude ktorých rozhodujú neznámi úradníci; nemé tváre na stenách, ktoré maľuje smrť, kým my potichu spievame; mená, čo sa vynárajú pri sviečkach z tmy. Teplo domovov sa mení len na strašidelné tiene na stenách a postavy na prach. Tie príbehy všetci poznáme – sú to historky vojny, biedy, násilia, krívd a žiaľu. Historky, ktoré sa v dejinách opakujú a my máme pocit, akoby sme chodili v bludnom kruhu. Nie náhodou je aj kompozícia inscenácie skôr kruhového charakteru, aspoň vo väzbe na priestor – na konci sa vraciame na začiatok, na dvor kaštieľa. Biela stuha z úvodu predstavenia je kusom látky, z ktorého je utkaný povrch oblečenia postáv.

Obrazy inscenácie sú prchavé ako dojmy a ťažko uchopiteľné ako samotné spomienky. Miznú rýchlejšie, ako ich dokážeme zachytiť. Ostávajú pocitom, ktorý nám aj bez pomoci rácia sprostredkúva vzťah k samotným faktom. Fakty dnes väčšinou poznáme. Prečo sa ich oplatí opakovať stále dookola? A čo k nim pridali študenti JAMU, VŠMU a Konzervatória Jána Levoslava Bellu v réžii Kataríny Aulitisovej? Dokázali sprostredkovať pocity a dojmy zo známych historických udalostí?

Do istej miery áno. Pokúsili sa interpretovať jednotlivé momenty a priblížiť sa téme, ale ostali rozprávačmi. Vyjadriť bolestivú realitu herecky nie je jednoduché. Pochopiť ju divácky podobne. Na oboje treba dozrieť. Neustálym opakovaním sa zatiaľ môžeme k týmto bolestiam vracať a uvažovať nad nimi, možno sa z nich aj poučiť. Pozerať sa na tieto staré obrazy a otvárať v čase zakonzervované pandorine skrinky je každopádne potrebné – snažiť sa im porozumieť a odniesť si z nich vždy niečo viac nám dovoľuje postupne odkrajovať a ochutnávať z koláča, ktorý je tu trvalo pre všetkých. Nažraných aj nenažraných. 

No items found