Martina Mašlárová„Sú spôsoby, ako si spomínať a sú spôsoby, ako si spomínať kolektívne.“ Prvé vety inscenácie Portugalsko nie je malá krajina, ktoré sa ako echo zopakujú aj v závere, nás vo svojej jednoduchosti veľmi presne navedú k hlavnej téme. Každá krajina má vo svojej histórii temné miesta, o ktorých nerada rozpráva. Existujú oficiálne dejiny a dejiny pamätníkov, ktorí boli neraz umlčiavaní alebo sami nechceli hovoriť o minulosti. Tieto dejiny sa môžu nemálo líšiť od tých v učebniciach. Spravidla im chýba sebaglorifikujúce skreslenie vynútené politicky či prameniace z akéhosi spoločného národného cítenia. (U nás aktuálne k inscenáciám, ktoré práve na tento rozpor poukazujú, patrí napríklad Vojna nemá ženskú tvár z SKD Martin.)
Neuralgickým bodom histórie je pre mnohé európske krajiny ich koloniálna minulosť. Rané začiatky postkoloniálneho diskurzu môžeme situovať do obdobia povojnovej dekolonizácie a súčasťou spoločenských teórií sa stal od 70. rokov (zrejme najviac sa rozšíril v 90. rokoch, keď vznikli kľúčové diela Gayatri Spivakovej, Homiho Bhabhu, Achilleho Mbembeho a pod.). Mimo akademického prostredia sa však ešte donedávna o témach spojených s kolonizáciou verejne diskutovalo málo, ak vôbec. Portugalsko, ktoré dnes vzbudzuje dojem „malej krajiny“ patrilo k najväčším a najdlhšie udržiavaným koloniálnym veľmociam.
Podľa slov tvorcov z divadla Hotel Európa bola verejná rétorika dlho (a do istej miery je dodnes) poznačená oslavným pátosom a odvrátená strana veci – občianska vojna či presťahovanie vyše milióna ľudí, tzv. „retornados“, späť do Portugalska – bola absolútne vytesňovaná z kolektívnej pamäti. „Koloniálna vojna je veľkým tajomstvom,“ o ktorom sa nehovorí ani v rodinách. Súvisí to podľa všetkého s konceptom lusotropikalizmu, teóriou založenou na tvrdení, že Portugalci kolonizovali ľudskejšie ako iné národy. To isté si však o sebe myslia všetci kolonizátori. V knihe Orientalizmus, jednom zo základných diel postkoloniálnych štúdií, Edward Saïd píše – „Každé jedno impérium vo svojom oficiálnom diskurze tvrdilo, že nie je ako ostatné, že jeho okolnosti sú špeciálne, že jeho misiou je osvietiť, civilizovať, vniesť poriadok a demokraciu, a že používa silu len ako poslednú možnosť.“
Tému, ktorú inscenácia ponúka, je nepochybne potrebné otvárať, nielen s ohľadom na minulosť, keď európska civilizácia bez opýtania obsadila obrovské územia pôvodných obyvateľov. Jej divadelné spracovanie v podaní Hotelu Európa však ťahá za kratší koniec. Dokumentárna inscenácia pracuje metódou verbatim, najmä s nahrávkami rozhovorov s „navrátilcami“, ktoré autor konceptu a scenára, režisér a performer André Amálio počúva v slúchadlách a simultánne tlmočí, transponuje na javisko. Pomedzi to sa akoby nezáväzne baví s druhým aktérom, autorom hudby Pedrom Salvadorom, pričom akcia, ktorú spoločne vytvárajú, buď ilustruje situáciu danej výpovede alebo s ňou vôbec nesúvisí.
