Alžbeta VakulováAká bola tvoja cesta k bábkarskej scénografii? Inklinovala si k tvorbe bábok či bábkovému divadlu ešte pred začiatkom štúdia na Katedre bábkarskej tvorby na Vysokej škole múzických umení?
Skôr som inklinovala k maľbe a k výtvarnému umeniu všeobecne. K bábkam úplne nie. Priviedla ma k nim moja vtedajšia učiteľka na Strednej škole scénického výtvarníctva v Bratislave, ktorá mi povedala: „Vám sa to hodí, Miriam, choďte, skúste to“. Tak som si dala prihlášku na VŠMU.
Škola bola skvelá najmä v tom, že som nadobudla kontakty a priateľstvá, ktoré ma priviedli k rôznorodým projektom a príležitostiam. Robila som rôzne medziodborové spolupráce pre film či tanec. Musím sa ale priznať, že som nebola najlepšia študentka, bola som veľká rebelka a potrebovala by som v tej dobe mať viac disciplíny. Mala som ale šťastie na dobrých pedagógov. Potom som odišla na študijný pobyt do Chorvátska. Tam som si uvedomila, že ja tie bábky milujem. Cestu k nim som si našla postupne, keď som videla aj iné typy, iný prístup, kultúru. Nemala som k nim vzťah od začiatku, prišlo to až neskôr.
S čím si sa musela vysporiadať po absolvovaní školy, pri vstupe do praxe? Dokáže ťa tvoje remeslo uživiť?
Prechod zo školy bol plynulý. Popri divadelných projektoch som mala aj „obyčajnú prácu“ ako interiérová dizajnérka. Veľmi rýchlo som však pochopila, že to neviem skĺbiť so skúškami. Zlomovým bodom bola spolupráca s chorvátskym divadlom Dječje kazalište Branka Mihaljevića. V roku 2017 som tam robila jednu veľkú produkciu a stalo sa to, že bábky aj scénu vytopilo a ja som sa tam musela vrátiť, aby som ich opravila či nanovo vyrobila. Inscenáciu videlo už asi dvadsaťtisíc detí, stále sa hrá. Teraz je to už deviaty rok, čo sa tam vraciam a spolupracujem na rôznych projektoch, od divadelných táborov po nové inscenácie. Čiže, keď je dobrá sezóna, tak sa svojím remeslom uživím. Ale ako aj mnohí iní výtvarníci mám polovičný úväzok ako učiteľka výtvarnej výchovy. To je pre mňa taká tá finančná istota. Potom už len záleží na tom, ako dopadnú žiadosti o granty. Takže dá sa uživiť, ale nie je to jednoduché.
Čím sa odlišuje práca v slovenských a chorvátskych divadlách?
Ten najväčší rozdiel je v temperamente, v nadšení pre divadlo a jeho tvorbu. Tam, keď sa skúša, tak sa skúša. S nasadením a zápalom, ktorý u nás miestami absentuje. Samozrejme, je to individuálne, aby som nikoho z našej divadelnej obce neurazila. My máme definované, koľko čo bude trvať a málokedy sa ten čas prešvihne. Chorváti majú neuveriteľnú energiu, zo skúšobného procesu sa človek necíti taký unavený, to prichádza až potom. Ťažko sa mi to opisuje, ale je to iné. Na študijnom pobyte v Osijeku sa mi páčilo aj to, že v tom čase nemali úplne rozdelené katedry a všetci tak trochu študovali všetko. Činohra bola s bábkarinou, herci robili scénu, réžiu, dramaturgiu či kostýmy, bolo to také popreplietané. Každý bol nejakým spôsobom zahrnutý do chodu inscenácie. Teraz to zmenili a, podobne ako u nás, sú rozdelení na réžiu, dramaturgiu, scénografiu. Časom sa uvidí, či to nebudú ľutovať.
