MLOKi

Smrť! Nech žije!

Panna Orleánska čaká na predvolanie pred súdny tribunál a vo väzenskej cele nacvičuje vlastnú obhajobu. Memoruje si slová, gestá, plánuje, kedy bude plakať, kedy sa plaziť po zemi a bozkávať členom tribunálu nohy, a predovšetkým, ako a koľko ráz zaprie, zazná a odsúdi všetko, čo vykonala, čomu verila. Vzdá sa ideálov, zavrhne túžbu po slobode, zavrhne všetko. A hoc sa jej to hnusí, dokola vylepšuje tento emotívny výstup, melodramatický monológ sebahany, ktorý ju môže zachrániť.

Jana chce prežiť. Teda ako sa neskôr dozvieme – Janett chce prežiť. Kočovná herečka, ktorá má šancu vyhnúť sa trestu smrti tak, že sa bude vydávať za Janu z Arku. Tá je totiž už dávno po smrti. Janett tak stojí pred náročnou voľbou. V mene Jany všetko verejne oľutovať a prežiť, alebo vytrvať v presvedčení a zomrieť mučeníckou smrťou, ktorá stvorí legendu, symbol, mýtus hrdinskej Panny ako ho poznáme dnes?

Tento vnútroosobnostný konflikt je len jedna z ideových rovín, ktoré prináša hra bulharského dramatika Stefana Caneva s názvom Druhá smrť Jany z Arcu. Slovenské divadlá ju už niekoľkokrát uviedli, najnovšie v Novom divadle v Nitre v režijnom spracovaní hudobníka, ale i divadelného tvorcu Martina Geišberga. Dielo sa približuje k metaforickému podobenstvu, je skôr filozofickou úvahou, ktorá sa dotýka až metafyzických tém. Pýta sa, či sa oplatí zomrieť za ideál, za vieru, alebo je lepšie zvoliť pragmatický postoj zaručujúci prežitie. Dotýka sa témy života po živote, ale hlavne v jej metaforickej podobe, nie primárne religióznej. V zmysle prežitia odkazu, symbolu, príbehu danej osoby. Inscenácia prostredníctvom troch postáv – Jany (Janett), Boha a Kata ponúka pohľad na obyčajné svetské úskalia života jednotlivca, ale aj celého bytia človečenstva v komparácií s pohľadom zhora, akousi božskou prizmou. Diskutuje sa téma svetskej moci či morálky, ich pominuteľnosť a premenlivosť. Kým postava Kata reprezentuje zemitý, pudový pól, či až akýsi primárny odtieň obyčajnej nízkej ľudskej prirodzenosti, postava Boha prináša od ega jednotlivca oslobodený pohľad a hodnotový protipól. Jana stojí medzi týmito dvoma svetmi. Rozmer jej postavy, ako ho poznáme, sa dotýka oboch brehov – sveta pozemského i duchovného, a preto je vzájomný stret týchto troch postáv či až symbolov divadelne, ale i ideovo zaujímavý.

Nitrianska inscenácia sa opiera predovšetkým o herecké výkony, a ostatné divadelné zložky sú skôr minimalizované. Režijná invencia sa výraznejšie prejavuje iba v úvode inscenácie. Úvodný prológ patrí postave Kata (Martin Nahálka). Ten prevádza divákov priestorom hľadiska, v ktorom nie sú stoličky, ale vymedzujúce galerijné či múzejné stĺpiky s páskami a na stenách sú pripevnené malé tabuľky s rímskymi číslami. Prológ je mikroprehliadkou Božieho Desatora, ktoré postava Kata jednotlivo a so zveličením definuje. Následne Kat divákov privádza na javisko, na ktorom sa odohráva zvyšok inscenácie. Tvorcovia hľadisko umiestnili oproti bočnej stene štandardného javiskového priestoru. Scénografiu tvorí existujúce technické zázemie. Dominuje mu mreža, ktorá chráni kladky povraziska javiskovej techniky, nad ňou je mostík pre osvetľovačov a na stene malá zabudovaná technická skrinka. Minimalistická scénografia je doplnená len o vyobrazenie Krista na kríži. Ten visí na mreži a je podsvietený jemným svetlom. Oklieštenie divadelného priestoru za použitia „nahej“ scény navodzuje atmosféru väzenia, pocit stiesnenosti. Má veľmi pozitívne intimizujúci efekt a spolu s voľbou nevypuklého režijného prístupu smeruje divákovu pozornosť predovšetkým na hereckú zložku. Ponúka hereckú príležitosť, ktorú hlavná predstaviteľka postavy Jany/Janett, Lucia Korená dokázala vynikajúco využiť. Herečka sa spočiatku úmyselne pohybuje na výrazovej hrane medzi hyperbolizáciou či prehrávaním a realistickým stvárňovaním. Jej schopnosť udržania onoho povestného divadelného napätia znesie tie najvyššie hodnotiace kritériá. Korenej Jana prechádza obrovskou emocionálnou škálou vnútorného rozpoloženia človeka, ktorému hrozí rozsudok smrti, s hereckou presnosťou. Je živelná a rozorvaná, lomcuje ňou hnev a odpor, strach sa strieda s momentami odhodlania a sily, a do toho všetkého herečka funkčne zapája aj odtiene odstupu a komiky.

