Eva VozárováAko sa za necelý mesiac vyvinula vaša situácia a perspektíva po požiari?
Aktuálne sa snažíme zafinancovať obnovu. Vieme o určitých zdrojoch financovania, ale je v tom zatiaľ viac otáznikov ako odpovedí. Jeden zdroj financovania je poistka, no to, aké sú naše oprávnené náklady, sa dozvieme až v procese alebo v závere rekonštrukcie. Až vtedy nám poisťovňa na základe znaleckého posudku povie, ktoré náklady uzná ako legitímne. Už teraz je zrejmé, že poistka nepokryje všetko. Akonáhle dôjde k takej veľkej katastrofe, aká sa udiala u nás, nie je možné rekonštruovať dom ako presnú repliku. Zafinancovať zmeny je tým pádom na nás. Druhý zo zdrojov peňazí je verejná zbierka na Donio. A tretí zdroj peňazí by mal byť štát. Aktuálne existuje prísľub, ktorý musí vláda schváliť. Potom to prejde na ministerstvo kultúry, to nadizajnuje dotačnú schému, do ktorej prisľúbili zaradiť aj nás. Tieto tri zdroje spolu úzko súvisia, pretože od výšky poistky závisí, koľko peňazí budeme ešte potrebovať, no zároveň poistku zatiaľ nepoznáme. Z technického hľadiska – práce na dome sú v procese. Práve v týchto dňoch odpratávame zhorenisko. Nadväzne na to by sme mali začať so stavbou krovu, v horizonte dvoch mesiacov by sme chceli krov postaviť aj zastrešiť. To je ideálny scenár, ak pôjde všetko podľa plánu.
A ide to zatiaľ podľa plánu?
Zatiaľ to ide celkom hladko. Pomáha nám komunita, ktorá tu existuje. Podarilo sa nám nadviazať spoluprácu s architektami, ktorí nám ponúkli, že nám spravia pro bono projekt krovu. Ďalej máme prísľub zo Zväzu spracovateľov dreva SR, ktorý ponúkol stavebné rezivo na všetky poškodené krovy v Banskej Štiavnici. Ak by to takto pokračovalo, je reálne, že za dva mesiace krov stihneme. Následne v priebehu leta a na jeseň by sme chceli dať dom do – nazvime to – použiteľného stavu.
Čo to znamená pre potenciálne znovuotvorenie Eleuzíny? Kedy budete znova schopní ponúkať program?
Myslím, že celú rekonštrukciu by sme mohli zvládnuť do leta budúceho roku. Ale otvoriť pre verejnosť by sme chceli už v procese rekonštrukcie. Boli by sme taký site-specific priestor. Ak nám to stavebné práce dovolia, radi by sme už skoro otvorili letnú záhradu s kaviarňou. To by ľuďom, ktorí náš príbeh poznajú, umožnilo vidieť opravy v procese a sledovať, ako sa Eleuzína vyvíja a mení.
Čo plánujete a ste schopní robiť v rámci tohto provizória programovo?
Zatiaľ máme ponuku zo Schemnitz Gallery využívať ich priestory na naše vlastné akcie a od Slovenského literárneho centra na dramaturgickú spoluprácu. Na tento rok sme nedostali grant od Fondu na podporu umenia, teda náš dramaturgický plán bol aj tak obmedzený, no fungovať plánujeme ďalej. V júni a v júli chystáme v Štiavnici autorské čítania v spolupráci so SLC. Plánujeme aj diskusie, keďže tie sú menej finančne náročné. Pokiaľ ide o hudbu, je to komplikovanejšie tým, že nemáme grant a vlastne momentálne ani vhodné priestory. V lete bude ale aspoň hudobný festival N:ear. V auguste sa chystáme realizovať aj týždňový projekt Letnej univerzity, tu ale ešte čakáme na výsledok žiadosti o dotáciu. Rád by som spravil okrem toho mikrofestival Agora, ktorý je vlastne dvojdňovým filozofickým sympóziom. Nechceme po požiari projekt kultúrneho centra nechať zomrieť. Chceme robiť podujatia aspoň do tej miery, do ktorej nám dovolí stavebný proces a počasie. Chceme, aby Eleuzína ostala živá, aj keď priestor teraz nemáme.
