Dialóg s intimitou

Predstavujem si, že každý z nás má niekedy potrebu zaliezť do svojho bezpečného „úkrytu“ pred svetom. Každodenná realita nás vedie k tomu, nájsť si miesto bezpečia, intimity či až izolácie od okolitého diania. Roberta Legros toto silne osobné miesto prenáša do verejného priestoru, čím sa zdá, že narúša jeho podstatu. No vďaka tomu súčasne sprítomňuje svoj vlastný dialóg, na základe ktorého môže dôjsť k otvorenej komunikácii s okolitým svetom. Deje sa to však?

Dear Shelter vytvára nehierarchická trojica vzájomne na seba v reálnom čase reagujúcich umelcov. Hudobník, svetelný dizajnér a choreografka/tanečnica modelujú medzi sebou citlivú súhru. Práve svetelný dizajn Matthieua Legrosa je neobvykle presný, v nuansách dokonalo reagujúci na scénické dianie. Prostredníctvom neho vznikali v sále Novej Cvernovky malé izolované priestory intimity bez toho, aby svetlo narušilo túto krehkú atmosféru.

Pohybový materiál Roberty Legros v tomto diele smeruje ku konkrétnosti. Opakujúce sa krúživé pohyby pôsobia, akoby jej ruky vírili a vháňali k nej niečo konkrétne, no napriek tomu neviditeľné. Tento princíp dominuje pohybom celého jej tela, ktoré Legros neustále stáča do otočiek (v rámci rôznorodých pozícií). Choreografia pôsobí dojmom improvizácie, prirodzenej reakcie na daný priestor, hudbu či energie.

Okrem tanca využíva performerka prácu s objektom, ale aj verbálnu komunikáciu. Zhmotňuje sa v poézii, ktorú píše na písacom stroji a zároveň nahlas číta. Vidíme tak prúd jej myšlienok či tvorbu poetických textov v reálnom čase. Písaný text sa zároveň premieta na stenu. A najzaujímavejšie momenty vznikajú práve vtedy, keď sa niektoré z vyslovených slov nezhoduje s tým napísaným. Podnecuje to k úvahám, čo sa v skutočnosti skrýva v jej mysli. Poetický jazyk zároveň nie je jednoznačný a tak je to impulz k interpretácii jej, no i nášho citového prežívania. Legros v performancii využíva aj palice, ktoré jej predlžujú končatiny, vďaka čomu pôsobí ako nejaké zviera, a neskôr s nimi dokonca maľuje. Pohyby jej tela vytvárajú vďaka farbe trvalú stopu na veľkom papieri pod ňou. Ďalším objektom, ktorý má v rámci priestoru performerka k dispozícii, je veľká bannerová látka. Skrýva sa v nej či s ňou hýbe tak, že vyzerá ako oživený neľudský tvor. Táto časť je azda najpriamejšia referencia na názov diela. Skrytá pod látkou ako v nejakom bunkri sa šuchotavým pohybom premiestňuje po priestore. Pôsobí ako vystrašená bytosť. Materiál pritom nadobúda rôznorodé tvary a vo výsledku až zhmotňuje a oživuje samotný úkryt.

Na úplnom začiatku performancie bolo pred publikom natiahnuté polopriesvitné sieťované plátno. Hoci neskôr Legros túto bariéru dala dole a pomyselne nás pozvala do svojho vnútorného sveta, vo mne akoby naďalej zostala. Dielo bolo pre mňa naďalej uzavreté smerom do vnútorného sveta performerky a bola som skôr iba jeho odosobneným pozorovateľom.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová