Marek GodovičSlovo spolupráca na festivalových diskusiách zaznievalo hneď niekoľkokrát. Volanie po intenzívnych koprodukciách je pri stále nedostatočnej tanečnej infraštruktúre na Slovensku viac ako potrebné. Zároveň, odhliadnuc od finančných prostriedkov, je spolupráca, zdieľanie skúseností a ideí v rámci tvorby niečo pre tanec charakteristické. V produkciách uvedených na festivale sa to len potvrdilo.
Prežiť a dúfať
Premiéra interdisciplinárneho diela IHOPEIWILL hneď v prvý festivalový deň dramaturgicky veľmi vhodne priblížila atmosféru prevládajúcich spoločensko-politických udalostí. Tanečnica Soňa Ferienčíková, vizuálna umelkyňa Mária Júdová Tichá a zvuková dizajnérka Alexandra Timpau v spolupráci s choreografom Jarom Viňarským pripravili spektakulárny projekt, ktorý prepája viacero umení aj pohľadov na svet, v ktorom žijeme. IHOPEIWILL je zároveň vyvrcholením voľnej trilógie, ktorá prostredníctvom tanečnej performancie a silnej zvukovej či vizuálnej inštalácii otvára aktuálne témy ako (seba)reflexia minulosti, ekológia, potreba zmeny pohľadu na spoločenské javy. Predchádzali mu diela EVERYWHEN (2018) a INBETWEEN (2021).
Inšpiráciou pre „performatívnu udalosť“, ako IHOPEIWILL tvorkyne nazývajú, boli rozhovory s ľuďmi z rôznych spoločenských vrstiev, rôznych národností, skúseností či veku. Témou rozhovorov boli obavy o budúcnosť, ich pohľad do obdobia, ktoré je pred nimi v rámci osobného prežívania, a rovnako i zachovanie spoločenského dobra pre budúce generácie. Tieto inšpirácie buď vo forme vizuálnych alebo hlasových záznamov boli prítomné vo všetkých troch častiach večera.
Po dramaturgickom úvode Jara Viňarského o okolnostiach vzniku diela, mali diváci a diváčky možnosť prezrieť si výstavu portrétov ľudí, s ktorými sa tvorivý tím rozprával. Na paneloch boli okrem fotografií aj úryvky z rozhovorov a QR kódy, ktoré odkazovali na záznamy celých interview. Po tejto prvej časti performancie sa v zástupe divákov začala objavovať tanečnica Soňa Ferienčíková, ktorá na seba namotávala dlhý prúd elastickej látky ležiacej na zemi. Tá sa vinula ako had až dolu do divadelnej sály, uprostred ktorej stála konštrukcia tyčí uzemnených rozmernými nádobami s vodou. Po fragmentoch videoinštalácií rozhovorov s vybranými účastníkmi, ktoré sa premietali aj na plátne v sále, sa Ferienčíková postupne odvíjala z látky a vešala ju na konštrukciu. Prepájala s ňou priestor medzi tyčami, ku ktorým sa zakotvovala. Vytvárala tak sieť, ktorá jej postupne stále viac prekážala v pohybe až do úplného uviaznutia. Tlačila ju, snažila sa prekonať jej odpor, ktorý bol každým ťahom silnejší, až ku koncu musela vynaložiť množstvo energie, aby dosiahla ukotvenie. Reakcia elastickej látky na telo je okamžitá, dokáže ho vymrštiť, čo znamená ďalšiu zmarenú šancu niekde sa zakoreniť a nájsť rovnováhu. Zároveň sa z výrazu tanečnice dá čítať, že každé ukotvenie v priestore jej spôsobuje stále väčšiu námahu a utrpenie. Až do úplného vysilenia. Čo všetko musíme v sebe a voči sebe navzájom vybojovať, aby sme dosiahli svoj cieľ?
IHOPEIWILL je dielom urputnej snahy získať rovnováhu, byť v niečom zakotvený, vo svojich hodnotách, predstavách, skúsenostiach, vedomostiach i emóciách. A zároveň v tomto svete zostať slobodný.
Pohľad na ženy vs. pohľadom ženy
Program festivalu sa zameral aj na ženy tvorkyne rovnako ako na reflexiu feministických tém. Sólo Carrie tanečnice Agathe Tarillonovej v réžii a spoluchoreografii Tomáša Danielisa (Radical Empathy) sa inšpiruje obrazmi ženského tela naprieč kultúrami a náboženstvami. Výber z nich sa počas performancie premietal v zadnom pláne scény. Pre tanečnicu to však netvorilo definitívny významový rámec, ten dosiahla sústredeným opakovaním pohybových partitúr, ktoré sa s premietanými obrazmi dostávali do kontextu a polemiky. Zo svojho tela Tarillon vyabstrahovala číry pohyb založený na napätí svalov a uvoľňovaní akcie, aby vzápätí vytvorila niečo maximálne sústredené a pravdivé. Teda to, čo chýbalo lascívnym, žoviálnym či idealizovaným obrazovým fragmentom na projekčnom plátne.
