Lucia GaldíkováNavyše, umelkyne a umelci na diskusiách neraz nereprezentovali prioritne svoju vlastnú tvorbu, ale hovorili o jej širších aspektoch reflektujúcich spoločenské javy. Či už to bolo postavenie LGBTI+ komunity na Slovensku i vo svete, situácia ľudí so zdravotným znevýhodnením, či život a pracovný svet z pohľadu žien. Napríklad v debate Dospievam, rodím, tvorím, starnem, no a?slovenská poetka Anna Ondrejková a česká prozaička Klára Vlasáková, zastupujúce dve rozličné generácie, skúmali psychologické pozadie starnutia. A to aj na banálnom príklade farbenia si vlasov, ktorý však – ako sa ukázalo – viedol k úprimným a sebaodhaľujúcim priznaniam.
Zraniteľnosť – slabosť či sila?
Minulé ročníky festivalu ArtWife zastrešovali aj témy ako „jazyk“ či „sesterstvo“. Špecifikácia konkrétneho ročníka na jednu tému umožňuje premýšľať nad aktuálnymi otázkami feminizmu a rodových štúdií nanovo, prehodnocujúc dovtedajšie poznatky. Takýto prístup svedčí o kvalitatívnom ponáraní sa nielen do umeleckej, ale aj do teoreticko-vzdelávacej a reflexívnej roviny festivalu. Hlavnou dvojicou, ktorá za ním stojí, sú manželia Jana Mikuš Hanzelová a Ján Mikuš. Podstatným faktom je i to, že sa podujatie koná v skôr konzervatívnom a tradičnejšom liptovskom regióne, a nie napríklad v liberálnejšom hlavnom meste. Svojím progresívnym dramaturgickým smerovaním odrážajúcim zmeny v spoločnosti tak organizátorský tím môže i v tejto oblasti formovať budúce generácie a podnecovať k flexibilite a otvorenosti v premýšľaní.
Lajtmotívom aktuálneho ročníka bola „zraniteľnosť“. Heslo, ktoré evokuje v prvom rade citlivé miesta v nás, ktoré neradi odhaľujeme, pretože by nás to mohlo ohroziť či nebodaj nám spôsobiť ujmu. Festival však neprezentoval nedokonalosť a krehkosť ako slabosť, ale ako podstatnú vlastnosť každého z nás, z ktorej dokážeme čerpať. To demonštrovala už vizuálna identita, v ktorej umelkyňa Barbora Bohušová vtipne, odľahčene a trefne pracovala s rôznymi zdanlivo nevýhodnými východiskovými pozíciami: škaredé káčatko, čierna ovca, kostolná myš, trauma survival a iné. Rôzne zvieratká na grafikách či nálepkách sa stali symbolickými nositeľmi superschopností, s ktorými sa mohlo návštevníctvo identifikovať.
Program festivalu rámcovali rozhovory o nenormatívnych telách, zdravotnom znevýhodnení, mužskej identite či rôznych druhoch sexuálnej a rodovej identity. Organizačný tím prostredníctvom rozmanitosti dokázal, ako sa zo zraniteľnosti napokon môže stať odolnosť a že z nej vlastne pramení vnútorná sila. Performatívna časť programu, ako aj mnohé sprievodné diskusie sa zaoberali napríklad témou ženského tela v kľúčových etapách jeho života, akými sú napríklad tehotenstvo a materstvo, menopauza a starnutie. Reflektovali tiež odhodlanie žien zostať v rozličných životných fázach aktívnou súčasťou spoločnosti a snahu nenechať sa vytlačiť na okraj. V tomto kontexte je potrebné spomenúť posledné uvedenie tanečného diela Martiny Hajdyla Lacovej Bodies in Progress, ktoré sa konalo v 38. týždni jej gravidity. Tehotenské brucho pútajúce pozornosť vďaka výrezu v expresívne červenom latexovom kostýme figurovalo takmer ako živá rekvizita, ako viditeľné trojrozmerné bremeno a záťaž ohraničujúca slobodu pohybu. Išlo zároveň o upriamenie našich zmyslov na novú realitu, na zžívanie sa performerky s životnou rolou nastávajúcej matky. Ďalšiu rovinu predstavovala cesta tanečníčky k pochopeniu a vysporiadaniu sa s novou skutočnosťou. V jej pohyboch dominovala rezolútnosť zostať tanečnicou, vzoprieť sa naratívu o ženách, ktoré v momente, keď sa stanú matkami, akoby sa (nútene) vytratili zo života mimo rodinnej sféry. Hajdyla Lacová vytvorila nekompromisné dielo o hľadaní hraníc a priesečníkov medzi nezávislosťou a slobodou a podriadením sa koexistencii s inou bytosťou.
V rámci programu sa objavila aj téma zameraná na prežívanie dnešných mužov. Tomáš Janypka sa v diele Lonesome Cowboy pohráva s archetypom nebojácneho kovboja, ktorého remixoval so zraniteľným, odhaleným a menej sebavedomým mužom súčasnosti. Demýtizoval a zbúral tak mnohé stereotypy o mužskej sile, ktoré však majú tendenciu stále pretrvávať.
Diskurzy, ktoré môžu zmeniť naše myslenie aj celú spoločnosť
Diskusia Iné telá, iné mysle v systéme sa dotýkala hlboko zažitých predstáv o akejsi pomyselnej normatívnosti. Daniela Komanická, Kateřina Kolářová a Maroš Matiaško v debate logickými argumentmi vyvracali presvedčenie o „normálnom živote“ a kritizovali skutočnosť, že sociálnou ašpiráciou sa stalo byť normálnym. Skonštatovali, že takýto spriemernený človek nikdy neexistoval a nie je možné sa s ním stotožniť. Dekonštruovali predstavu „zdravých“ ľudí o vlastnej bezbolestnosti a perfektnosti a výstižne poznamenali, že postihnutím nie je samotný zdravotný stav jednotlivca, ale nastavenie spoločnosti. V diskusii Odolná spoločnosť zasa sformulovali filozofka Alice Koubová a vydavateľka Barbora Baronová presvedčenie, že odolnosť neznamená nezraniteľnosť. Vnútorne zranený človek môže byť podľa nich dokonca silnejší, keďže sa na základe svojich negatívnych skúseností dokáže brániť a lepšie chápať svet a jeho riziká.
Sobotné popoludnie sa festival presunul do obce Važec, pričom cestou sa uskutočnila zastávka vo Vavrišove. Ochranár a ekológ Erik Baláž tam v programovom bode Odolná rieka predstavil priamo v teréne Belú, poslednú divokú rieku na Slovensku. Okrem množstva poučných a varovných informácií sa tu odhalili paralely medzi spoločnosťou a prírodou, kde sú takisto viditeľné snahy človeka o reguláciu, umelé zásahy, vychýlenie prirodzeného toku. Až príliš to pripomína výboje niektorých politikov s cieľom normalizovať akékoľvek odlišnosti, vrátane života queer ľudí, a úsilie vtesnať ich do konzervatívnych úzkoprsých predstáv.
Odvaha a chuť prekonávať svoje hranice
Okrem množstva spoločných relaxačných aktivít, akými boli počas posledného dňa festivalu napríklad háčkovanie, joga či veštenie, sa malo účastníctvo už predtým možnosť zapojiť do niekoľkých workshopov. Tie boli zamerané na skúmanie intimity, toxických pracovných vzťahov či digitálnej nerovnosti. Ja som sa rozhodla pre vystúpenie z komfortnej zóny na workshope Soft Core s tanečníčkou a choreografkou Evou Priečkovou. Vyše desiatka ľudí sa zišla priamo medzi obrazmi v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa. Posadali sme si do kruhu, navzájom sa predstavili a Eva Priečková ako naša sprievodkyňa/lektorka nám priblížila „pravidlá hry“. Tie spočívali v akceptácii všetkých aktuálnych pocitov a rozpoloženia tela či mysle, a hlavne, v snahe vytvoriť bezpečný a odvážny priestor. Konkrétne to znamenalo slobodu striedať aktívne zapájanie sa, s možnosťou len ticho pozorovať iných či úplne sa vzdialiť a odísť. Cez jednoduché pohybové cvičenia v dvojiciach sme zisťovali, ako je možné prostredníctvom telesných vnemov tematizovať vnútorné pocity, bloky či zatvrdnuté presvedčenia. Mohli sme sa nechať voľne viesť dychom, divoko a bláznivo sa metať či byť užiť si nehybnosť, zostať sami*y alebo sa usilovať zapadnúť do kolektívu. Eva nám nechala priestor uzavrieť sa do seba, ale aj inšpirovať sa inými, vnímať ich náladu a konanie, snažiť sa o zladenie či diferenciáciu. Stelesňovali sme tak metaforu priblíženia sa iným i túžbu zostať sami*y sebou a napojiť sa na vlastné prežívanie. Cez zážitky späté s telesnosťou sme mohli objavovať, čo pre nás znamená voľnosť i obmedzenie pohybu, a skúmať, ako na nás pôsobí opora poskytujúca posilnenie a zároveň hranice.
Menopauza aj patriarchát, no predovšetkým autenticita!
Záverečné festivalové predstavenie s názvom When the bleeding stops (Keď krvácanie skončí) islandskej tanečníčky a choreografky Lovisy Ósk Gunnarsdóttirovej sa stalo oslavou ženskej spolupatričnosti. Spoločný tanec na javisku Domu kultúry sa stal radostným finále so zdieľanými pocitmi eufórie. Projekt, ktorý bol uvedený už vo viacerých krajinách, zapája lokálne ženy prežívajúce obdobie menopauzy. Zadanie je pritom jednoduché, ženy, ktoré sa rozhodnú zúčastniť sa projektu, posielajú režisérke videá, na ktorých tancujú vo svojej domácnosti. Nejde pritom o riadenú choreografiu, ale o spontánny tanec, ktorý slúži ako prostriedok na navrátenie sa k vlastnému telu, uvoľnenie, dobytie energie či vytancovanie sa z pocitov hnevu, agresie alebo depresie. Symptómy menopauzy, ako napríklad striedanie nálad, tak nachádzajú svoj výboj v pohybe. Namiesto utápania sa v úzkostných pocitoch bolesti a strádania sa pozornosť sústredí na pretavenie novej životnej etapy do pozitívneho aktu zmeny a tiež uvedomenia si toho, v čom stále spočíva ich sila. Je to hlavne vzájomná podpora v podobnej situácii, zameranie sa na vlastnú osobnosť a individualitu aj v takých chvíľach, ktoré ženu nenávratne zmenia. Jedným z dôvodov, prečo inscenácia založená na jednoduchom geste funguje, je autobiografické východisko jej tvorkyne. Lovisa Ósk Gunnarsdóttir sa inšpirovala vlastnou zaskočenosťou z relatívne skorého nástupu menopauzy, ako aj vlastnými pocitmi hanby, že jej telo zlyháva, lebo nie je plne funkčné a nepodáva stopercentné výkony. Prekvapilo ju tiež mlčanie o tejto téme medzi ženami v jej rodine. Uvedomenie si tohto stavu a pocitov ju priviedli k silnejšej angažovanosti sa v tejto problematike, vďaka čomu pomohla pocítiť šťastie, spokojnosť, naplnenie a spolupatričnosť aj iným ženám.
Ďalším dielom založeným na autenticite a vlastnom (negatívnom) zážitku bola lecture perfomance kombinovaná so stand-up vystúpením This is my truth, tell me yours (Toto je moja pravda, povedz mi tvoju)chorvátskej dramaturgičky a spisovateľky Jasny Žmakovej. Tvorkyňa spracúva svoju skúsenosť z roku 2011, kedy začala trpieť na tinitus (pískanie v ušiach) a hyperakúziu (zvýšenú citlivosť na zvuk). Stalo sa to po tom, ako vystrelila z perkusnej pištole v rámci divadelného predstavenia MandićMachine. Tu sa osobnosť Jasny priamo prepája s hercom Markom Mandićom, ktorý ju na tento úkon vyzval. Túto slovinskú hereckú hviezdu počas perfomancie Žmak vážne i s komickým zveličením opisuje ako arogantného patriarchálne orientovaného mača, ktorý si neváži ženy.Hoci Žmak na začiatku priznáva, že sa v tomto diele ocitá v role performerky po prvý raz a je introvertne nesmelá, srší z nej sebavedomie intelektuálky nadobudnuté v profesiách dramaturgičky, pedagogičky či autorky knihy esejí o ženskej sexualite, ako aj hrdej príslušníčky LGBTI+ komunity. Otvorene glosuje vlastný coming out, ženské telo či orgazmus. Unikátne spája vlastný zážitok, ktorý ju natrvalo ovplyvnil, a kontextualizuje ho v rámci širších spoločenských noriem a očakávaní. Ukazuje, že ani divadelné prostredie sa nevyhýba patriarchálnym štruktúram moci.
Festival Artwife som počas intenzívnych štyroch dní vnímala ako modernú platformu s kvalitným programom venovanom fenoménom, ktoré bývajú v našej spoločnosti často nespravodlivo prehliadané. Takisto som mala možnosť spoznať množstvo zaujímavých ľudí a zažiť na obmedzený čas fungovania v univerze, v ktorom sa zdá byť možné takmer všetko. Žiť spoločne, otvorene, bez predsudkov.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
