MLOKi

Neobchádzajte Prešov

A túto poznáte? „Obchádzam Prešov, juchu, juchu, aj keď zatiaľ iba v duchu, duchu…“ Nie tak dávno – koncom mája – túto pesničku ako nemý výkrik pustili do sveta chlapci z prešovskej skupiny Heľenine oči. Aj vďaka vydarenému klipu sa rýchlo zapísala do dejín mesta, v ktorom sa už desaťročia so zatajeným dychom šepká o mýtickom a legendárnom diaľničnom obchvate. 

Divadelní patrioti z Prešova však vzali všetko do svojich rúk a ani nie o mesiac nato otvorili vo svojom meste vlastnú cestu. Zabudnite na bájny obchvat. V zatiaľ oficiálne neotvorenom kultúrnom centre Stromoradie v piatok 29. júna 2018 bez účasti papalášov prestrihlo Prešovské národné divadlo pásku Ceste hrdinov od Michaely Zakuťanskej. Ide o piatu premiéru PND – divadla, ktoré rastie a dozrieva so svojimi aktuálne zhruba tridsaťročnými divákmi. Divadla, ktoré prešlo dlhú cestu od stratených Single radicals, až kým sa dostalo na Cestu (hľadajúcich sa) hrdinov.

Musím poznamenať, že toto je prvá inscenácia, v ktorej neúčinkuje jedna z ikonických tvárí tohto nezávislého divadla Gabriela Marcinková Mihalčínová. V inscenácii nestretneme ani ďalšiu stálicu tohto divadla Tomáša Mischuru. Zo šiestich hercov má za sebou skúsenosť s účinkovaním v PND iba Andrej Sisák.

Aj nové metly ale metú dobre. Na najdlhšej slovenskej turistickej trase, na Ceste hrdinov SNP, ktorá má 769 km a vedie od Devína po Duklu, plánuje šesť mladých ľudí počas necelého mesiaca zamiesť so svojím starým životom. Andrej Palko ako historik Henrich je unavený z hektického života v hlavnom meste, túži po vidieckom domčeku kdesi na východnom Slovensku, kde by si chcel založiť rodinu a nájsť pokoj. Na cestu sa vydáva so svojou priateľkou Terezou (Lýdia Petrušová) s jasným imperatívom – buď sa na konci cesty rozídu alebo zoberú. Dovtedajšie provizórium bez jasného rozhodnutia áno či nie musí skončiť.

Bohémka a autorka nízkej literatúry Tereza sa na tejto ceste Henrichovi stále viac vzďaľuje. Bojí sa vystúpiť z prúdu. V lese stretávajú architekta a Terezinho bývalého priateľa Andreja (Róbert Nižník), ktorý sa rozhodol úplne zjednotiť s prírodou, čo ho zbližuje s východnými filozofiami. Zaujímavou dvojicou postáv sú Janík (Andrej Remeník) a Janko (Andrej Sisák). Druhý je vnútorným hlasom toho prvého. Andrej Sisák v maskáčovom kostýme od hlavy po päty je svedomie, ktoré sa skrýva, ktoré je v lese ťažké nájsť, ktoré je ľahké prehliadnuť, ako aj nepočuť. Mladá hviezdička zo Superstar Janík je už vo svojich osemnástich rokoch na pokraji úplného vyhorenia a neustále sa konfrontuje s ostatnými, a rovnako so svojím nekompromisným vnútrom. Pozoruhodnou postavou je mladučká Prešovčanka Dominika (Miriam Ryšavá). Z jej dievčenskej tváre priam žiari idealizmus a naivná dobrota. Snaží sa emancipovať od svojich rodičov, nájsť si vlastnú víziu, čo sa stáva nevyhnutným najmä od momentu, keď jej otca zatvoria do väzenia.

Baumanovskí ponevierači, tuláci, hráči a turisti sa spoločne trmácajú po stopách hrdinov, aby našli samých seba a naplnenie svojho života. Vraví sa, že každá cesta je už cieľ, čo však sami netušia. Nevedia, že intuitívne konajú správne. Cesta hrdinov SNP sa stáva ich skrátenou verziou slávnej Jakubskej cesty do Compostely. Stávajú sa z nich pútnici bez ohľadu na to, v čo veria, pretože ich púť má začiatok aj koniec. V tom sa líšia od väčšiny svojich rovesníkov blúdiacich v kruhu. Rozhodli sa fungovať lineárne tam, kde všetko bezútešne cirkuluje. Nevedia ako, ale chcú sa vymaniť z nekonečnej špirály konfliktov, vojen, nešťastných vzťahov, nezodpovednosti, neslobody, devastácie životného prostredia… Hľadajú svoje osobné hrdinstvo. A táto cesta nikdy nekončí.

Najhoršie je však zostať stáť. Zmysel sa skrýva v pohybe. Aj inscenácia je koncipovaná ako cestovanie zo začiatku na koniec. Skutočný život sa tu predstavuje ako aktivita, nie ako ľahostajná apatia. Diváci sedia popri stenách komorného priestoru, kde sa nezmestí viac než sto ľudí. Medzi nimi postupne prejdú herci z jednej strany sály na druhú a v závere sa vrátia naspäť. Cesta začína a končí na rozprestretých karimatkách (statický prvok scény), medzitým ju lemujú drevené hranoly rozličnej dĺžky s rôznym využitím (dynamický prvok). Sú to tak turistické stĺpiky (aký smer nasledovať?), ako aj pamätníky hrdinom, ktorí na tejto ceste v minulosti padli (prečo ľudstvo stavia pomníky?). Okrem toho sú využité aj ako zbrane, ohnisko či rôzne iné scénické prvky. V závere Andrej vybuduje z týchto hranolov symbolický pamätník ako bodku za ich dlhým putovaním. Zakuťanskej postavy takto nevyhnutne vyvolávajú otázku, aký pomník si človek svojím životom buduje a čo mu naň raz napíšu.

Najdôležitejšia turistická magistrála Slovenska je značená červenou farbou a vinie sa krajinou ako Ariadnina niť. Aj značky na hranoloch sú červené. Pomedzi repliky postáv sa celou hrou nástojčivo tlačí nevyslovená otázka, či mladý človek vie nájsť v hektickom labyrinte sveta červenú niť svojho života, ktorá mu pomôže nájsť zmysel jeho existencie. Odpoveď si musí dať každý sám. Možno aj po predstavení, kráčajúc dlhým Kmeťovým stromoradím v Prešove. Nie je to len ulička, ktorá kopíruje niekdajšie mestské hradby, ani obyčajná aleja, ale jediné miesto, kam sa v meste nedostanete autom. Je viac než symbolické, že PND najnovšiu inscenáciu uviedlo práve tu, lebo svoju cestu hrdinov si musí prejsť každý sám a po „vlastných“.

Cesta hrdinov v réžii aj scénografii Zoje Zupkovej posunula tvorbu PND ďalej. Je filozofickejšia a vážnejšia, ale stále rovnako existenciálna ako predchádzajúce autorské výpovede Michaely Zakuťanskej a ostatných tvorcov divadla. Predstavuje kontinuitu a zároveň progres. Zreje ako dobré víno.

Žiaden obchvat vám nedá toľko, čo Cesta hrdinov. Neobchádzajte Prešov(ské národné divadlo), juchu. Spomaľte svoj život a zastavte sa v duchu.

(Michaela Zakuťanská: Cesta hrdinov. Prešovské národné divadlo, 29. jún 2018)

No items found