Spolupracuješ predovšetkým s bábkovými divadlami, ale navrhovala si aj kostýmy pre činoherné inscenácie. Sústredíš sa pri tvorbe pre rozdielne divadelné druhy na niečo špecifické?
Podľa mňa by mala byť v oboch výrazná výtvarná zložka, aby všetky inscenačné prvky spoločne ladili a dotvárali požadovaný celok. Keď ide o bábkové divadlo, tak viem, že tam môžem byť ako tvorkyňa viac hravá a môžem tam doniesť taký „punk“, cítim tam väčšiu voľnosť. Osobne sa mi viac páči, keď sú inscenácie označené ako bábkovo-činoherné. Inklinujem k tomu, ako to majú v Česku, kde napríklad aj predmetná katedra na DAMU má prívlastok alternativního a loutkového divadla. Ľudia si totiž pod slovom bábka predstavia len tie tradičné a nič viac. Stále tvrdím, že treba robiť osvetu. Bábkové divadlo ponúka toľko krásnych foriem, o ktorých ľudia netušia a to je veľká škoda.
Mnohé z tvojich realizácií sú pre autorské divadlo, kde sa úlohy v tvorivom tíme prelínajú. Ako to vnímaš?
Ja to zbožňujem. Na začiatku máme ako tvorivý tím nepopísaný čistý papier. Nemáme žiadne pravidlá dramatického alebo dramatizovaného textu. To je pre mňa úplne najlepšie. Na prvých sedeniach existuje len idea, nápad a zámer. Spoločne tým všetci – herci, dramaturg, režisér – žijeme, jednotlivé úlohy nemáme ešte celkom definované. Vtedy môžem „šprtať“ do dramaturgie a prinášať všelijaké prešmyčky, ktoré režisérovi s dramaturgom nenapadli. Mám veľmi rada tú možnosť hľadať nové unikátne prepojenia či vtipné veci, ktoré oni nevidia, lebo uvažujú v iných súvislostiach. Réžiu, samozrejme, rešpektujem, ale prinášať nové podnety v procese tvorby je niečo, čo ma obohacuje a podnecuje k tomu, aby som aj ja pracovala ešte lepšie.
V zriaďovaných divadlách sú jednotlivé roly zadefinované jasnejšie. Ovplyvňuje to nejako tvoj inšpiratívny proces oproti tomu, keď môžeš zasahovať aj do iných zložiek inscenácie?To závisí od režiséra. Niekedy príde s ideou a konceptom, kde má dopredu všetko dané, premyslené a chce odo mňa, aby som sa prispôsobila jeho vízii. Rešpektujem dramaturgicko-režijný zámer, ale snažím sa potom vložiť – nazvem to „môj punk“ – do scénografickej zložky. Niekedy sa stane, že mi nechá úplne voľnú ruku. Čo mi vlastne neprekáža, len tá tvorba je potom o niečo náročnejšia na čas, lebo aj ja si k tomu musím nájsť cestu.
V čom spočíva „tvoj punk“?
To je pre mňa všetko to, čo sa vymyká z normálu. Niečo, čo by si človek bežne neobliekol alebo by tak nevytvoril bábku. Spája sa mi to najmä s rozmanitosťou materiálu ako aj jeho netradičnými kombináciami. Je to tá nedokonalá tvorba, kedy do bábok, rekvizít a scénografických prvkov vnášam tvorivú špinu, aby tie veci nevytvárali dojem dokonalosti, ale aby boli nedokonalo dokonalé. Rada preto experimentujem s materiálom či prvkami street artu. To je pre mňa taká punková patina.
Tvoríš s Divadlom SpozaVoza, nevaDIvadlom, Divadelným telesom PRAKTIKÁBEL či s divadlom Ticho a spol. Spomedzi zriaďovaných divadiel si spolupracovala napríklad so Starým divadlom Karola Spišáka v Nitre a Štátnou operou v Banskej Bystrici. Zázemie ako aj priestor pre tvorbu je v týchto divadlách rozdielny. Ako podmienky zriaďovaného a nezávislého divadla ovplyvňujú samotný tvorivý proces?