Eleuzínu ste otvárali v roku 2018. Prečo ste sa rozhodli otvoriť nové kultúrne centrum práve v Banskej Štiavnici, teda na mieste s už vtedy pomerne vysokou hustotou kultúrnej ponuky?
Za tým rozhodnutím bola Štiavnica sama o sebe ako priestor, ktorý nás pritiahol robiť niečo práve tu. Nebol za tým žiadny strategický plán, ani jasná vízia o smerovaní. Keď sme pred ôsmimi rokmi začali rekonštruovať, chceli sme skrátka len opraviť starý dom, v ktorom sme mali záujem realizovať komunitný projekt. Nemali sme presnú predstavu, že z toho vznikne takýto formát kultúrneho centra, akých je na Slovensku dnes už veľa. Nerobili sme si mapovanie toho, aký je tu dopyt po kultúre, ako tu fungujú iné kultúrne centrá, aká je ich dramaturgia, čím by sme sa mali odlíšiť. Celé to vychádzalo z nášho prirodzeného záujmu a sebarealizácie. Ja som na začiatku ani nevedel, že jestvuje FPU a že môžeme žiadať o granty. Aj naša dramaturgia bola na začiatku trochu taký punk, až neskôr sa dostala do dnešnej podoby.
Aké boli začiatky v meste, v ktorom vtedy pôsobilo už veľa iných kultúrnych organizácií
Na začiatku veľmi málo ľudí tušilo, že sa bude na Hornej ružovej otvárať nový kultúrny priestor. Dom sme rekonštruovali dva roky, od roku 2016, vtedy sme existovali v rámci takej svojej bunky. Nemal som veľmi silné prepojenie na štiavnickú kultúrnu komunitu. Na scénu sme vstúpili vlastne až otvorením a až vtedy sme sa začali začleňovať do komunity, ktorá je dosť rôznorodá. Je tu viac kultúrnych inštitúcií – od Banskej St a nice, ktorá má svoje špecifické poslanie a cieľovú skupinu, cez Art Cafe, ktoré svojím spôsobom spoluzakladalo komunitný život v Štiavnici, Antikvariátik, ktorý robil literárne podujatia a kino, po Hájovňu, s ktorou sme vlastne otvárali v rovnakom čase. V začiatkoch určite boli prítomné aj pnutia. Paradoxne požiar priniesol to, čo sa často ukáže v časoch veľkých kríz: provinčné súboje išli bokom, komunita sa zjednotila a momentálne mám pocit, že pomoc a podpora k nám prišla zo všetkých strán. Ak by sme boli privátny dom, ktorý by sme zrenovovali pre seba, pravdepodobne by sa na nás komunita dívala inak. Ale to, že teraz dostávame podporu, znamená, že ľudia podporujú nielen záchranu domu, ale aj Eleuzínu ako takú. A to je veľká pomoc, ale aj záväzok.
Na tom sa ukazuje jeden z významov existencie kultúrnych aktérov v širšom slova zmysle, nielen v Štiavnici. Práve vy sa stávate aktívnou sieťou podpory a energie v meste, ktoré sa dokáže takto stať odolnejším v rôznych krízach. S tým ale úzko súvisí aj otázka, ako vás vníma mesto samé. Ako je to v Štiavnici so vzťahmi s mestom?
Snažili sme sa nadviazať kontakt s mestom v určitých špecifických situáciách a v týchto prípadoch sa to do istej miery podarilo. Jedna z nich bola migračná kríza pred rokom, kedy sme sa viacerí aktivisti v Štiavnici zmobilizovali a mesto sme vnímali v tomto ako prirodzeného partnera – a tu to aj zafungovalo. Mesto pripravuje svoj vlastný kultúrny program, a hoci je dosť odlišný od toho nášho, niekedy mám pocit, akoby nás vnímali trochu ako konkurenciu. No možno je to spôsobené len tým, že ide o samosprávu, aparát s vlastnou politikou, ktorá podlieha nejakým schvaľovacím procesom a musí fungovať autonómne.
Dokážete čerpať z mesta kultúrne dotácie, ktoré poskytuje, prípadne iné formy podpory?
