Lucia GaldíkováAko korporátne poučeného (a poznačeného) diváka ma titul inscenácie Want2Work zaujal hneď na prvé počutie. Tvorcovia sa rozhodli preskúmať fenomén tzv. „bullshit jobs“, ktorý v knihe Bullshit Jobs: A Theory pomenoval antropológ David Graeber. Asi netreba vysvetľovať, prečo sa kniha stretla s obrovským úspechom na celom svete. Ak tušíte, že vaše zamestnanie by nemuselo, ba dokonca vôbec nemalo existovať, pretože zrejme nemá žiaden zmysel, pravdepodobne aj vy vykonávate, krásne po slovensky povedané, „prácu nahovno“. Paradox spočíva v tom, že narastajúca automatizácia neprináša ľudstvu menej, ale práve naopak, čoraz viac nezmyselnej práce. Milióny ľudí uviazli v nadnárodných korporáciách, kde vo výšinách presklených budov robia všetko preto, aby niečo robili a tým zachránili svetový biznis.
Inscenácia Want2Work sa odohráva v administratívnej budove na Miletičovej ulici v Bratislave. Ide o simuláciu skutočného prostredia veľkej firmy. Diváci sa zapíšu do knihy návštev na vrátnici (kde sedí – pozor – skutočný vrátnik – expert všedného biznis dňa) a odvezú sa výťahom na deviate poschodie. Tu, v jednej z kancelárií, ktorá pravdepodobne zväčša zíva prázdnotou, sa odkryjú mnohé tajomstvá novodobej korporátnej práce.
Úvod inscenácie vyznieva sľubne – jeden zo zamestnancov sa točí na stoličke, zatiaľ čo svetlá reflektorov blikajú a na zadnej stene sa mihajú rôznorodé obrazy. Sme svedkami šialeného snívania o tom, ako to asi vyzerá, keď práve nepracujete a nekrčíte sa s bolesťou chrbta za svojím najlepším priateľom – počítačom. Následne sa Eva Moresová, ktorá predstavuje nováčika vo firme, úmorne snaží s dávkou sileného humoru a predstieranej bezprostrednosti prihovoriť svojim kolegom a presvedčiť ich o tom, že jej súdržnosť tímu určite nebude ukradnutá. Vyprázdnené frázy zrkadlia egoizmus jednotlivca, nemožnosť skutočnej kolegiality, aj anonymitu prostredia, do ktorého vstupuje. Trápnosť sa stupňuje s každou vyslovenou vetou. V mikrofóne sa ozývajú všetky jej povzdychy a sekundy ticha, ktoré trvajú večne. Hlas sa zadrháva, mikrofón štrajkuje – píska a šramotí, čo podčiarkuje táranie o vlastných (ne)ambíciách, hodnote peňazí, o tom, že je nevyhnutné mať pred očami jasný cieľ.
Po temporytmicky umne vystavanom úvode nastáva dlhé „ničnerobenie“. Všetky „kancelárske krysy“ (Eva Moresová, Peter Pavlík, Anna Čonková) sedia za svojím počítačom a tvária sa, že pracujú. Na spríjemnenie pracovného prostredia si zamestnanec v podaní Pavlíka prinesie na stôl kvetinku (aby sa mu jeho „nahovno“ job zdal aspoň trochu znesiteľnejší). Moresová si nie je istá akú pozíciu vo firme vykonáva, zatiaľ presne nevie, čo je jej úlohou. A tak si krémuje ruky alebo bezmyšlienkovito zíza na monitor. Volí heslo „len sa tu príliš nezabývať“, aby nezabudla odkiaľ prišla a neprepásla najvyšší čas odísť. Režisér Ivo Dobrovodský nechal svoje postavy tápať v pomalej nečinnosti. Nezmyselne presúvajú predmety na pracovnom stole zo strany na stranu, len aby nemuseli skutočne pracovať.
Postava tragikomickej „snaživky“ v podaní Čonkovej si oblepí tvár lepiacimi papierikmi s poznámkami, aby na nič nezabudla. S veľkou vervou chce pochopiť logiku pracovných úkonov, avšak čoskoro stráca motiváciu a hlavu zaborí do smetného koša, nohy vystrelí do stojky a prstami na nohách klepe do klávesnice. Táto metafora predstavuje tzv. work-life balance, čiže jedno z opatrení, na základe ktorého by vám z vašej práce nemalo začať šibať. Ďalšou podvratnou akciou herečky je vystreľovanie tlačítok z klávesnice skrutkovačom. Podobných „revoltujúcich“ činov na znak odporu voči nezmyselnej práci by však mohlo byť v inscenácii pokojne aj viac.
Korporácie sľubujú všakovaké benefity a profity (ktoré si za odvedenú prácu a utrpenie samozrejme aj zaslúžite). Jedným z nich sú i zábavné večierky. Keďže začiatkom novembra boli Vianoce už predo dvermi, na scéne nesmel chýbať vianočný stromček. Jeho svetielka rozžiaria miestnosť a párty sa môže začať. Okrem troch spomínaných postáv netreba zabudnúť na Jozefa Čaba, ktorý je po celý čas prítomný na scéne, hoci nie je celkom zrejmé, prečo. Vyzerá byť úplne spokojný, priam ukážkový zamestnanec korporátu. Oproti šedej zóne neviditeľných pracovníkov je flákačom, ktorý sa prechádza hore-dolu, občas niečo preloží z miesta na miesto a tak mu plynie platený čas. Je jednou z tých šťastných výnimiek, ktoré toho veľa neurobia, hoci predstierajú, že opak je pravdou. Zastáva kombináciu viacerých funkcií: je upratovač (neustále vymieňa sáčky do smetných košov), entertainer, či dokonca event manažér (prinesie stromček, stará sa o catering a dobrú náladu – naširoko sa usmieva, akoby bez slova tvrdil, že všetko bude fajn).
Žiaľ, večierok, ktorý tak príkladne pripraví, je v rozpore s túžbami účastníkov. Pokus o stmelenie kolektívu ukazuje iróniu (ne)vzťahov na pracovisku. Ľudia znudene postávajú a pozerajú sa do zeme. Dôkaz o tom, že aj taký teambuilding môže byť v kontexte korporácie, v ktorej sa ľudia navzájom vôbec nepoznajú, celkom zvrátenou akciou. Dialógy dospejú až k jednoznačnému stanovisku: „Toto nám prezentujú ako benefit – prácu zadarmo? Kto mi za to zaplatí?“ Veľmi blízke realite sú aj ich vyjadrenia: # napi*u teambuilding/ohovárame celú firmu.
Po Čonkovej rozhorčenom monológu, v ktorom číta výstižný text o morálnej hodnote práce a potrebe návratu k ľudskosti, nastáva umelo vytvorený zmierlivý záver. Herci civilne odpovedajú na otázku: „Čo máš rád?“ (Ich reakcie následne duplicitne vidíme i na videu). Toto sentimentálne gesto na dôkaz hľadania miznúcej humanity podáva režisér v značne ironickej rovine. Napriek snahe všetkých zúčastnených ale realitu prepchatého „open space“ predsa len najlepšie vystihuje umelohmotná figurína s rukami vystretými pred seba a slúchadlami na ušiach, ktorá sa počas celého večera nepohne. Prikovaná k svojmu počítaču je symbolom hesla, že v korporácii nie ste človek, ale stroj.