Vo svojom sóle Filoména tanečnica z Guatemaly Indira Habana Chamalé Ortiz, ktorá je súčasťou súboru Divadla Štúdio tanca, zase pohybovo rozpracovala autentický príbeh. Ten pochádzal z obdobia vojenského konfliktu v roku 1935 v Mexiku. Mladé dievča Filoména aj s rodinou utieklo pred násilím z Veracruzu a spolu sa usadili v odľahlej dedinke. Jej rodina, pôvodne zložená z hudobníkov, sa na farme snažila nájsť nový zmysel života. Do tejto konkrétnej udalosti vsadila tanečnica svoje telo a pohyb. Sólo Filoména bolo premiérované ako súčasť trojvečera tanečníc z Divadla Štúdio tanca, kde už nejaký čas pracujú aj s variabilnejšími formátmi, ako je ucelená celosúborová inscenácia.
Predstavenie Vyjdu z lesa, vyjmu páteř ze svého hřbetu a budu ji mít místo meče sa síce pre zranenie tanečnice napokon nekonalo, ale v rámci večera spolutvorcovia Honza Malík a Romana Maliti predstavili aspoň koncept diela. A to spojením ukážok textov s vizuálnymi fragmentmi z predstavenia. Dielo reflektuje osobnú skúsenosť so zrážkou s diktatúrou v Bielorusku, ktorá potláča akýkoľvek prejav protestu a nesúhlasu.
Kamera v zrkadle oka
Choreograf a vizuálny umelec pôsobiaci v Belgicku, Stanislav Dobák, v rámci festivalu predstavil svoju pohybovo-vizuálnu inštaláciu Extant. V diele badať jeho charakteristický rukopis tanečného a vizuálneho umelca – jeho podstatou je prenášanie naživo snímaného obrazu na plátno. S týmto prístupom sa v tvorbe Dokáka a jeho partnerky Jamie Leeovej stretávame už niekoľko posledných rokov. V slovenskom kontexte to bola inscenácia Jumble, ktorú vytvoril v Divadle Štúdio tanca či hosťovanie projektu Dreams na festivale Kiosk 2015. Počas Nu Dance Festu tvorivý tím prestaval komorný priestor P*AKT-u na malé laboratórium či ateliér, v ktorom pred očami divákov a diváčok naživo natáčal tanečný film. Princíp snímania živej akcie a jej premietania je v divadelnom kontexte známy už niekoľko rokov pod pojmom live cinema. Dobák však tento tvorivý prostriedok používa ako niečo, čo určuje celý mechanizmus performancie a stáva sa vysvetlením celej existencie diela.
Celý produkčný tím technicky pomáha v príprave a realizácii záberov. Je priznaný a dokonca sa stáva jednou z línií celej choreografie. Je v nej zachytený celý proces skúšania akcie dvomi tanečníkmi – Stanislav Dobák a Jamie Lee sa objavujú a v spleti príprav záberu zase strácajú. Stali sa súčasťou prechodov procesov, kde každý má svoje miesto a aj pohyb techniky a premiestnenie plátien má svoj čas a svoju reálnu dĺžku. Pritom plynie ako prírodopisný dokument, v ktorom môžeme na plátne sledovať procesy vzniku niečoho síce fyzicky neživého, ale vnútorne krehkého a vzájomného.
Sledujeme prerod tela cez viacero videní, cez objektív kamery, cez súbor činností, ktoré obrazu napomáhajú v podobe asistentov a asistentiek, aj okom samotného diváka. Definovanie realít prostredníctvom pohybu až do výsledného tvaru, v ktorom sa na plátne objavia fragmenty tiel tanečníkov, ktoré medzi sebou komunikujú. Zachytený je pritom aj celý náročný proces technickej prípravy, kde všetko musí do seba zapadnúť ako v procesoch v prírode.
Kamera sa stáva vyjadrovacím prostriedkom, ktorým vzniká niečo nové. Pre dosiahnutie dokonalého obrazu, zvuku a celého sveta, musí človek vynaložiť množstvo umeleckej aktivity a námahy, v ktorej sa môže takmer stratiť ten očakávaný vysnívaný výsledok. V prípade diela Extant sa tento vizuálny zázrak nakrátko objavil v podobe pohybu paží či iných fragmentov tela oboch tanečníkov, ktorí sa naháňali. Na chvíľu sme tak zabudli aj na filmovú techniku a vnímali iba ich telá. Najlepší divácky pohľad sa počas festivalu naskytol hlavne zo zadných radov, kde mohli diváci poňať celú šírku tvorivých pochodov od myšlienky cez realizáciu až po samotné dielo.
A buď svetlo
Kým prvý deň festivalu začal sústredenou analýzou budúcnosti, posledný večer sa týkal vtipného zadefinovania divadelného priestoru tu a teraz. Performancia Let There Be Light talianskeho režiséra a choreografa Simoneho Sandroniho vznikla priamo pre festival ako jednorazová performancia, do ktorej boli oslovení festivaloví technici. Začínala tým, čo dôverne poznajú divadelní či taneční tvorcovia – svetelnou stavbou predstavenia. Podobne ako pri Extant sme sa dostali do zákulisia.O problémoch prípravy predstavenia diváci často ani netušia, pretože vidia len výsledok. Autentická skupina unavených a do seba uzatvorených technikov (David Cartwright, Juraj Čech, Robert Klváček, Jakub Pišek) sa okrem technického zabezpečenia predstavenia musí konfrontovať aj so svetom premotivovaných tanečníc (Veronica Messinese, Rossella Delvecchio), ktoré expandujú do priestoru skôr, ako je pripravený na ich pohybovú akciu.
