Keď chýba režisér

Text Mariusa von Mayenburga z roku 2010, ktorý do slovenčiny preložil Lukáš Brutovský, zodpovedá svojmu názvu. Je perplex – zmätený, popletený až nezmyselný. Okrem logického plynutia jednotlivých situácií sa v ňom autor pohráva aj s divadelnými konvenciami. Táto línia sa tiež dá prirovnať k snívaniu – tak, ako sa nám pri prebúdzaní začínajú isté situácie v sne zdať zvláštne a prichádza pocit, že tu niečo nesedí, rovnako aj postavy v tejto popletenej hre si pomaly začnú uvedomovať, že sú v divadle, čo napokon vedie až k absolútnej dekonštrukcii (inscenácie, aj scény). V závere sa Mayenburg pohráva s paralelou divadelného režiséra a Boha. No aký režisér/Boh môže figurovať vo svete po Nietzschem?

Proti zmätenosti ide scénografia Alžbety Kutliakovej. Všetky podivuhodné scény sa odohrávajú v interiéri príjemne zariadeného bytu. Žltá chodba ústi do hlavnej časti scény – obývačky, ktorej dominujú zemité farby, najmä zelená, doplnená žltými, oranžovými a drevenými detailmi. Gauč ako centrum diania odkazuje ku konvenčnosti a „meštiackosti“, ktorej pokrytectvo je v inscenácii uštipačne odhaľované (symbolizujú ho aj vrecia smetí pod gaučom, zároveň funkčne využité na uschovanie menších rekvizít). Do kuchyne na ľavej stane javiska nevidíme, za polopriehľadnou stenou však tušíme malú kvetinovú oázu, ktorá v niektorých chvíľach pohltí postavy a necháva nás v neistote ohľadom toho, čo presne sa tam deje. Kostýmy, ktoré takisto vytvorila Kutliaková, sú farebne zladené s interiérom. Štyri postavy sú oblečené rafinovane – každý kostým je samostatne dotiahnutý do detailov, no ladia aj navzájom – podporuje to teda princíp premeny vzťahov postáv (každý ladí s každým). Zo všetkých párty kostýmov treba spomenúť najmä sopku – Katarína Rozkošová má na sebe zvonovité šaty kombinujúce kožušinu s lesklou látkou a na hlave má „čiapku“ so svetielkami a visiacimi časťami, ktoré symbolizujú tečúcu lávu.

Mayenburg napísal Perplex na telo dvom herečkám a dvom hercom z berlínskeho divadla Schaubühne, kde text aj sám režíroval. Nie je teda prekvapením, že hra poskytuje štedrý priestor hereckému obsadeniu. Režisérovi slovenského uvedenia, Jánovi Luteránovi, sa podarilo štvoricu interpretov dobre zladiť. Richard Sanitra (Robert), Katarína Rozkošová (Eva), Juraj Smutný (Sebastian) a Mária Knoppová (Judith) fungujú ako zohraté kvarteto. Zvládajú strihové striedanie situácií, nálad, atmosféry a emócií, civilné herectvo striedajú štylizované momenty. V mnohých momentoch to naozaj celé pôsobí ako jedna veľká hra. Humor hry je miestami až fraškovitý, ale aj vypointovaný. Herci a herečky s ním dokážu vhodne pracovať.

Tematicky inscenácia veľmi dobre využíva, čo ponúka predloha. Počas vtipnej scény v lyžiarskom mestečku, v prenajatom apartmáne, ktorý vlastní podľa predmetov skrytých v skrini sympatizantka nacizmu, sa odhaľuje kritika neonacistických tendencií a postoja: „Choďte, odkiaľ ste prišli!“ voči menšinám, cudzincom či akejkoľvek inakosti. Režisér do scény trefne vložil pozdrav „Na stráž!“, ktorý Juraj Smutný ako Sebastian niekoľkokrát mimovoľne zopakuje v (obrannej) reakcii na direktívnu majiteľku. Konvenčné manželské vzťahy sú spochybňované počas párty, kde sa v konečnom dôsledku vyspí takmer každý s každým (alebo prinajmenšom medzi sebou laškujú). Postava Roberta zároveň doslovne pomenuje potrebu nevery ako nádeje úniku z nudného života, ktorá však nikam nevedie. Adresná je aj situácia, v ktorej sa Robert zamiluje do losa – Sebastiana (v kostýme na párty), no Sebastian ho aj napriek tomu, že predtým sám inicioval sexuálny styk, odmieta a označuje za „teploša“. Netreba hovoriť, že všetky zobrazené témy sú dnes v slovenskej spoločnosti aktuálne. Zo scény, v ktorej slúžka pre domáci pár zubami otvára konzervu marhúľ, do ktorých jej napokon nedovolia ani namočiť prst, jemne mrazí – o to viac, že Katarína Rozkošová slúžku hrá s ukrajinským prízvukom. Inscenačnému tímu sa darí v týchto scénach prirodzene prepájať komickosť situácií s ich znepokojujúcim významom.

Po všetkých spomenutých témach sa Mayenburg a s ním aj Luterán sústreďujú na samotné divadlo. Kto je zodpovedný za „šialenosti“ odohrávajúce sa na javisku? Keď Robert konečne otvorí balík, ktorý je na scéne prítomný od samotného začiatku a tu i tam naň postavy odkážu, nájde v ňom vlastnú hlavu a list, v ktorom jeho manželka píše samej sebe, že Roberta uniesla. Už naozaj nič nedáva zmysel a vtedy sa celé „divadlo“ končí. Postava Sebastiana (Juraj Smutný), ktorý počas inscenácie dvakrát prichádza s „prevratnou“ teóriou o svete, len aby mu jeho žena povedala, že to už pred ním povedali Darwin či Platón, napokon (ironicky nadnesene, s „osudovým pátosom“) tlmočí (myšlienky) veľkého filozofa Nietzscheho. Boh je mŕtvy. A keďže režisér je v istom zmysle v divadelnom univerze Bohom, čo iné môžeme na javisku očakávať, než dokonalý chaos?

V záverečných titulkoch, ktoré zaznejú v sále, hlas vymenuje tvorivý tím, no za slovom réžia ostáva ticho. Luterán tak vtipne uzatvára Mayenburgov námet hercov bez režiséra, no je nutné vyzdvihnúť jeho režisérsky vklad. Vďaka nemu je Perplex inscenáciou síce popletenou, no s dobre odčítateľnými aktuálnymi témami, s precíznou prácou s humorom, s hereckým výrazom a k tomu ešte s trochou stráviteľnej šialenosti.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová