MLOKi

Michal Belej #jenarezidencii a niečo viac

Moje leto sa pôvodne malo niesť v duchu „brat summer“, kúpalísk a langošov. August však bol poznačený zásahmi v rezorte kultúry a tak som miesto toho intenzívne čítal správy, chodil na protesty a psychicky sa vyčerpal. Na jednej strane je dôležité byť v obraze, ale čo ak ten obraz nie je vôbec pekný a nie je nádej na zmenu? V takejto situácii padne vhod rezidencia na francúzskom vidieku.

Performing Arts Forum (PAF) je rezidenčné centrum v budove bývalého kláštora vo francúzskej dedine St. Erme. Funguje na základe kolektívneho vlastníctva 50 členov a financuje sa príspevkami od návštevníkov. Centrum je prístupné umelcom počas celého roka. Počas augusta sa koná Summer University, čo je trojtýždňový program zameraný na workshopy, prednášky a ukážky performatívneho umenia. Choreografka Barbora Janáková, ktorá sa Summer University zúčastnila minulé leto, ma odporučila organizátorom a takto som sa dostal do programu s workshopom na písanie divadelných hier.

Väčšinou sa snažím k tvorbe pristupovať intuitívne, teraz som však musel sformulovať svoje kreatívne postupy, aby som o nich mohol rozprávať pred ľuďmi. A ešte k tomu v angličtine. Workshop som mal rozdelený na dva dni. Prvý deň som sa snažil ozrejmiť kultúrny kontext Slovenska od histórie po súčasnosť. Hovoril som o zromantizovanom fenoméne Juraja Jánošíka, historickej nekorektnosti básne Mor ho! a následne som sa snažil pomenovať svoju filozofiu – ako sa pozerám na históriu a reflektujem ju cez pop kultúru. Druhý deň som sa rozhodol byť osobnejší, a tak som pripravil terapeutickú seansu v knižnici, kde sme rozoberali pocity viny, ktoré sa dajú s odstupom transformovať na javisko. Dramatické diela potrebujú konflikt, aby boli pútavé. Preto sa mi zdalo ako dobrý nápad pozbierať osobné konflikty účastníkov a pomenovať ich potenciál na ďalšie spracovanie. Rozoberali sme hádky pre jedlo, dovolenky alebo ukradnuté cédečko Spice Girls.

PAF má špecifické pravidlá. Účastníci workshopov sa môžu hocikedy zdvihnúť a odísť. A tiež je bežná konfrontácia, ak má niekto opačný názor. Takto vznikla aj diskusia, či je etické využívať cudzie skúsenosti v rámci tvorby. V mojej inscenácii EMILY je pasáž, počas ktorej Jakub Jablonský kričí po ženách v publiku a niektoré vety sú reálne skúsenosti obetí domáceho násilia. V tomto prípade som sa snažil vysvetliť, že pre mňa je to o vzťahu s dotyčnými a o odhade, čo môžem použiť a čo nie. Z diskusie som pochopil, že západné publikum je oveľa citlivejšie ohľadom narábania s cudzou traumou.

Pri príprave workshopu som mal voľnú ruku. Musel som si vybrať vhodné miesto, vhodný čas a spropagovať workshop krátkym príhovorom počas večere. Prvý deň som si vybral nešťastný čas 10:30, keď väčšina ľudí ešte raňajkovala. 15 minút som chodil po dvore a pýtal sa ľudí, či nemajú záujem o workshop ohľadom písania divadelných hier, pričom som si pripadal ako maklér z Partners Group. Keď som si odkrútil workshopy, mohol som si konečne užívať vymoženosti centra. Už samotná budova kláštora má svojho genia loci. Moje najobľúbenejšie miesto bola malá knižnica, kde som vo voľnom čase pracoval na novej hre alebo absolvoval workshopy zamerané prevažne na písanie. V budove je ešte aj veľká knižnica, kam chodili pracovať na svojich projektoch spisovatelia, scenáristi a dramatici. Stálou rezidentkou veľkej knižnice bola aj teritoriálna mačka, ktorá chodila po stoloch a otravovala autorov. Nemal som ju v láske.

