MLOKi

Katastrofa v z/Záhrade pozemských slastí

Hneď na úvod sa chcem dobrovoľne priznať, že recenzovanie inscenácií Divadla Stoka považujem za jednu z tých náročnejších úloh, s ktorými sa slovenský kritik v profesijnom živote môže stretnúť. Dôkazom toho je aj najnovšia inscenácia Katastrofa, ktorá mala premiéru koncom roka 2019.

Úskalí recenzovania Stoky je hneď niekoľko. Princíp tvorby Blaha Uhlára, pre ktorý je typické, že zámerne necháva divákovi veľkú voľnosť pri interpretácii divadelných znakov a významov, vás ľahko dostane do pozície, keď sa neustále obávate, či niečo neuniklo vašej pozornosti alebo sa práve naopak nedopúšťate nadinterpretácie. Väčšinou vám nepomôžu ani kratučké anotácie k inscenáciám. Aj tie totiž ponúkajú divákovi maximálnu voľnosť, nemajú ambíciu byť „manuálom“ na odčítanie významov. (Alebo, ako v tomto prípade, dokonca zistíte, že v Stoke na noticky už rezignovali a začnete nostalgicky spomínať na časy, keď tu rozdávali bulletiny aspoň s názvami výstupov.)

Večné vyjadrenia o autorskej tvorbe, dôraze na herectvo, minimalistickej scéne, svedectvách o spoločnosti podávaných bez pátosu, o harmónii kontrastov či drsnom humore, ktoré sa pravidelne objavujú v recenziách na Stoku (prípadne DISK), už pomaličky otravujú aj vás, čo ešte samotných tvorcov. Na strane druhej však viete, že pokiaľ máte priniesť aspoň trochu verný popis videného, jednoducho sa im nevyhnete. Vymyslíte si preto koncept, v ktorom to všetko zaobalíte do vysvetľovania, prečo je ťažké písať recenziu na Stoku. Zároveň vás to posúva, pretože nemáte priestor na akýkoľvek alibizmus, ktorý by vám prácu možno uľahčil, ale nič by nedal vám, ani tvorcom, ani čitateľom/divákom. Nakoniec ste tak nútení v texte uviesť, čo konkrétne ste z javiskového tvaru odčítali vy a priznať, či pochvalné slová o inscenácii máte o čo oprieť alebo jednoducho chcete ísť s davom, lebo „veď Stoka/veď Uhlár/ veď…“.

To, v čom sa pre mňa koncentruje podstata Katastrofy, je replika triptychovej olejomaľby Hieronyma Boscha Záhrada pozemských slastí, ktorá na javisku vytvára primárne zátišie pre celé herecké konanie. (Mimochodom, ak v úvode spomínam interpretačnú voľnosť či nejednoznačnosť, tá je typická aj pre tento triptych.) V kontexte zvyšku javiskového tvaru si dovolím tvrdiť, že v Katastrofe sa pracuje s líniou, ktorá centrálnu časť Boschovho diela chápe ako kritiku mamonárstva a pôžitkárstva. Do tejto interpretácie zapadá hneď úvodný výstup. Znázorňuje hmotne zabezpečenú rodinu, v ktorej malý syn (Peter Tilajčík) trpí neustálou potrebou jesť všetky veci vo svojej blízkosti, čo mu jeho rodičia (Michaela Fech, Braňo Mosný) ostentatívne vyčítajú a nešetria pritom vulgarizmami. Katastrofa je totiž inscenáciou o západnej spoločnosti, v ktorej má drvivá väčšina jej členov minimálne dostatok ak nie prebytok hmotného vlastníctva. Je o spoločnosti, v ktorej predávame a kupujeme zážitky a chceme sa hlavne hrať a zabávať.

