Text vznikol ako výstup workshopu Píš, ako tancujú 2024.
Je silný. Ochranár, ktorý sa ničoho sa nebojí. Samozrejme, musí byť opálený, príťažlivý a mať veľké svaly. Prirodzene je jeho povinnou výbavou klobúk, kôň, zmysel pre dobrodružstvo a nadpozemský sexepíl. O kom je reč? No predsa o kovbojovi! Práve identitu tejto legendárnej westernovej figúry preberá na seba Tomáš Janypka vo svojej sólovej pohybovej performancii Lonesome cowboy, pričom sa pre neho stáva zástupcom akéhokoľvek mačovského idolu muža. Ako oponenta voči nemu stavia prirodzenosť vlastného tela i svoje osobné uvažovanie. Našli s kovbojom spoločnú reč alebo sa rozlúčili?
Do ticha takmer prázdneho javiska Novej synagógy vstupuje performer Tomáš Janypka v bielom kostýme. Na nohách mu štrngajú emblematické vysoké čižmy, hlavu korunuje nízko posadený klobúk plniaci funkciu akejsi škrabošky. Diváctvu je tak znemožnené vidieť mu do očí, čo má za následok, že viac ako konkrétnym človekom sa kovboj stáva skôr inkarnáciou kolektívnej predstavy. Tento archetyp „ideálneho muža“ vytvorili z obyčajných severoamerických pastierov dobytka holywoodski režiséri na striebornom plátne. So súčasným posunom spoločenského diskurzu ohľadom maskulinity sa však tento vzor, zakorenený i v našom kultúrnom kontexte a predstavách, rozpadáva. Transformuje sa na práchnivejúcu spomienku, ktorej sa niektorí jedinci v nostalgii a v snahe o zachovanie „tradičných hodnôt“ odmietajú vzdať.
Pohyb tela performera je v prvotnej fáze plynulý, vyžarujúci určitú istotu. Jeho kovboj presne vie, čo má robiť, ako správne hrať svoju rolu na základe rokmi zažitého vzorca. Pohybuje sa s nohami mierne od seba a predsadením panvy akoby vystavoval na obdiv svoje prirodzenie, čím sám seba stavia do polohy maskulínneho žrebca. Štylizáciou tela do klišéovitých póz tento stereotyp ironizuje. V každej z póz nachvíľu zotrvá, akoby čakal na stisnutie spúšte pri fotení plagátu pre najnovší westernový film. Celá sekvencia vyznieva svojou patetickou strojenosťou komicky, pričom zdôrazňuje absurditu silenej snahy napodobňovania starých prežitých ideálov.
Ticho následne plynule nahrádza hudba Tomáša Vtípila, ktorý ju vytvára priamo na scéne. S ňou prichádza i postupná dekonštrukcia kovbojskej persóny, pričom azda najväčší prerod nastáva po zhodení klobúka, kedy spod masky akoby prvýkrát vykukol performer ako osoba. Zriekanie sa kovbojskej roly je vystavané dôvtipne a prejavuje sa v markantnej zmene pohybového registra, z ktorého sa postupne vytráca sebadôvera. Stabilitu nahrádza labilnosť a namiesto nacvičených póz sa telo odrazu dostáva skôr do akýchsi zhrbení či kŕčov, v ktorých možno identifikovať už len náznaky z pôvodných strojených postojov. „Fotošút“ nahrádza exorcizmus, počas ktorého je vyháňaný kovbojský duch. V performerovi akoby sa v tejto sekvencii nachádzali dve entity, keďže jeho nekompaktné trhavé pohyby navodzujú dojem striedavého strácania a chvíľkového nadobúdania kontroly nad vlastným telom.
V závere sa performer ocitá na javisku takmer nahý, pričom jeho diskomfortné vypätie nahrádza pokojná akceptácia novopriznanej krehkosti a s ňou prichádzajúcej neistoty. Akoby cez predchádzajúci bolestivý rituál došlo k formácii kovbojovho nasledovníka – novodobého muža, ktorý je zraniteľný a najmä prirodzený, čo Janypka verbalizuje aj šepotom slov „it‘s just me, empty me.“ V tomto stave odchádza do zákulisia, pričom je jeho polonahé telo premietané na veľkom plátne. Zatiaľ čo na začiatku pôsobil v kolosálnosti sály svojou malosťou a neutrálnou farbou kostýmu ako smiešna bezprízorná figúrka, teraz sa stal individualitou napĺňajúcou priestor. Väčšmi ako falošná drsná mužnosť z neho vyžaruje úprimná bazálna ľudskosť, prirodzene nesúca strach i neistotu.
Aj keď je priestor po celý čas pomerne prázdny, čo upriamuje pozornosť najmä na performera, nemožno opomenúť nápaditú prácu s objektmi na javisku. Ich prítomnosť nie je samoúčelná, keďže vždy evokujú vnútorné posuny či pochody postavy. Keď sa v úvode performer opiera o bielu dosku, toto konanie môžeme interpretovať ako náznak postupne eskalujúceho vnútorného pocitu neistoty. Po tom, čo ju umiestni na podstavec a vytvorí z nej tak hojdačku, osedláva ju ako býka, z ktorého sa počas divokého rodea snaží nespadnúť. Utvrdzuje sa tak vo svojej mužnej sile, udržiavajúc umelú kontrolu nad svojou identitou. Po zhodení masky sa v jednom momente bývalý kovboj ocitá v obkolesení predmetov evokujúcich falické symboly. Keď sa v istom momente zamotáva do svojho lasa, pôsobí to akoby ho naučený ideál mužnosti stále pohlcoval a on sa z neho snažil vymaniť. Určitú dvojznačnosť v sebe nesie kaktus, ktorý síce evokuje mužský úd, avšak zároveň sa stáva živým tvorom, o ktorého sa performer musí postarať, pričom môže využiť svoju novoobjavenú jemnú stránku.
Tomášovi Janypkovi sa podarilo vytvoriť hlboko úprimnú performanciu, v ktorej zdôrazňuje dôležitosť autenticity. Zároveň však vtipne poukazuje na absurditu stádovitého nasledovania nereálnych ikon či spoločensky očakávaných vzorcov. Myšlienku necháva v hľadisku väčšmi rezonovať záverečným záberom kamery na fotografie kovbojov s jednotnými kreslenými tvárami. Bizarne úsmevný obraz snáď nabáda k uvedomeniu, že nemožno na diametrálne odlišných ľudí nalepiť rovnaké očakávania. Kovboj, superman či spiderman sú možno pôsobivé karnevalové kostýmy, ale nedá sa dosiahnuť skutočné šťastie a pokoj, ak sa na nich človek neustále snaží hrať.
Lonesome cowboy
Koncept: Helle Bach a Tomáš Janypka
Choreografia, performer: Tomáš Janypka
Hudba: Tomáš Vtípil
Svetelný dizajn: Martin Hamouz
Dramaturgia: Sára Arnstein
Choreografická spolupráca: Helle Bach
Scénografia: Siggi Óli Pàlmason
PR: Bára Čermák
Produkcia: Wanda Kaprálová – ZDRUHESTRANY & dadadans
Koprodukcia: Tanec Praha / PONEC – divadlo pro tanec
Projekt workshopu Píš, ako tancujú 2024 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