Celá budova dýcha históriou, avšak vznikajú tu aj novodobé legendy. V minulosti vraj v kláštore sídlila sekta, o ktorej som počul protichodné informácie. Niekto spomínal new age koncept, niekto heretikov, ktorí sa odtrhli od cirkvi. Nemám oficiálne informácie, iba klebety. Historky kolujú aj o konkrétnych miestach. Napríklad kúpeľňa na prvom poschodí má obrovskú dieru v podlahe. Tá vraj vznikla, keď sa pokazil bojler a v sprchách prestala tiecť teplá voda. Keďže vaňa bola v inom krídle, tam ešte teplá voda tiekla a tak sa desať ľudí rozhodlo umyť naraz vo vani. Pod váhou kolektívu sa vaňa začala prepadať dolu a prasklo potrubie, ktoré vytieklo do miestnosti o poschodie nižšie. Vaňu vyniesol na dvor smútočný pochod a tam odpočíva dodnes.

PAF nie je riadený oficiálnou hierarchiou, funguje spontánne a organicky. Organizačný tím však pravidelne pripomínal 4 pravidlá na uľahčenie spoločného fungovania. Nezanechávajte stopy, vnímajte asymetrie, umožnite veci aj ostatným a nech rozhodujú ľudia, ktorí sa majú k činu. Počas Summer University sa o stravovanie staral kuchársky tím, ale poriadok bol v rukách kolektívu aj počas bežných dní, čo vrcholilo každú nedeľu takzvaným „cleaning performance“. Počas nedele sa nekonali workshopy, ale niekoľko hodín sme strávili upratovaním kompletne celého kláštora. Upratovanie však bolo aj témou umeleckých performancií. Svetelná dizajnérka Carina Premer na dvore začala monológom o vyhorení v nemeckých divadlách. Celú svoju kariéru sa snažila dostať do divadla prirodzené svetlo, ale mala pocit, že v tomto ohľade zlyhala. Preto aspoň dala praktický návod na umývanie okien a vyzvala divákov, aby v duchu jej filozofie pokračovali s umývaním okien v celom kláštore, čím sa rozlúčila so svetelným dizajnom. Carina Premer spolupracovala aj s tanečníčkou Mirou Mariou Studerovou na diele s názvom Songungsung, ktoré predviedli v kláštornej kaplnke. Vystúpenie začalo akýmsi žalospevom Miry Marie, ktorý sa následne zmenil na pieseň Unbreak My Heart od Toni Brexton. Tanečníčka putovala po kaplnke a sama skúmala, ako znie jej hlas na rôznych miestach. Boli to melodické vzlyky, do ktorých začala zakomponovávať pauzy. Práve kontrast náreku a ticha vytváral komický efekt. V závere výstupu začala hrať skladba Te amo od Rihanny, na ktorý tanečníčka začala tancovať. Celý výstup vo mne rezonoval, pretože z neho bolo cítiť smútok, ktorý bol ale vybalansovaný pop kultúrou a humorom.

S nadhľadom vyznievala aj performancia Proxemics klaunky Salomé Mooijovej, ktorá javiskovo interpretovala proxemiku – vedu o vzdialenosti v rámci sociálnych interakcií. Salomé si laserom zameriavala vzdialenosť od hľadiska a publiku vysvetľovala kognitívny a emocionálny rozmer danej vzdialenosti. Začala izolovaná na chóre kaplnky, aby sa postupne približovala k divákom a diváčkam a narúšala ich intímnu zónu. Jej vystúpenie bolo po obsahovej stránke vedeckou prednáškou, v ktorej však za pomoci klaunských metód a humoru komunikovala základnú ľudskú potrebu po zblížení. Salomé Mooij iniciovala aj hudobné vystúpenie počas záverečného večera Summer University. Predchádzal mu nález kazety v hudobnej miestnosti, na ktorej bolo napísané Louis Armstrong, ale jej obsah boli nahrávky pravdepodobne od anonymného rezidenta PAF-u. S týmto podkladom Salomé založila kapelu, ktorá si nacvičila vlastnú interpretáciu nahrávok. Aj toto vystúpenie sa dalo čítať v rôznych rovinách. Jeden rozmer bola kolektívna radosť z hudby, avšak jej vznik demonštroval v praxi základný princíp folklóru odovzdávania si diela anonymného autora.