Martin Nahálka, predstaviteľ postavy Kata, v inscenácii potvrdzuje svoje herecké domény, ako napríklad schopnosť humorne uchopiť postavu sekerou tesaného razenia bez sklzu k výhradnej parodizácii. Herec Kata kreuje s vysokou dávkou komického zveličenia, ale napriek tomu postava nestráca rozmer nebezpečnosti a neredukuje sa.

Pri tretej postave to už také jednoznačné nie je. Boha v nitrianskej inscenácii stvárňuje Agáta Spišáková. Na scéne sa zjavuje v podobe tuláka. Starého, zmäteného, až senilného muža. Tento obraz je parodickou a výsmešnou podobizňou Boha s prímesou insitnosti, priam rozprávkovosti. Herečka má nalepené fúzy a bradu a pracuje so zmenou farby hlasu smerom k piskľavej polohe. Okrem hlasu štylizuje i pohyb a každé gesto. Hoci herečka karikatúru Boha stvárňuje výborne, zrazu sa ocitáme doslova v inom žánri a v ostrom kontraste voči dosiaľ vystavanej línii inscenácie. A tento stret nie celkom funguje. Pramení to pravdepodobne viac zo samotnej režijnej koncepcie, než zo Spišákovej hereckej osobitosti uchopenia postavy. V konečnom dôsledku sa tak z inscenácie nešťastne vytráca jej ideový rozmer. Čokoľvek, hoc vážne, čo vyjde z Božích úst, vyznieva apriori a výhradne smiešne. Ešte rozpačitejšie pôsobí snaha o aktualizáciu a začlenenie narážok na tuzemské súčasné politické dianie. Povedané sa v istej forme nachádza už i v samotnej dramatickej predlohe, tam ale hovoríme o menách svetovej politiky. Odhliadnuc od toho, narážky na našich vládnych predstaviteľov len opakovane akcentujú humornosť, ale v zmysle potrebnej tematickej synkretizácie javiskového diela nič neprinášajú. Skôr naopak. Následne sa postava Boha premieňa na ženu – Bohyňu a naberá kontúry úplného opaku predošlého zobrazenia. Z tuláka sa stáva vznešená „Bohyňa-matka“ so zlatými vlasmi, odetá v dlhých padavých šatách. Spišáková túto druhú podobu Boha stvárňuje akcentáciou autoritatívnej a zároveň veľmi ženskej energie, ktorú vidno v jej pohybe. Hlas posádza nižšie, spomaľuje temporytmus. Rozprávková karikatúra Boha touto premenou utícha, ale jej ozvena je v inscenácii stále akosi prítomná. Nie som si istá, či nehovoríme o premene priveľkej a divadelne prirýchlej na to, aby bola skutočne pôsobivá.  

Boh-žena v inscenácii rozvíja spomínané témy bytia, človečenstva, a čo je najdôležitejšie, navádza Janettinu myseľ k vyšším cieľom, ako je len vehementná snaha zachrániť si krk. A v neposlednom rade, opakované Katovo zvolanie „Smrť! Nech žije!“ úderne vystihuje podstatu osudu príbehu hrdinky Francúzov bez potreby akéhokoľvek dodatku. Jana/Janett tak smeruje k smrti a okruh tém inscenácie sa uzatvára. Otázka však je, či s dostatočným akcentom na ideovú podstatu. Či motív smiešneho Boha nezanecháva rovnako veľkú stopu, ako myšlienka boja a obetovania sa za ideál a iné témy. A to by bola skutočne škoda, práve pri inscenácii, ktorá má úmysel cieliť i na mladého diváka.


Autor: Stefan Canev
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scéna a kostýmy: Elisabeth Wittgruber a Martin Geišberg
Hudba a réžia: Martin Geišberg

Účinkujú:
Jana: Lucia Korená
Boh: Agáta Spišáková
Kat: Martin Nahálka 

Premiéra: 29. mája 2021


Nora Ibsenova

Vyštudovala hudobno-dramatický odbor na Konzervatóriu v Bratislave. Je absolventkou odboru Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Je aktívnou hudobníčkou, hlasovou pedagogičkou, príležitosťou herečkou a samozrejme milovníčkou divadla. 

Ďalšie od autora