Dvojica si napríklad priamo na javisku ugriluje krevety, keďže krevety boli obľúbeným jedlom v kolonizovanom Mozambiku, ich konzumácia však prebieha počas akejsi nekonkrétnej stanovačky Andrého a Pedra. Reprodukovaná realita minulosti pravidelne strihá do aktuálneho momentu, keď sa aktéri niekoľkokrát pokúsia nadviazať aj kontakt s publikom. Snaha roztancovať divákov sa javí ako úspešná, ale po pár krokoch sa od spoločnej choreografie upustí a diváci si rozpačito sadajú naspäť. Ani káva, ktorú nám chcú uvariť, sa napokon v hľadisku nepodáva, ale ostane len pri popíjaní na javisku. Životný pocit raja, ktorý európski „prišelci“ pocítili v Afrike, pravidelné večierky a všeobecný blahobyt v kontraste so životom pôvodného obyvateľstva, si tak uvedomíme len čiastočne, rovnako ako dramatickú zmenu situácie, ktorú spustí občianska vojna a následná evakuácia obrovského množstva ľudí presídlených do nepripraveného Portugalska.
Preniknúť viac do osudov týchto ľudí nám bránia viaceré neukončené akcie bez pointy, ale aj často príliš rýchle tempo naživo tlmočeného textu. Ani dokumentárne zábery z dobových videonahrávok nie sú dostatočne výpovedné, máme pocit, akoby boli vybraté náhodne, bez snahy podporiť text. Politické prejavy bez zvuku, ktoré herec následne sám reprodukuje, len povrchne naznačia hrôzu diktatúry. Navyše ani nestačíme precítiť slová niektorého z respondentov, už hovorí niekto ďalší, alebo sa tu pustí video, tam zahrá pesnička či hentam rozoberá zelený koberec, ktorý tvoril africkú savanu, aby napokon z neho ostal obrys Portugalska.
Problematická sa javí aj dramaturgia výberu a spájania dokumentárneho materiálu, s ktorým portugalskí divadelníci pracujú. Text nás raz prenáša do Angoly, hneď zas do Mozambiku, lokálne špecifiká sa ale nejako zvlášť nekonkretizujú. Popri tom, ako sa pred nami kreslí situácia kolonizátorov (hlasy kolonizovaných v tejto časti trojdielneho projektu nepočuť), ich odchodu do Afriky a ich návratu, sa však dozvedáme aj mnoho podružných informácií o respondentoch. Ambivalentnou zbraňou sú v tomto prípade dokonca aj titulky, ktoré často nekorešpondovali s tým, čo sa hovorilo na javisku, kde do hry vstupuje aj improvizácia či isté modifikácie. Na jednej strane bolo zábavné konfrontovať si v mysli počuté s čítaným, na druhej strane tým organizátori v dobrej viere, že diváctvu uľahčia porozumenie, dosiahli skôr opak. Trochu škoda bola aj to, že najmä záver tejto (de facto) divadelnej prednášky narazil na riziko politického a angažovaného divadla – a síce, že Andrého apel zachádzal až do moralizovania.
Medzi najsilnejšie momenty inscenácie naopak patrili pasáže, keď sa inscenácia zreteľne vyjadrovala smerom k súčasníkom a hľadala svoje vlastné opodstatnenie. Popová pieseň Conquistador, oslavujúca úžasnú koloniálnu minulosť, s ktorou Portugalci vyhrali v 89. roku Eurovíziu, ale aj opakovaná mizanscéna, v ktorej Amálio vysvetľuje, prečo urobil túto inscenáciu, to všetko nám pripomenulo, že koloniálna minulosť Európy nás ovplyvňuje dodnes, no hovorí sa o tom minimálne. To napokon potvrdili aj dva hlasy z publika počas diskusie po predstavení. Jedným bol slovenský divák, ktorý spomenul, že naša krajina nemá koloniálnu skúsenosť (práve preto, že postkoloniálne štúdiá, ktoré zahŕňajú napríklad aj ruský imperializmus, sú u nás ešte v plienkach). Druhou z nich bola portugalská diváčka, ktorá tvorcom ďakovala za to, že jej otvorili oči.