Keď tvorím v zriaďovanom divadle, väčšinou mám k dispozícii zamestnancov dielne – šičky a niekoho, kto nakupuje materiál. Keď som spolupracovala na veľkej výprave k inscenácii Dubčekova jar v Štátnej opere v Banskej Bystrici, vedela som že budem realizovať tridsať kostýmov a bábku, ktorú bude vodiť šesť ľudí, a že mám k dispozícii pánsku a dámsku „krajčovňu“ a o výrobe som komunikovala s pracovníkmi dielní. Zároveň mi naďalej ostáva zodpovednosť za celý proces. Dohliadam na ľudí, aby napríklad nenakúpili niečo iné, lebo nemáme rovnaký vkus. Hľadáme spoločné alternatívy a možnosti aj v rozpočte. Hlavne môžem tú výrobu a energiu rozložiť na viacerých ľudí. Napríklad, nakašírujú mi základ bábky, ktorej ja už dotvorím výraz. Títo ľudia v dielňach majú neuveriteľné skúsenosti, zručnosti a poznatky o samotnej výrobe. Takže niekedy je to taká rovnocenná výmena, kedy sa od seba učíme novým znalostiam a navzájom sa inšpirujeme.
Nezávislé divadlo väčšinou nemá také priestorové ani personálne možnosti. Všetko musím ušiť, vyrobiť sama. Niekedy, keď majú herci voľné ruky, samozrejme pomáhajú. Skúšky sa konajú najčastejšie v alternatívnych priestoroch, pivniciach, malých divadelných priestoroch alebo niekedy aj u niekoho v obývačke. Teraz sa snažíme využívať grantový systém a mať prenajatý priestor. Zvyčajne sa pohybujeme v kultúrnych zariadeniach, kde sa dohodneme na barteri. Rozdiel je najmä v logistike – prevoze materiálu, parkovaní, uskladnení, ako aj v samotnom vybavení. V zriaďovanom divadle nemusím ísť po predstavení skladať scénu či kostýmy, a hlavne nemusím riešiť ich uskladnenie. S malými nezávislými divadlami je to väčšie dobrodružstvo.
Divadlo SpozaVoza či nevaDIvadlo tvoria najmä pre deti. Ako tvoju prácu ovplyvňuje vek adresáta?
Detskému divákovi sa v podstate snažím ponúknuť to, čo aj tomu dospelému. Nerobím medzi nimi výrazný rozdiel. Možno sa viac sústredím na farebnosť a hravosť, ale to je niečo, čo chcem pre všetky vekové kategórie. Najradšej by som mala z každej inscenácie verziu pre deti a pre dospelého diváka.
Bábky, scéna či kostýmy? K čomu viac inklinuješ?
Bábky, to je jasné. Najmenej obľúbené mám marionety a javajky, to sú tie tradičnejšie typy. Najradšej pracujem s manekýnmi, to sú najvariabilnejšie bábky. Samozrejme, vždy je tu aj režisér, ale pokiaľ on nemá vyslovene definované, o aký typ by malo ísť, snažím sa presadiť si to, s čím sa mi robí najlepšie. Po bábkach by som povedala, že je to scéna, určite rekvizity a najmenej kostýmy. Pri nich preferujem sekáčový nákup, ktorý môžem prerobiť podľa potreby. Neminie sa toľko z rozpočtu a zároveň dávam veciam druhý život.
Bábky aj sama vytváraš?
Ja si ich navrhnem, naskicujem zo všetkých strán a ak ich vyrábam sama, tak sa rovno púšťam do práce, nepotrebujem si k tomu rozvrhnúť technický nákres. Ale ak to dávam vyrábať dielňam, potrebujem im vysvetliť každý kĺbik, skrutku či materiál a konzultujem s nimi. Keď potrebujú dielne vedieť, ako budú bábky vyzerať a skice nepostačujú, vytvorím im ich zmenšeninu napríklad z plastelíny, aby sme presne videli, kde sme a čo môžeme začať rezať v reálnom pomere. Lebo keď už niečo raz odrežem, tak to len ťažko vrátim späť.