V tomto bode sa dostávam k druhému, pre mňa zásadnému bodu inscenácie. Je ním detská hravosť. Pre Uhlára aj súčasných členov súboru nie je ničím výnimočným, že pri tvorbe jednotlivých výstupov pracujú s postavami, ktoré sú v detskom veku. V tomto prípade však detskosť nie je prostriedkom na zobrazenie vekového kontrastu postáv či medzigeneračný stret (až na spomínaný úvodný výstup), ale sprievodným javom hravosti. Tento princíp sa odráža aj v hereckom prejave a to i v situáciách, v ktorých nie je vek postáv jednoznačný či podstatný. Napríklad keď Lenka Libjaková ako mladé dievča prosí okoloidúceho (Peter Tilajčík), aby pomohol jej vagíne, ktorá potrebuje opateru. Tento výstup by mohol vyznieť omnoho sexuálnejšie, obaja herci však výstup intonáciami a mimikou kreujú skôr ako o čosi odvážnejšiu detskú hru na lekára a pacientku.

Najviac zaujímavé je však sledovať, že v Katastrofe je v porovnaní s inými inscenáciami tohto súboru omnoho menej zastúpený kontrast medzi krehkosťou postáv a ich vulgárnym slovníkom. S výnimkou záverečného monológu Tomáša Pokorného nepozorujeme postavy, ktoré zúfalo a beznádejne túžia po ľudskom cite, ale skôr vidíme spokojné decká, ktoré sa chcú hlavne hrať a zabávať. Aj z tohto dôvodu patrí Katastrofa na pomery Stoky k „harmonickejším inscenáciám, v ktorých nie sú samota postáv a túžba po ľudskom kontakte hnané až do extrému. Nie sú to na prvý pohľad zúfalci v beznádejnej situácii, ale skôr ľudia, ktorí aj pri hmotnom dostatku cítia, že im predsa niečo chýba.

Hudobné barokové motívy dopĺňajú inscenačný princíp, ktorý dáva divákom na výber z rôznych interpretácií. Ich prezdobenosť drobnými ornamentmi, pre ktoré je však charakteristická ľahkosť a hravosť, vo vás vyvolávajú otázku: Chcem v inscenácii vidieť (resp. v barokovej hudbe počuť) honosnosť a prílišnú opulentnosť alebo oslavu práce s detailom a remeselnú dokonalosť? Pravda je asi taká, že oboje a je len na konkrétnom divákovi, na ktorú stranu sa pripojí, prípadne, či sa zameria práve na sledovanie tohto dialógu, v ktorom nemusí nutne dôjsť k rozporu. Je to totiž bipolárny koncept chápania sveta a umenia, ktorý je pre toto divadlo určujúci.

Jednou zo silných stránok Divadla Stoka je, že dokáže umelecky kultivovaným spôsobom spracovať spoločenské tendencie, ktoré sa do mainstreamového diskurzu dostanú až neskôr. Je to aj prípad Katastrofy, ktorá bez zbytočného pátosu zachytáva aktuálny nadbytok prakticky všetkého, od vizuálnych vnemov po počet stravovacích zariadení. Zaujímavejšie je, že po formálnej stránke tvorivý tím (či už vedome alebo podvedome) zachytil tendenciu stredoeurópskych divadiel, ktoré reflektujú vyhrotený stav súčasnej spoločenskej debaty miestami pripomínajúcej zákopovú vojnu. Nepoužívajú na to však preexponovanú poetiku, ale tvoria skôr diela smerujúce k harmonizácii. Tak je to aj v prípade Katastrofy, ktorá ponúka menšiu dávku drsného humoru, vulgarizmov či nahoty, na aké sme pri tomto divadle zvyknutí. Rovnako však uberá aj na krehkosti a beznádejnosti zobrazovaných postáv.


Autor diela: Divadlo Stoka
Réžia: Blaho Uhlár
Obsadenie: Braňo Mosný, Michaela Fech, Lenka Libjaková, Tomáš Pokorný, Peter Tilajčík
Scénografia: Miriam Struhárová
Kostým: Miriam Struhárová
Organizačná spolupráca: Ľudmila Braun