Pouličná show o moci

Inšpirácie na vytvorenie takéhoto diela tvorcovia nemuseli hľadať ďaleko. Naša politická scéna a každodenný život ich prinášajú viac než dosť, s príchodom koronakrízy sa ich množstvo len znásobilo. Hlavným motívom libreta je ľudská hlúposť, pričom jeho autori Jana Mikitková a Ján Fakla sa sústreďujú najmä na tie jej prejavy, ktoré môžu byť nebezpečné pre okolie. V bulletine približujú tri najhoršie prejavy hlúposti, ktorými sú ignorancia a prehnané sebavedomie, nedostatok sebakontroly a nepozornosť. Každý človek počas svojho života zažil minimálne jeden z nich, pravdepodobne však všetky a opakovane. No keď sú tieto javy prítomné u politikov, majú omnoho väčší dosah a môžu narobiť škody celorepublikového rozmeru.

Nanešťastie, bratislavskú premiéru presunuli pre nepriaznivé počasia do interiéru (bufet Divadla P. O. Hviezdoslava) a my sme ju nemohli vidieť a zažiť v jej „prirodzenom prostredí“, pre ktoré bola vytvorená – verejný priestor, námestie či ulica. Tam sa pri hercoch okrem tých, čo prišli na predstavenie cielene, kedykoľvek pristavia aj iní ľudia, náhodní okoloidúci, ktorí môžu v prípade nezáujmu zasa pokračovať ďalej vo svojej ceste mestom. Prostredie ulice je kľúčové, nielen pokiaľ ide o vytvorenie špecifickej atmosféry či možnosti práce s publikom, ale aj pri vyznení tém inscenácie (jej nuáns, odkazov). Preto nie je jednoduché (ani úplne fér) hodnotiť inscenáciu na základe tohto predstavenia. Pokúsim sa však prinajmenšom naznačiť, čo budete môcť vidieť, keď si Welcome to stupidity pôjdete pozrieť na niektorú z jej repríz.

Libreto spolu s dvojicou hercov zinscenovala režisérka Jana Mikitková. Welcome to stupidity v niekoľkých voľne nadväzujúcich scénach zobrazuje príchod nového politika – vizionára slovenského typu, Záchrancu (Pavol Seriš), ktorý svojimi názormi a (nie vždy čestnými) činmi upúta verejnosť a získa si jej priazeň. Reprezentantom „bežného ľudu“, ktorý je spočiatku takisto Záchrancovým sympatizantom, je postava Smetiara (Tomislav Koprivčević). Po chvíli odhalí politikove špinavé taktiky a vďaka zdravému rozumu a kritickému mysleniu vytriezvie. Ako to už však v realite býva, toto precitnutie nemusí nevyhnutne znamenať politikov koniec.

Seriš s Koprivčevićom tvoria dobre sa dopĺňajúce duo, obaja sú charakterizovaní jednoduchými kostýmami (Dušan Krnáč) – Záchranca má slušné nohavice, bielu košeľu a nóbl sako, zatiaľ čo Smetiar pracovné montérky, šiltovku a jeho neodlučiteľnými rekvizitami sú kontajner na kolieskach s metlou a lopatkou. Ich stretnutie je tak stretom dvoch odlišných svetov. Na jednej strane je realita každodennosti, Smetiar symbolizujúci bežný pracujúci ľud s nižším životným štandardom a na druhej strane samoľúby politik, ktorého jediným záujmom je vlastné blaho a udržanie sa pri moci. Seriš dokáže charakter svojej postavy vyjadriť už len samotným namyslene povýšeneckým pohľadom, no prispôsobuje mu aj reč tela – je stále vystretý, „nabubrený“ a vždy pripravený rozdávať falošné veľkorysé úsmevy aj gestá. Koprivčevićov Smetiar je na druhej strane omnoho prirodzenejší, úprimnejší. Charakteristická je preňho bezprostrednosť a živelnosť vo všetkom čo robí. V dvojici účinkujúcich je jasným „dobrákom“.

Celá inscenácia sa zaobíde bez slov, spolieha sa len na pantomimicko-pohybové schopnosti hercov. Libreto tak napĺňajú gagmi, scény sú jednoduché, často využívajú situačný humor. Napriek tomu sa však zdá, že výrazové prostriedky hercov sú limitované – cítiť, že na začiatku tvorby stála predloha (hoci predpokladám, že voľnejšia), do ktorej sa herci museli „vpasovať“. V dôsledku toho sa často musia uchyľovať k jednoduchším gestám a pomáhať si nadmerným využívaním vlastného klaunského jazyka.

Netýka sa to však celého tvaru. V inscenácii sú aj pasáže, vďaka ktorým vyznieva herecká virtuozita účinkujúcej dvojice. Iné sú vyslovene zábavné, založené na gagoch a pohybovom herectve – napríklad scéna, v ktorej Záchranca varuje pred príchodom meteoritu, či výstupy, v ktorých dvojica bojuje (napr. imitáciou sumo zápasu). Hoci v sťažených interiérových podmienkach, herci do diania zapájali vo väčšej či menšej miere aj divákov – v úvode si ich Smetiar „poupratoval“ a neskôr boli v inscenácii niektorí využití ako (ne)dobrovoľní darcovia orgánov na získanie peňazí pre intrigánskeho politika.

Vzájomný vzťah voliča a voleného má svoje kritickejšie aj harmonickejšie časy. Koniec dôvery jedného podporovateľa však neznamená koniec baženia po moci, ani koniec pokusov o jej udržanie. V mrazivom (hoci komicky vystavanom) obraze zo záveru inscenácie sa „pochovaný“ (nielen čo sa reputácie týka) politik zodvihne a pripevní sa k zemi ako k piedestálu, z ktorého akoby nikdy nemal odísť. Hoci inscenácia tlmočí šťastný príbeh jedného voliča, pointou je naozaj verná svojmu podtitulu „sad street show“.