Spomínala si aj tvorbu filmových rekvizít. Vytváraš ich sama?
Áno, neviem ako sa to ku mne dostalo, ale slovo dalo slovo a tak nejako si ma táto filmová zložka našla. Neraz sú to tie najväčšie bizarnosti, čo ma na tom najviac baví. Chcú odo mňa napríklad umelé psie labky do seriálu či reklamy, napodobeninu dvojmetrového hada, ktorý má v deji zhorieť, tak samozrejme nebudú používať reálneho. Pri tomto je pre mňa najväčšou výzvou, z čoho ich vyrobím. Nikdy neviem, aké príde zadanie a požiadavky. Takže proces ako aj materiál musím skúmať, napríklad, či použijem polyuretán, montážnu penu, alebo keď spojím látku a nejakú hmotu, či sa to z toho nevyleje a podobne. Je to hotová alchýmia –hlavne, keď miešam niečo s niečím a dvadsaťnásobne to expanduje.
Technológiu vás učili na Katedre bábkarskej tvorby?
V škole nás naučili základy, zvyšok prišlo praxou, pozorovaním a inšpiráciou z predstavení, festivalov. Kĺbovať bábky ma napríklad naučil úžasný Ivan Martinka.
Z čoho vychádzaš pri svojej tvorbe?
Myslím, že je to primárne farba. Rada si na začiatku definujem, či sa pohybujeme napríklad v zemitých odtieňoch s nejakým farebným akcentom, alebo ideme úplne „farebné brekeke“, alebo si určíme nejaký malý farebný tón, ktorý občas odniekiaľ vykukne. Zároveň sama preferujem aj jemnejšiu farebnosť, hoci si často o mne myslia, že inklinujem k výraznej. Rada sa prispôsobím a hľadám kompromisy.
Čo okrem farby ťa ovplyvňuje pri tvorení vizuálnej stránky inscenácie? Pre niekoho je to napríklad charakter postavy, pre iných téma a myšlienka diela. Aký je tvoj pracovný postup?
Osobne sa mi páči flexibilnosť. Viem, že mnoho výtvarníkov má svoj rukopis a zo začiatku som to vnímala tak, že je to moja chyba, že ho nemám úplne vyšpecifikovaný. No neskôr som to začala brať ako výhodu, že sa viem do istej miery prispôsobiť a ľahšie vystúpiť z osobných preferencií a zistila som, že mať viacero možností a videní je vlastne super. Základný princíp je však podľa mňa v rozložení energie tak, aby som celý projekt zvládla plnohodnotne spracovať a dokončiť. Každá jedna zo zložiek, na ktorej pracujem, si odo mňa vyžaduje isté dávkovanie pozornosti a času stráveného nielen nad premýšľaním, ale aj ich reálnej výrobe. Keď sa na začiatku vybijem, tak to už potom neutiahnem. Zvlášť, keď je projektov paralelne viac. Nechcem skĺznuť do toho, aby to „len nejako bolo“. Čiže na začiatku to niekedy vyzerá aj tak, že potrebujem od režiséra vedieť jasnú ideu, niečo o postave, nemusia to byť siahodlhé analýzy. Tie viem zapracovať spoločne s tým, ako sa vyvinie konanie danej postavy či koncept samotnej inscenácie. Snažím sa tvoriť tak, aby sa niektoré zmeny dali ešte aplikovať v procese a pomohli dotvoriť náš spoločný zámer.
Veľmi obdivujem niektorých výtvarníkov a výtvarníčky. Myslím si, že napríklad Bet Moth tvorí úplne opačne ako ja. Pri kostýmoch, ktoré vytvorila pre Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny, musela ísť naozaj do hĺbky, aby sa dostala k ich vizuálu.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