Jedným z najobľúbenejších workshopov boli tanečné lekcie od Kelsey Burnsovej a Kim Upstillovej so zameraním na slaďáky. Boli zostavené z rôznych cvičení, ktoré vychádzali aj zo súčasného tanca a zameriavali sa na aspekty vzdialenosti, dotyku a vnímania priestoru. Celý workshop vyvrcholil záverečným pomalým tancom v pároch. Koncept párovania bol pritom založený na náhode a ignoroval mužsko-ženský štandard. Takto vznikali páry v rôznych kombináciách a pre mňa to bolo prvýkrát, čo som tancoval na slaďák s mužom. Som síce gej, ale slaďáky boli pre mňa doménou školských diskoték, kde som tanec so spolužiačkami vnímal ako spoločenskú povinnosť. V tomto prípade som sa po workshope zamýšľal nad spoločenskými pravidlami. Párový tanec v sebe nesie spoločensky akceptovateľný prejav sexuality, ktorý však tiež podlieha heteronormatívnosti.

Na unisex princípe funguje celý PAF. Záchody, kúpeľne a sprchy nie sú delené na mužské a ženské. Ubytovanie na izbách tiež bolo zmiešané. Ja som sa ocitol vo veľkej izbe („dormitory“) s približne desiatimi ľuďmi, kde sme bývali v bunkách oddelených drevenými zástenami. Celý model spolunažívania fungoval prirodzene, bez nálepkovania, ale založený na vzájomnej dôvere. Tento koncept je však viazaný na špecifické prostredie a umelecký profil účastníkov.

Počas Summer University som vnímal aj silný vplyv angažovanosti v kultúre. Vo svojej tvorbe sa zaoberám spoločenskými témami, no citlivo vnímam stieranie hraníc medzi umením a aktivizmom. Pri niektorých workshopoch som mal pocit, že sa viac venovali teóriám utláčanej triedy ako samotnému umeniu. Aktivizmus a umenie sú pre mňa ako dve odlišné disciplíny. Aktivizmus je o racionálnom argumentovaní s cieľom presvedčiť, umenie je cesta do neznáma s cieľom vyvolávať emócie. Žijeme však v dobe klimatickej krízy, vojnových konfliktov a narastajúceho populizmu. Sociálne siete nás nútia reagovať na tieto popudy. Aj ja sám som sa niekedy nechal strhnúť emóciami a cítil som potrebu reflektovať konkrétnu situáciu. S odstupom času teda začínam vnímať vzťah aktivizmu a umenia ako niečo, čo si vyžaduje nadhľad.

V tomto duchu ma zaujala filozofická prednáška od Luce deLireovej, ktorej obsahom bol aj termín „moralizujúca ľavica“. Luce kritizovala kapitalizmus, ale dostatočný priestor venovala aj negatívnym javom vo „vlastnom tábore“. Moralistickú ľavicu definovala ako jav, keď sa začne miešať morálka s politikou, aby slúžila ako policajný nástroj. Morálka má podľa deLireovej vplyv na konanie jednotlivca (Čo mám robiť?), politika na kolektívne konanie (Čo máme robiť?). Ak sa morálka začne používať na politické účely, dochádza k vyprázdňovaniu jej obsahu. Luce deLire ako svoje riešenie na aktuálne problémy predstavila koncept pohostinnosti, keď jednotlivec koná nesebecky, bez kontraktu pre blaho istej skupiny. O uplatnení tejto teórie v širokej praxi mám isté pochybnosti, predsa len pochádzam z postsocialistickej krajiny, kde komunistické teórie stroskotali v praxi. Cez znaky pohostinnosti by sa však dalo pozerať na fungovanie nezriaďovanej kultúry na Slovensku. Nezávislé divadlo väčšinou nefunguje na kapitalistickom modeli a prežíva predovšetkým vďaka ochote. Do konceptu pohostinnosti spadá aj samotný PAF. Vďaka kolektívnym investíciám do podielu v budove vzniká kultúrna infraštruktúra nezávislá od verejných zdrojov, ktorá je k dispozícii umelcom z celého sveta. Model PAF-u bol aplikovaný už aj v Estónsku, kde v budove starej školy vznikla sesterská inštitúcia MASSIA, ktorá ponúka jednotlivcom podiel v budove. Podobný model by mohol poslúžiť ako inšpirácia aj pre nás. Hlavne, ak po vyčíňaní vedenia ministerstva budeme musieť budovať kultúru nanovo.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová

Michal Belej

Dramatik na voľnej nohe, ktorý robí všetko možné a nič konkrétne. Začínal prácou v korporáte, 10 rokov sa živil písaním reklám na spotrebné produkty, aby sa rozhodol hľadať zmysel života cez umenie. Aktuálne svoj pohľad na svet reflektuje v divadle.

Ďalšie od autora