Jakub MolnárJe posledný deň a mnohí sa po oficiálnom párty-ukončení tohto ročníka (historicky prvom v Novej synagóge a nie tradične na Stanici!) už len ťarbavo kníšu v miernom vetríku nedeľňajšieho dopoludnia. Erika Fischer-Lichte by to nazvala liminálnym zážitkom.
V performatívnom stand-upe Tomáša Danielisa Maybe, but of course sme boli svedkami neviditeľnej veľkovýpravnej „dekomponovanej súčasnej opery“ so štipkou barokovej hudby. Performer nás takmer ako na prednáške uvádza do svojich vízií o plánovanom projekte, s ambíciou byť najoriginálnejším a najvzrušujúcejším počinom, aký sme kedy videli. S mikrofónom a na úplne prázdnej scéne nám popisuje jednotlivé sekvencie, nad ktorými uvažoval a predstaví aj pár ukážok. Heroické baletné pózy, sústredené státie v strede javiska ako na mieste medzi „minulosťou a prítomnosťou“, koncentrované vyzeranie z okna… Všetko prezentuje s veľkým zápalom, dielo je však zámerne cynickou satirou umeleckého procesu ako takého. Danielis sa ako mizantrop súčasného tanca neostýcha vziať si na paškál svojich kolegov, odbornú obec, ale i divácke konvenčné preferencie. Škoda len, že samotný koncept sa rýchlo vyčerpá a moju pozornosť udržiavajú už len úderné „vtípky“.
Súčasný tanec sa občas obracia k minulosti a z inventára valašiek a folklórneho piskotu si požičiava pohybový slovník. Dôvodov môže byť viacero. Folklórna udalosť pôvodne vytváraná spoločne všetkými účastníkmi je vlastne vysoko participatívnou záležitosťou. Na škaredú a nekontrolovateľnú globalizáciu odpovedá ukotvením tuzemskej identity. Ide o studnicu nových scénických kombinácií. A v súčasnosti je ľahšie získať pre ňu finančnú podporu. (Ale nebudem politicky nekorektný.)
Permanentné recidívy ľudového ujúkania v načačkaných krojoch som na záznamoch Zacharových inscenácií nemusel, no súčasní tanečníci a performeri neostávajú na úrovni prezentácie „nostalgiády“. A Solo For Mr. Folk pôsobí ako pevne vybudovaný materiál s odkazmi na slovenskú ľudovú kultúru, expresionizmus a tanečné prvky, ktoré mi, vďaka „dabingu“ choreografie choreografom, pripomínajú indické rytmy konnakkol. Pre slovenského tanečníka Milana Hericha a venezuelského režiséra Davida Zambrana je to už rokmi overený spôsob nachádzania nových tvorivých ciest a súvislostí. Pomyselné „obrázky z pohľadníc“ dekonštruujú na jednotlivé elementy a posúvajú ich do svojbytnej výpovede. V prípade A Solo For Mr. Folk však musím posolstvo doslova hľadať. Herichova tanečná technika pôsobí excelentne, kombinuje tempo maximálnej rýchlosti s úplným spomalením, podobne využívanie celého jeho tela sa strihovo utiahne na detail kmitajúceho malíčka. Drevený stôl, hokerlík a v druhej polovici aj čierne topánky mi však nedávajú žiadne indície k dekódovaniu celého úsilia. Dokonca aj sám Herich, celý v čiernom, pôsobí, akoby nedokázal zaujať postoj k vlastnému konaniu. V závere sa mení na performera, ktorý žiada pár divákov, aby ho natreli medom a obsypali modrým perím. Transformuje sa v mystickú operenú superstar na vyvýšenom piedestáli. Avšak rozoznať takéto zrejme rýdzo estetické a nezaujaté umenie čerpajúce z folklóru od angažovanej uštipačnosti je pri dnešnom politikárčení s ľudovými tradíciami takmer nemožné. Neviem, či s týmto politikom tvorcovia pracovali, alebo chceli „len“ umelecky excelovať.
Prvé náznaky stagnácie?
Akokoľvek trpko to bude znieť, krízy majú svoje opodstatnenie. Tohtoročný Kiosk bol z hľadiska programu aj celkovej atmosféry skutočne mierne vyhorený. Workshopy k príprave grantových stratégií, Džumelcova prednáška a formát Guides však boli presne tie sprievodné akcie, ktoré robia Kiosk rozmanitým a jedinečným podujatím s komunitným charakterom. Aj dramaturgická skladba koniec-koncov priniesla množstvo otázok a podnetov k ďalším úvahám. Organizátori, a my s nimi, potrebujeme čas na vyhodnotenie nešťastnej udalosti spojenej s požiarom priestoru S2. Záverečná diskusia naznačila, že aj kríza kvalít a zmyslu podujatia sa dá prežiť. Okrem kumulácie špičky slovenskej tanečnej scény, môžu organizátori skúšať nové dramaturgické a produkčné možnosti. A na víziách za horizontmi roztrieštenej reality dneška môžeme participovať všetci – kurátori, tvorcovia, kritici, laici…
Uvedomujúc si, že toto krátke zamyslenie nadobúda status prorockej intuície, ukončím ho radšej slovami: šantime v duchu postmoderného apokalyptického karnevalu, kým môžeme. Stanica narazila na vypálené prázdne miesto, ale to nie je dôvod, aby sme si nedali ďalší performatívny valčík.