O dotácie sme sa neuchádzali. Suma, ktorú je možné získať na kultúru, predstavuje, pokiaľ viem, obvykle niekoľko sto eur a je s tým spojená značná byrokratická záťaž. Ale mesto nám poskytuje priestory na niektoré podujatia, napríklad na festival N:ear, takže ten vzťah tam je. Verím, že tu je priestor pre nadviazanie hlbšej spolupráce medzi mestom a nezriaďovanými subjektami.
Na podporu od mesta sa pýtam aj v kontexte zabezpečenia viaczdrojového financovania, o ktorom všetci, kto sa pohybujeme v ekosystéme podpory od FPU, vieme, že je významná téma. Ako ho riešite?
V rámci možností mesta to naozaj veľmi nefunguje, ale je tu ešte aj dotačná schéma Banskobystrického samosprávneho kraja. A konkrétne my to riešime našimi príjmami z prenájmu a z gastro prevádzky.
Dramaturgicky sa Eleuzína za päť rokov svojej existencie vyprofilovala na témy, ktoré nie sú obsluhované inými kultúrnymi centrami v Štiavnici a v niektorých prípadoch ani mimo nej. Zameriavate sa na experimentálnu hudbu, na kvalitnú umeleckú literatúru a na diskusný program s presahmi až do akademickejších oblastí od filozofie po antropológiu. Ako vaša dramaturgia vzniká a kto ju kreuje?
Za hudobnú dramaturgiu je zodpovedný Štefan Szabó, ktorý sa k nám dostal náhodou na začiatku projektu. V tom čase sme nemali jasnú predstavu, ktorým smerom by sme mali Eleuzínu profilovať, a on tomu dal svoj odtlačok. Dramaturgom je ostatné tri roky. Pokiaľ ide o literatúru a diskusné podujatia, to súvisí s mojím prirodzeným záujmom a dramaturgom týchto programov som ja. Okrem toho sme sa najmä v úvode snažili nadviazať spoluprácu s inými organizáciami, napríklad s Literárnou baštou, Literárnym klubom, Trnavskou univerzitou. Tieto inštitúcie prichádzali so svojimi podujatiami, ktoré tiež formovali naše zameranie. Jadro ale vychádza z môjho záujmu. Možno je to dané aj tým, že som deformovaný štúdiom filozofie, ktoré som absolvoval, no nedokončil – takže ho teraz akoby dokončujem takýmto spôsobom.
Eleuzína asi najviac vstúpila do povedomia slovenskej verejnosti – okrem požiaru – vďaka divadelnej inscenácii Kosmopol, ktorá vznikla pre váš priestor a uvádzali ju u vás tri roky. Je to paradoxné, lebo divadlu sa vlastne nevenujete a ani naň nemáte štandardné podmienky. Existuje idea pokračovať v spolupráci s tvorkyňami Kosmopolu?
Kosmopol je projekt, ktorý asi najviac zrástol s priestorom Eleuzíny a zaujímavé je, že mnohí ľudia, ktorí nás dnes podporujú po požiari, si Eleuzínu spájajú práve s týmto divadlom. My vlastne ale združeniu Vlnoplocha, teda tvorkyniam Kosmopolu, poskytujeme iba naše priestory. Ambícia pokračovať tam nie je, resp. závisí to skôr od nich. Máme naplánované ešte minimálne jedno uvedenie Kosmopolu, ktoré by sme chceli realizovať v máji 2024.
Aké sú v súvislosti s rekonštrukciou plány na budúce vybavenie Eleuzíny? Uvažuješ o tom, že by u vás vznikla štandardnejšia sála?
Je to výzva, ako priestor upraviť tak, aby sa lepšie naplnil jeho potenciál. Jeden z variantov je urobiť z interiérov Eleuzíny verejný priestor, ktorý by nebol otvorený iba počas programov. Ponúka sa možnosť otvoriť tu libresso – čitáreň spojenú s kaviarňou a knižnicou. Časť priestoru by sme teda dispozične zmenili a získali by sme tak dve väčšie miestnosti. No nezáleží to len od nás, ale hlavne od finančných možností. Budovať tu štandardnú sálu neplánujeme. Ja vidím zmysel v tom venovať sa oblastiam, v ktorých sa cítim kompetentný dramaturgicky pôsobiť, a to nie je divadlo. Ale sme otvorení spoluprácam, ak by náš netypický priestor opäť vedel niekto využiť.
Spomedzi kultúrnych centier na Slovensku ste špecifickí tým, že nemáte prevádzku počas celého roka, ale iba od jari do jesene. Ty sám si mi vlani zdôrazňoval, že tráviť zimu v Eleuzíne je aj kvôli kúreniu a počasiu trochu náročné. Ako to funguje a ako je to udržateľné, čo sa týka návykov publika, financovania?
Je to zložité a bol to aj formálny dôvod, prečo sme nezískali grant na celoročnú činnosť. Za ostatné štyri roky naše ťažiskové publikum nepochádzalo zo Štiavnice. Samozrejme máme aj tu ľudí, ktorí chodia na podujatia pravidelne, ale väčšina príde v lete. Takže aj v rámci zásahu našich výstupov sme sa snažili podujatia zaradiť na leto, kedy je naša návštevnosť vyššia a tým pádom aj efektivita využitia prostriedkov dotácie. Skúsili sme to takto… a narazili sme.
Znamená to, že perspektívne opäť začnete fungovať celoročne?
To je otázka. Ak by sme otvorili knižnicu s kaviarňou, stala by sa z Eleuzíny prevádzka, čo by malo dopad aj na dramaturgiu, pretože by sme s ňou viac prepájali podujatia. Ale zatiaľ to je terra incognita. Ja trávim časť roka mimo Slovenska, tým pádom ide aj o to, kto by prevádzku viedol. Tiež literárna dramaturgia a produkcia by nemohli byť len na mne. Uvidíme, či dokážeme sformovať tím, ktorý by toto zastrešil. Zatiaľ v tom nemám jasno, myslím si ale, že sa to organicky ukáže.
To, že prevažná väčšina vašich divákov je sezónna, je zaujímavé aj v kontexte faktu, že Banská Štiavnica bola v roku 2019 prvým slovenským Mestom kultúry. Ambíciou projektu bolo osloviť a výraznejšie zaangažovať do kultúrneho diania práve domácich a starousadlíkov. Cítiť dnes v nejakom ohľade efekt Mesta kultúry v Štiavnici?
Jeden efekt bol možno ten, že časť lokálnej populácie si viac všimla kultúru dejúcu sa v Štiavnici. Idea Mesta kultúry bola postavená na akejsi renovácii identity a prepojení sídliska s centrom a toto sa niektorým projektom čiastočne aj podarilo, ale neviem o tom, že by pokračovali ďalej. Takisto nepociťujem, že by teraz ľudia zo sídliska zapĺňali ulice a podujatia centra. No to ani nevnímam ako možné, je to proces, ktorý sa nedá zrýchliť. Nie je možné šibnutím prútika zmeniť myslenie ľudí a záujem o kultúru. Je to generačná vec, a neviem vlastne, či sa to vôbec dá vyriešiť.
S poslednou otázkou sa ešte raz vrátim k požiaru. Ten dnes už nie je témou dňa, pozornosť ľudí sa presúva inam. Akým spôsobom sa vás dá ešte podporiť, ak to niekto zatiaľ neurobil a mal by záujem? Budete vyhlasovať ďalšiu zbierku na rekonštrukciu v jej ďalších fázach?
Každá solidarita sa v určitom momente vyčerpá a je logické, že kampaň po čase nemá zmysel tlačiť ďalej. Ja ďalšiu zbierku neplánujem. Skôr čakáme na to, ako dopadne pomoc od štátu. Kým je tu tento prísľub, netlačil by som na ľudí, aby sa znova skladali. Jedna vec, ktorá by nám ale pomohla, súvisí s knižnicou. Už vieme, že sme zaradení vo finálovom výbere Pokladov Slovenska, čo je projekt Nadácie VÚB, ktorý bude prebiehať v júni formou súťaže s hlasovaním verejnosti. Máme tam prihlásenú obnovu našej knižnice. Fotka jej aktuálnej zhorenej podoby sa stala ikonickým záberom tohto požiaru. Ak by sa nám podarilo uspieť, znamenalo by to pre nás zásadnú finančnú pomoc, ktorá by nám umožnila ju prinavrátiť a vybudovať robustnú knižnicu prístupnú verejnosti.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