Za burácajúcej hudby populárnych šlágrov sa unavene, mľandravo, ale aj akčne snažia poskladať setup tanečného predstavenia. Technik stojí na lešení a márne sa cez hluk hudby snaží komunikovať s kolegom, ktorý mu nie je ochotný pomôcť s kabelážou. Jeden technik prinesie časť praktikábla, aby ju druhý vzápätí odniesol ako nepotrebnú. Takýchto čarovných momentov bolo v performancii niekoľko. Po chvíľach ostychu či ignorácie sa skupina technikov s flegmatickým nasedením i svojským zmyslom pre pohyb dokonca vložila do tanečnej choreografie.
Uvažovanie nad divadelným priestorom, ktorý sa aj vplyvom svetla či rôznych technických komponentov mení na magické miesto, vytvorilo kontext pre pohľad dovnútra vzniku diela. Zároveň performancia priniesla aj prelomenie bariér medzi dvomi svetmi, ktoré naoko vytvárajú jeden celok, ale zároveň sa v ňom prejavujú ich odlišné predstavy či sociálne statusy. Na záver za revu elektrických gitár v rukách dvoch technikov sa v šialenej choreografii predstavila aj dvojica detských performerov (Cyprián Šulej a Gréta Gerbocová), ktorá priniesla krátky a úderný manifest o určovaní pravidiel a ich porušovaní. Toto uvažovanie o strete dvoch svetov na jednom mieste bolo cenným spontánnym zážitkom. Priblížil proces tvorby, ktorý je sám o sebe výsledkom.
Choreograf v ringu
Už počas minuloročného festivalu prišiel na Slovensko formát Choreograf v ringu vytvorený českým zoskupením Pulsar (autormi idei sú Honza Malík a Tereza Krčálová). K duelu pozval Honza Malík tentokrát viaceré osobnosti slovenského tanca, ktoré väčšinou tvoria v zahraničí: Peter Šavel, Katarína Brestovanská, Milan Tomášik, Robie Legros, Jana Tereková a Stanislav Dobák. Konkrétne zloženie diskusií bolo známe vždy až v deň konania. Malík večer viedol ako moderátor formou talkshow. Štruktúra bola pritom vždy rovnaká: najprv zoznamovací „dotazník“, ktorý neskôr prechádza do širšieho rozhovoru, v ktorom pozvaní umelci a umelkyne môžu na seba reagovať. Bolo dobré vidieť, že v rámci tanečnej komunity tvorcovia vedia viesť zanietený i hĺbavý dialóg, samozrejme podľa povahy diskutujúcich. Podnetné je tiež dozvedieť sa viac o osobitom videní umenia a tanca jednotlivými choreografmi a choreografkami, keďže súčasný tanec sa na stránkach bežných periodík vyskytuje skôr sporadicky a na osobné rozhovory veľakrát v prúde pracovných dní nie je čas. Skôr ako súboj myšlienok je cieľom Choreografa v ringu spoznávanie spôsobu myslenia jednotlivých pozvaných a priestor pre ich úprimnú reakciu. Každý ring otvoril niekoľko podobných tém týkajúcich sa problémov tanečného umenia na Slovensku v porovnaní so zahraničným, ale aj špecifických otázok, ktoré odrážali skúsenosť jednotlivých choreografov a choreografiek.
V poslednom ringu Tereková vs. Dobák sa mohli do diskusie zapájať dokonca aj diváci a diváčky a tak z večera vyvstali ďalšie otázky. Choreograf v ringu je vhodným priestorom, ktorý zároveň vtipne so zveličením ukáže aj inú stránku tanečníkov ako tú fyzickú na scéne. Práve táto možnosť zdieľať svoje skúsenosti a nenútene sa pozrieť na inú tvorbu ako svoju, je v slovenskom kontexte výnimočná. Pre tanečníkov to bola výzva aj v tom, že mnohí o tom druhom a jeho tvorbe niekedy ani nevedia. V tomto prípade aj práve preto, lebo všetci zúčastnení tvoria a žijú v iných krajinách. Ktovie akoby v takomto formáte obstáli umelci z iných umeleckých druhov…
Nu Dance Fest v dobe, kedy súčasný tanec (a vlastne celé umenie) na Slovensku bojuje o svoje budúce miesto, prišiel s možnosťami možného ďalšieho vývinu v podobe spolupráce. Ponúkol opäť niekoľko hutných tanečných večerov i diskusií. Festival si udržiava diváka, ktorý už dávno nie je len pravidelným návštevníkom či príležitostným nadšencom tanečného umenia. Nu Dance Fest sa stal priestorom, kde sa môže stretnúť rôznorodá skupina divákov a diváčok.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
