Barbora ForkovičováKto sa niekedy prelúskal Hviezdoslavovou Hájnikovou ženou si musí pamätať, že príbeh hájnika Michala a jeho ženy Hany je starostlivo vtesnaný medzi siahodlhé lyrické opisy oravskej prírody, ktoré nad dejovou líniou značne prevládajú.
Naopak je to v inscenácii Spišského divadla, pre ktoré túto epickú báseň adaptoval Kamil Žiška. Vo svojej dramatizácii kladie najväčší dôraz na osud mladej dvojice. Prírodné vplyvy a prostredie samozrejme neignoruje – na javisku sa viac či menej zdarne prejavujú prostredníctvom scénografie a postáv troch starcov. Tí pôsobia ako trojjediný rozprávač, tlmočia Hviezdoslavove verše, najčastejšie ich dopĺňajú citlivými metaforickými obrazmi využívajúc drevené palice či latky. Ladným slovom tak vytvárajú tajomné prostredie hustých slovenských lesov, niekedy však skĺznu k prílišnej horlivosti, akoby herci chceli dať najavo, ako bravúrne zdolali verše nášho najväčšieho, no aj najkrkolomnejšieho básnika.
Okrem toho Starci tvoria súčasť scénografie (napr. keď vytvoria most, z ktorého sa dvojica pozerá do rozbúrenej rieky), ktorá je sama o sebe veľmi prostá. Neurčitý biely priestor sa mení podľa potreby na les, chalupu, alebo dom grófa Villániho. Tieto zmeny inscenátori dosahujú pomocou svetelného dizajnu, ktorý, žiaľ, pôsobí príliš jednoducho, až prvoplánovo (les – zelené svetlo, nebezpečie – červené a pod.). Rovnako nepresvedčivé sú obrazy paríp, jeleňov či chalupy, vytvorené na plachtovom zadnom prospekte pomocou tieňohry. Všetky spomenuté prvky tak načrtávajú obraz prostredia, v ktorom sa príbeh odohráva, no nedosahujú jeho celistvosť.
Kamil Žiška, ktorý vlastnú dramatizáciu aj režíroval, k inscenácii pristupoval jemne, ba priam poeticky. Odrazilo sa to nielen na spomenutej scénografii a riešení prírodných pásiem básne, ale hádam najciteľnejšie aj na herectve. Napriek tomu, že dramatická zápletka by to umožňovala, režisér nedáva priestor veľkým vykričaným vášňam, primárne stavia na zvnútornení citov a pokojnom konaní. Až do extrému však zachádza v momente, kedy Hana v sebaobrane zabije Villániho. Najdramatickejšia situácia diela na scéne postráda gradáciu a napätie, čím pôsobí vyprázdnene a hlucho.
Podobný problém (emočná hluchosť) je príznačný pre celú inscenáciu. Žiškova režijná koncepcia má jasné lyrické tendencie, či už pri hereckej práci s rekvizitou (vždy jednoduchou a multifunkčnou), gestom, či zameraním sa na medziľudské vzťahy (láska Hany a Michala, téma otcovstva) a ich krehké zobrazenie (napr. dvojica na svadbe urobí v objatí iba pár tanečných krokov). Napriek tomu, že herci zvládli lyrické polohy svojich postáv, mnoho výstupov ostalo na polceste k vytvoreniu cielenej atmosféry tej-ktorej scény, čo je veľká škoda, pretože režisér na iných miestach v inscenácii ukázal, že dokáže vystavať silne emotívne sekvencie (napríklad scéna, v ktorej Hana so spevom perie Michalovi košeľu).
Herecky najviac vynikla Petra Kriváčková a to nielen preto, že je jedinou ženou v inscenácii. Jej Hana je pokorná, no silná – do veľkej miery je motivovaná láskou k manželovi a Bohu. Pod vplyvom pomýlenej spoločenskej morálky je považovaná za vyvrheľku, následkom čoho stráca zdravý rozum. Kriváčková citlivo zobrazuje Hanino pomätenie hlavne prostredníctvom mimiky a nesústredených výpovedí.
Rozpačitejšie už pôsobil Peter Olejár v úlohe hájnika Michala, a to hlavne pre jeho mladistvý vzhľad. Napriek jeho hereckému úsiliu sa mu len málokedy podarilo vytvoriť dojem mužného hájnika a popri výrazne stvárnenej Hane tak pôsobí menej nápadne.
Hájnikova žena je zaujímavá najmä svojou lyrickosťou a krehkosťou. Obdivuhodná a viditeľná je tu sústredená herecká práca, čo sa najviac prejavuje v zvládnutí Hviezdoslavových veršov a v jemnom prístupe k postavám. Ťažko povedať, kde sa stratilo a čo vlastne tvorí ohnivko, ktoré by spojením všetkých častí dodalo inscenácii celistvú atmosféru a silnejší emočný náboj. Bez neho je však pocit neúplnosti nepotlačiteľný.
*Autorka je študentka Katedry divadelných štúdií na VŠMU
