Ivan Buraj #niejevdivadle

Bol to zvláštny rok. Určite nie oddychový, akoby si niekto mohol myslieť. Mnohí z nás museli na pandemickú situáciu a zatvorenie divadiel reagovať s ešte väčšou flexibilitou (ktorú od nás už nejaký ten rok požaduje súčasný „smart neoliberálny systém“ financovania kultúry). Kvôli neutešenej sociálnej situácii museli viacerí divadelníci ísť pracovať do takzvaných bullshit jobov v statusoch brigádnikov. My so šťastím ako-takej ochrany kultúrnych inštitúcií sme museli reagovať na stále sa meniace chaotické plány našich vlád a tvoriť varianty otvorenia divadiel A, B, C, D, E, F…

V explózii online streamov sa mi zalesklo akési zvláštne znamenie nepokoja z našej legitimity ‒ z toho, ako to bude s financovaním kultúry v ďalších rokoch. Nebol to nový pocit, ale jeho explicitnosť a intenzita boli nové. A tak sa divadlá predháňali v obhajovaní toho, že pracujú dostatočne, zaslúžia si tie podpriemerné platy pre svojich zamestnancov, že sa neflákajú, že sú jedinečné, excelentné a ich produkcia sa nesmie zastaviť. Z mnohých osobných rozhovorov mám pocit, že sme (a to nehovorím iba o divadelníkoch, ale aj o ďalších kolegoch a kolegyniach naprieč umeleckými odvetviami) strašne unavení. Sme unavení z tej neistoty, z pocitu nedôvery a nezáujmu zvyšku spoločnosti, z nedôstojných podmienok našej práce, vypĺňania formulárov, dočerpávania grantov, nespavosti a psychických porúch, ktoré nám práca v kultúre prináša. Unavuje nás tá večná hra na presviedčanie zriaďovateľov o oprávnenosti našej existencie, namiesto skutočného hľadania zmyslu toho, čo robíme. Neviem, aká bude kultúra po karanténe v komplexnosti svojej budúcej reality, ale isto viem jedno – bude unavená. Takže ja vlastne v divadle som – som stále v divadle svojej hlavy, v divadle ako v určitej sociálnej situovanosti spojenej s pocitom neistoty (a to zďaleka nie iba tej tvorivej). V tomto divadle som bol počas karantény ešte viac ako kedykoľvek inokedy.

Je strašne pekný večer a vlak uháňa ďalej na trase Praha – Brno. Tak si hovorím, že by som mal dodať ešte dôvetok s nádejou. Hm… Chce sa mi veriť, že si túto situáciu uvedomilo počas posledného roku viac kolegýň a kolegov. Verím, že prichádza čas, keď bude v divadle ako progresívne uvažovanie chápané nie iba také, ktoré je spojené s nejakou estetikou, ale aj také, ktoré estetiku spája s podmienkami vzniku diela. Veľmi by sa mi chcelo veriť, že v rámci vízie budúcej kultúry budeme schopní definovať niečo lepšie, ako sú kultúrne a kreatívne priemysly. Dúfam, že sa ozve hlas kultúrnej scény bojujúci za kvalitu namiesto kvantity, za zmysel miesto vykazovania všetkého možného, za dôveru miesto strachu. Hlas, ktorý bude bojovať za pochopenie, že kultúra nie je priemysel a pokiaľ prináša investícia do nej zisk, tak nie kapitalistický, ale duchovný, že skutočne živá kultúra je pomalá, hľadajúca a občas aj tápajúca, tvorba nie je len produkovanie, ale občas aj to flákanie sa a striehnutie na námet, že kultúrny pracovník je aj človek s osobným životom a kultúrna inštitúcia má okrem skvelých diel tvoriť hlavne starostlivý vzťah k svetu, svojim zamestnancom i k publiku, že dôležitejšia než návštevnosť je intenzita zážitku a podstatnejšie než tržby sú úniky z reality smerom k utopickému mysleniu. A tiež sa mi strašne chce veriť, že sa nájde spoločnosť, ktorá toto všetko pochopí a ktorej dôjde, že podobné otázky sa netýkajú iba umelkýň a umelcov, ale nás všetkých a povahy našej demokracie. Pretože ak nechceme žiť v spoločnosti redukujúcej človeka iba na ekonomickú jednotku, je načase z kultúry a školstva urobiť rezorty budúcnosti. To by bolo fajn.

Západ slnka nad Vysočinou začína byť neodolateľný, vypínam počítač a nasadzujem si slúchadlá. Niekde za tými lykožrútom zničenými stromami dúfam v nové lesy.