Počuť ťa viac, ako si myslíš

Šesť žien sa na úvod naladí na jeden spoločný tón. Oblečené majú pánske biele košele a biele trenírky, čierne silonky, čierne topánky, hlavy im zakrývajú biele čepce, vytvorené taktiež z pánskych košieľ. Okolo krku ženám namiesto kravát visia zapletené vrkoče. Naraz začnú spievať pieseň Na Kráľovej holi, až na to, že slová známej ľudovky sú celkom iné. Namiesto príbehu o vojakovi, ktorý sa už pravdepodobne nevráti z vojny domov, počúvame baladu o prvej žene, ktorá kedy na Slovensku volila. „Tá žena, prvé si právo požiadala, v úsilí a v boji, jej hlas sa nám ozval.“

Lenka Spišáková Barilíková po doznení spevu ostáva v popredí: „Z môjho pozorovania má žena vo verejnom priestore len dve polohy – piča alebo sexuálny objekt. A teraz ­– ktorá z toho som ja?“ začína svoj sarkastický monológ. Dozvedáme, že ona je „dva v jednom“ a teda „whole package“. Na domových schôdzach je väčšinou za piču, ale občas samu seba vníma ako sexuálny objekt – napríklad vtedy, keď jej na mobil príde tzv. dick pic. Ostatné ženy v úzadí sprevádzajú jej výstup drobnými gestami.

Neskoršia výpoveď Charlotte Luny Srnčík o tom, ako sa cíti transrodová žena vo verejnom priestore, je už menej vtipná. „Najčastejšia otázka, ktorú počúvam, je, čo mám medzi nohami?“ Ľudia sa jej tiež pýtajú, akú rolu má v posteli, kedy si dá zoperovať hlas a či musí hovoriť tak nahlas. Najhoršie poznámky dostáva, paradoxne, od žien: „V živote nebudeš tehotná!“ – „V živote nebudeš plnohodnotná matka! Plnohodnotná žena!“ Performerky napodobňujú hlasy neprajníčok. Charlotte síce už patrí medzi ženy, ale cíti sa od nich rovnako vzdialená ako predtým.

Okrem osobných skúseností tvorkýň využila režisérka Katarína Mrázek aj dáta z rôznych sociologických prieskumov či štúdií, čo dáva textu presvedčivejšiu obsahovú bázu. Inscenácia je inšpirovaná aj dejinami hlasovacieho práva na Slovensku či slovenskými političkami. Lýdia Ondrušová imituje štylizovanú televíznu hlásateľku, aby nás oboznámila s menami a činmi prvých slovenských zvolených poslankýň. Napríklad Anna Sychravová sa zasadila o presadenie zákona o zákaze námezdného dojčenia. „Bolo totiž bežným javom, že chudobné ženy kojili deti bohatých, často aj na úkor vlastných detí,“ dozvedáme sa.

Nehysterči!

Inscenácia je vyskladaná z niekoľkých obrazov, či skôr hereckých, hlasových a pohybových etúd, ktoré ako celok vytvárajú mozaiku rozmanitých asociácií na tému ženského hlasu v spoločnosti. Každý diel má pritom o niečo iný charakter, inú atmosféru, pracuje s odlišným svetelným dizajnom, s rôznym typom pohybu. Niektoré scény sú obsahovo skôr faktografické, iné emocionálnejšie. Ženy pred divákmi rozohrávajú skutočne široký diapazón možných foriem hlasu, toho, ako hovoriť, ale aj čo hovoriť. Niekedy hlasy performeriek zastúpi reprodukovaný hlas. Tak ako sa živé hlasy pohybujú v rôznych tóninách, prehovárajú prirodzene i spevavo, milo aj agresívne, voiceover je tiež občas zvukovo deformovaný, čo môže naštrbiť autenticitu sprostredkovanej informácie.

Hlas v inscenácii ale nie je len zvukom tvoreným kmitaním ľudských hlasiviek, ale aj nástrojom moci. V jednom z obrazov sa ženy zaoberajú témou voľby. „Je dôležité, aby sme sa zamysleli nad tým, komu dáme svoj hlas,“ hovoria. Prizeráme sa typickej rodinnej diskusii – napríklad pri večerných správach, repliky sú možno aj preto trochu klišéovité: „Máš právo ovplyvňovať to, ako sa veci dejú v našej krajine.“ – „Tvoj hlas má moc, náš hlas má moc.“ Alebo: „Máš pravdu. Budem sa viac zaujímať a rozhodnem sa.“ Scéna vykročuje zo zdanlivej banálnosti vďaka pohybu, ktorý naprieč celou inscenáciou narúša statickosť slova a buď ho obsahovo dopĺňa, alebo naopak vytvára voči nemu kontrapunkt. Niekedy sú pohybové väzby, krátke tanečné choreografie či gestá významovo opodstatnené, občas pôsobia trochu samoúčelne.

