Nepochopená (seba)láska jedného kráľa

Pozadie vzniknutej inscenácie tvorí niekoľko vrstiev textu, ktoré sa okrem toho ešte viažu na skutočnú historickú postavu. Už samotná Palmetshoferova hra vychádza z historickej drámy Shakespearovho súčasníka Christophera Marlowa zo 16. storočia. Inscenátori sa pod vedením režiséra Maximiliána A. Sobeka v pohybovej monodráme zamerali na zobrazenie súkromnej roviny hry, politické dianie ustupuje do úzadia jedincovi. Nesnažia sa teda priblížiť dejiny Anglicka v 13. storočí, ale sprítomňujú pocity extravagantného a homosexuálne orientovaného panovníka, ktorý si proti sebe poštval šľachtu – okrem iného svojimi bujarými aférami s milencami. Tých totiž rozmaznával a zahŕňal darmi, čo samozrejme vyčerpávalo štátnu pokladnicu.

Pre úplnosť genézy inscenácie je nutné pripomenúť, že Divadlo iks už vlani v júni na základe totožného východiskového materiálu uviedlo v Novej Cvernovke javiskové dielo Edward II. Z neho ostala zachovaná kompletná scénografia (Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina) aj kostýmové riešenie (Alžbeta Vakulová). Hoci môžeme hovoriť o značnej recyklácii, v pozmenenom inscenačnom tvare je badať snahu o skomprimovanie témy, motívov a upriamenie pozornosti na hlavného hrdinu, jeho prežívanie a ego. Nový celok odstránením ďalších postáv reprezentujúcich jednotlivých členov panovníckeho dvora, ktoré predtým pôsobili skôr ako kulisa a zbytočne komplikovali dej, určite neutrpel. V aktuálnej inscenácii, ktorá bola uvedená v Štúdiu 12, sa tak už neobjavuje Edwardova manželka kráľovná Isabella, jej milenec Mortimer, či Edwardovi obľúbenci a milenci ani rytieri Gaveston a Spencer. Výlučným aktérom a zároveň centrom aktuálnej inscenácie je tak do seba zahľadený Edward II. v podaní Michala Nogu, ktorý sa stoj čo stoj usiluje obhájiť vlastné právo na dobrodružstvo lásky.

Cez tohto nepochopeného hrdinu mali tvorcovia ambíciu priniesť tému dôležitosti lásky v živote človeka. Ak jej totiž niet, toto prázdne miesto nedokáže nič zaplátať a človek sa utápa v hneve a frustrácii. Polemizovať by sa dalo o tom, či je prepieraná podoba lásky skutočne úprimná s hlbokými citmi, alebo len povrchná, žiadostivá, márnotratná. Inscenátori totiž Edwarda II. vykresľujú ako rozšafného muža-dieťa, ktorý rád hýri, užíva si lesk dvora a výhody svojho postavenia. Edward II. je nedospelý, detinský, infantilný. Nogovým častým výrazovým prostriedkom je preto trucovanie – buď rozhnevane kope nohami vo vzduchu alebo si strháva plášť, ktorý skrčí ako handru. Stále upozorňuje na to, že niečo „chce“ a takisto má potrebu zdôrazňovať, čo všetko jeho osoba znamená: „Láska som ja!“, „Štát som ja!“ V rámci vybraných textových pasáží však občas bez väčšej kontextualizácie vyslovuje výroky hlásajúce boje, vyvolanie vojny a záhuby. Noga sa ako excentrický panovník odetý v zlatom plášti s kartónovou korunou zlatej farby energicky pohybuje po scéne, behá hore-dolu, cupitá malými krôčikmi alebo sa presúva tanečným krokom. Je celkom zjavné, že pocit výslnia si užíva. Spupnosť a narcistickú povahu Edwarda herec názorne ukazuje, keď v rytme rádiových popových hitov na vrchole svojho trónu, ktorý je pokrytý zlatou splývavou lesklou látkou, v opojenosti zo seba samého pózuje z rôznych uhlov, vypúča zadok či brucho. Okrem plášťa a koruny má na sebe len slipy – kráľ je obnažený a zmysel pre správu štátu a povinnosti mu veľa nehovoria. Na to, že je vládcom, si spomína hlavne v okamihoch, keď chce presadiť svoj životný štýl a obhajovať svoje privátne ciele. Noga demonštruje však aj skryté prežívanie Edwarda, keď zrazu skríkne priamo do publika: „Čo tak pozeráte? Už sa to roznieslo?!“ „Čo vám vadí? Že priateľ leží po mojom boku?“ Zaujímavé sú sekvencie, v ktorých uvažuje nad tým, aké postavenie má v jeho živote láska. Kladie ju na piedestál tam, kde majú iní Boha. Rozpráva o tom, ako potrebuje toto prázdne miesto vyplniť: „Mám byť svojím Bohom? Triasť sa pred sebou samým?“ Poddáva sa láske alebo jej predstave a stáva sa jej otrokom. Z interpretácie postavy vyplýva, že škandálom vôbec nie je láska pociťovaná voči rovnakému pohlaviu, ale to, že je koncipovaná ako fetiš, ako niečo, na čo si robí samozrejmý nárok a vlastnícke právo.

Tvorcovia si podľa všetkého zvolili až zbytočne komplikovaný východiskový materiál na to, čo sa zrejme snažili odkomunikovať. Súčasťou inscenácie je akási „autoterapeutická vsuvka“, ktorú by bolo možné chápať ako autorskú výpoveď. Otázne je, či prirodzene vyplynula zo spracovávanej témy, alebo či mala celá inscenácia smerovať práve k tomuto okamihu. Noga po predele, keď sa po náročnej pohybovej časti zhlboka vydýcha, vystupuje z voľne koncipovanej roly kráľa a sprostredkúva svoj osobný príbeh herca a najmä človeka. Najprv sa trochu posťažuje na nedostatok hereckých príležitostí, no jeho hlavným zámerom je tlmočiť divákom potrebu priateľstva, pochopenia a prijatia. Priznáva pocity nedocenenia, keď hovorí o tom, ako je pre svojich kamarátov síce bútľavou vŕbou, no jeho už nemá kto vypočuť. V istom okamihu zase kritizuje spoločnosť, ktorá na jednej strane hlása otvorenosť, ale na druhej strane si vyžaduje istú uniformnosť. Kto nezapadá do stanovených koľají, si v nej len ťažko nájde svoje pevné miesto. Tu však začína Noga „tlačiť na pílu“ s rozpačitým apelom, aby sa ľudia mali skutočne radi, a nielen sa vlažne rešpektovali. Táto jeho naliehavá výzva vyznieva však v konečnom dôsledku nielen rozpačito, ale aj naivne a utopisticky.

Inscenácia akoby bola rozpoltená práve v tejto rovine, keď prostredníctvom osobne zaangažovanej textovej časti hlása potrebu súznenia, harmónie a lásky, a na druhej strane sa koncentruje na hrdinu, ktorý tomuto presvedčeniu odporuje. Edward II. navyše neprechádza nejakým vnútorným prerodom, stále zostáva v rovnakom nastavení ublíženého, urazeného a roztrpčeného, ktorému iní škodia a nerešpektujú jeho city a potreby.