Prečo na Slovensku kandiduje do parlamentu tak málo žien? Dôvody sú rôzne: tradície, ktoré politické angažovanie sa považovali skôr za mužskú záležitosť, ďalej rodinné záväzky, starostlivosť o domácnosť, absencia mentorov, diskriminácia… Ženy často rezignujú na niektoré funkcie z obavy, že ich hlas aj tak nebude dostatočne vypočutý. Mnohé sa preto radšej spoľahnú na „silných“ mužov: „Tí sa vedia postarať.“ „Mám rada, keď niekto urobí rozhodnutia. Čo mňa je do toho, či mám mať na dome okná drevené, plastové alebo hliníkové.“ Iná žena druhú provokuje: „A čo sa deje s tvojou maternicou ti je jedno?“

Napriek tomu, že to všetko poznáme, stále sa hýbeme v kruhu tých istých príkazov, komentárov a otázok: „Máš svoje dni?“ „Nohy spolu.“ „Strašne nahlas rozprávaš.“ „Príliš veľa premýšľaš.“ „Nehysterči!“ „Vyjadruj sa ako dievča.“ „Pani, vy sa počúvate?“

Hľadanie svojho hlasu

Napriek tomu, že inscenácia sa nevolá „ženský hlas“, ale iba HLAS, dôraz je na rozmanitých ženských charakteroch. V ich zobrazovaní sú performerky pomerne presvedčivé – každá je osobitá svojím zjavom, hereckým prejavom. Ukazujú, že hovoriť o ženskom hlase neznamená hovoriť o hlase, ktorý znie zakaždým rovnako. Každá z nás sa vyjadruje inak, volí rozličné slová, vyslovuje ich s inou kadenciou. „Ak by sme všetky hovorili nahlas a o všetkom, kto by nás potom počúval?“ Heidi Šinková je raz introvertnou opatrnou ženou, aby neskôr predviedla boxersko-tanečný duet s Barborou Janákovou. Barbora Michalcovská svojím operným spevavým hlasom vnáša do inscenácie vtip a nadhľad, no súčasne nás necháva uvedomiť si, ako spôsob a štýl prednesu dokážu ľahko ovplyvňovať obsah. Vážne slová neraz ignorujeme len kvôli tomu, že hlas, ktorý ich hovorí, nepôsobí dôveryhodne.

Scénografiu tvorí šesť posuvných paravánov obložených zvukovou izoláciou, aká sa používa napríklad v nahrávacích štúdiách. Paravány majú po obvode jednej strany naťahané LED svetelné pásy. Počas predstavenia ich ženy podľa potreby presúvajú – sú veľmi jednoduchým, no funkčným prvkom, ktorý dokáže ohraničiť určitý výstup, vytvoriť dojem rôznej hĺbky priestoru, otáčaním rozpohybovať scénu alebo poskytnúť úkryt pre niektorú z herečiek. Tvárne sú aj v úvode spomínané pánske košele. Keď už nie sú čepcom, stávajú sa niekedy sukňou, potom symbolom mužského tela, inokedy sa košeľa zmení na dojča, ktorému Heidi Šinková spieva detskú riekanku. Hlasy niekedy sprevádza hudba Tomáša Prištiaka. Nie je však dominantným prvkom inscenácie, skôr vytvára prechody medzi scénami, dokresľuje výrazové naladenie.

Spájajme sa a kričme

Bolo by skvelé, keby sme sa postaveniu ženy v spoločnosti už nemuseli venovať. Zdá sa však, že sme ešte na míle ďaleko od toho, aby sa tento námet stal nezaujímavým. Aj reakcia publika na premiére potvrdila, že tieto otázky opakovane treba otvárať a inscenovať. Divadlo NUDE, ktoré inscenáciou prirodzene pokračuje vo svojej dramaturgickej línii, bude mať o čom písať a čo tvoriť ešte veľmi dlho.

Hoci, ako zaznie v inscenácii – čo je to vlastne ženská agenda? „Ja som žena a sama neviem, čo to znamená,“ vraví jedna z performeriek. HLAS sa primárne zaoberá hlasom ženským, avšak obzvlášť v dnešnej politicko-spoločenskej atmosfére môžeme v inscenácii hľadať oveľa širšie posolstvá, prekračujúce rámec jedného rodu.

Dnes svoj výraznejší hlas hľadá v slovenskej spoločnosti napríklad kultúrna obec, ešte oveľa hlasnejšie by mali kričať pamiatkari či environmentálni aktivisti a aktivistky. Už sme si zvykli spájať svoje hlasy na námestiach, počas rozmanitých protestov, avšak naše hlasy u politickej reprezentácie ostávajú stále nevypočuté. Nad občianskym hlasom ulice, zdá sa, stále víťazí hlas arogantnej moci.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová